V meste, ktoré pred koncom minulého roka získalo titul Európske hlavné mesto kultúry 2012, som strávila 16 mesiacov ako dobrovoľníčka a neskôr i pracujúca. Za ten čas som malú Viedeň (prezývka z čias, kedy sa Temešvár radil k perlám rakúsko-uhorského impéria) prelozila hore-dole, krížom-krážom, od severu na juh a zo západu na východ. Aj niekoľko domácich uznalo, že ho poznám lepšie ako oni.
Do Temešváru (ktorý domáci volajú Timişoara, populárnejší názov sa odvoláva na nemeckú a maďarskú verziu pomenovania) sa možno za 5 hodín pohodlne dostať vlakom z Budapešti. Autom z Bratislavy za 6-7 hodín – paradoxne, kratšie než na východ Slovenska.
Na spoznanie zákutí mesta je víkend málo, ideálny by bol minimálne týždeň, ale počas môjho pobytu ma navštívilo viacero známych, s ktorými som absolvovala to naj za 3-4 dni. Mestom sa dá pohybovať pešo, bicyklom, obstojne fungujúcou MHD alebo taxíkmi. Auto odporúčam odparkovať a užiť si aj miestnu vínnu a pivnú kultúru. Posúvam výber desiatich miest môjmu srdcu a pečeni blízkym:
1. Na posilnenie treba začať niečim výdatným, chutným a lokálnym. Všetky kritériá spĺňa langoš (langoş). Na uliciach fungujú stánky, kde sa dá chrumkavý posúch kúpiť za smiešnu cenu. Hoci je orginálom z Maďarska, Rumuni majú niekoľko vylepšení oproti verziám, ktoré poznáme my a Maďari. Okrem notoricky známeho langoša s cesnakom, smotanou a syrom, si možno pochutiť aj na langoši s medom, tvarohom, rôznymi džemami (zaujímavá exotika je dulový). Mojou najobľúbenejšou kombináciou je kôpor (mărar), ovčí syr (telemea de oaie) a smotana (smântână). Langoš dobre padne na (ťažšie) raňajky, rýchly obed či večeru, ale i po zotmení na záver dňa.
2. Najideálnejším dopravným prostriedkom v Temešvári je bicykel. Aj pri návštevách v tomto zozname vypichnutých miest je najpohodlnejšie použiť práve dvojkolesový spôsob prepravy. Mesto má vyznačené cyklistické chodníky a v centre možno nájsť niekoľko miest, kde si možno dvojnohého tátoša prenajať na niekoľko hodín i celý deň. Mne najviac sedeli ľahko ovládateľné, žlté, masívne modely s košíkom. Spoločnosť, ktorá ich poskytuje, má dve prevádzky, kde si ich možno vyzdvihnúť – prvá je v parku Justiței, druhá pri hoteli Timişoara.
3. Múzeum banátskej dediny je vlastne celkom obstojne zachovaný skanzen na periférii mesta. Dostať sa tam možno aj električkou, pešo to vychádza na dlhšiu prechádzku a poldňový výlet, spomínaný bicykel výborne poslúži. Areál každú jeseň hostí hudobný festival PLAI, kde vystupovali onakvejšie hviezdy (Asian Dub Foundation, Zaz, Paco de Lucia a mnohí iní). Z malých, (čiastočne) drevených chalúpok dýcha nostalgia, sú poctivo opatrené popiskami a nájdu sa medzi nimi i zástupcovia národnostných menšín žijúcich v Rumunsku (vrátane chalúpky slovenskej minority). Neďaleko vchodu je reštaurácia ponúkajúca rumunské menu i jedlá iných európskych kuchýň.
4. Návšteva cudzieho mesta bez nákupov by bola nemysliteľná. Treba však zabudnúť na obchodné centrá a hypermarkety, Temešvár má v ponuke niečo omnoho lepšie! Blší trh (Piaţa Aurora) je tiež lokalizovaný na predmestí, ale stojí za to. Otvára sa iba cez víkendové dni a platí sa drobné vstupné, za bránami však možno nájsť takmer všetko. Mne sa podarilo uzrieť bizarné kúsky ako napríklad golfové palice, kožené kovbojské sedlo na koňa, historický nábytok, zbierku nožov, motorové píly, ručne vyrábané kožené kabely a iné.
Samozrejmosťou sú lokálne potraviny - mňamka, ktorú si zamiluje takmer každý je nátierka s názvom zacuscă , dostať aj domáci alkohol vişinată/višňovica podobná našej griotke, afinată/čučoriedkový likér, ale aj ţuica/obdoba slivovice, a na griloch sa smažia mici/šťavnaté mleté mäso dochutené koreninami. Široká ponuka odevov (chodievala som za originálnymi vzormi pančúch), na svoje si prídu aj zberači vinylových platní, gazdinky zháňajúce keramiku, ale aj knihomoli (áno, aj na slovenské tituly som naďabila) uspokojí takmer každého. O cene možno jednať, ale nie až tak ako v Oriente.
5. Milovníkom filmov a kinematografie ulahodí kino Timiş. Natrafiť naň náhodou je takmer nemožné, sídli totiž v starej socialistickej budove spolu s disco-klubom na prízemí a nájomnými bytmi na poschodiach nad nimi. Aj kino raz do roka hostí festival Timishort film. Vtedy je pred ním postávajú návštevníci a dá sa nájsť ľahšie. Zvyšok roka premietacia sála zíva prázdnotou, viac než pravdepodobne budete jedinými návštevníkmi (pokiaľ nepôjde o rumunský film, na domácu kinematografiu sú miestni zväčša hrdí a návšteva kina je sviatkom). Ujo premietač však film pustí i zablúdenej dvojici, a to i v zime. Vtedy však treba rátať s nevykúrenými priestormi – bez srandy – termoska s niečim horúcim a posilňujúcim, teplá deka alebo aj spacák sa naozaj zídu.
6. Pivo! Mesto má svoj vlastný pivovar Timişoreana, ktorý čapuje aj nefiltrované a pasterizované. Ja som na tmavé a pochutila som si. Aj na jedle, ktoré podávajú. Áno, varia a chutne. Pivovar je tiež trošku mimo centra, ale v mojej obľúbenej štvrti, cestu lemuje mnoho historických budov z 19. alebo začiatku 20. storočia. K jedlu a pitiu vyhráva miestna skupina piesne v žánri „populara" (dalo by sa porovnať s produkciou Senzi-Senzusu) alebo manele (toto už porovnať veľmi nejde, dajme tomu obdoba žánru turbofolk známejšieho zo Srbska). Druhý spomínaný predstavuje fenomén, ktorí Rumuni alebo milujú alebo nenávidia – nič medzitým.
7. Oddýchnuť si možno v niektorom z parkov. Temešvár sa môže pochváliť zeleňou na každom kroku, zdá sa akoby celé mesto bolo v zelenom objatí. Určite odporúčam Parcul Rozelor (ak ste tipovali preklad názvu ako park ruží, tak je váš odhad správny), ktorý vybudoval kvetinár jeho veličenstva, kráľa rakúsko-habsburskej monarchie – Wilhem Muhle. V soboty ho okupujú mladomanželia dychtiaci po romantických záberoch, letné večery však rád a často hostí kultúrne podujatia s nulovým vstupným – operné predstavenia miestneho národného divadla a aj filmové premietania pod holým nebom.
8. Hoci existuje rieka Timiş, mestom nepreteká. Jeho stred však pretína kanál Bega. Možno si prenajať loďku alebo hydrocykel v rôznych zvieracích verziách, len pozor na slovíčko „labuť". Po rumunsky sa toto zviera povie lebădă, no keď rumunský personál začuje naše slovo, skláti sa vo výbuchu smiechu a niet s ním reči niekoľko minút. „La buc" totiž v ich reči znamená niečo mierne vulgárne.
Neurazia sa síce, ale radšej o tejto jazykovej pasci vedieť vopred. Kanál lemujú miestami zarastené nábrežia vyššie spomínaných parkov, najmä na jar sa posádka plaví výbuchom kvetov, do toho ich sladká vôňa, vtáčiky vyspevujú na plné hrdlo – romantika ako vyšitá. Tok na viacerých miestach pretína niekoľko betónových, mramorový a železný most – zaujímavé nielen pre architektov a staviteľov.
9. Krčmičky, puby, kaviarne a zašívarne sú na každom kroku, častokrát otvorené do posledného zákazníka, v ponuke majú okrem Timisoreany aj iné domáce pivá (Ursus, Silva Neagra,...). Za osviežením som pravidelne chodievala do pajzlíka Scȃrț Loc Lejer. Názov obsahuje zvuk vŕzgajúcej postele – a naozaj – v jednej z miestností tróni dvojposchodová posteľ a hostia si na ňu bez ostychu sadajú. Podnik sídli v staršom dome a zvonka nič neprezrádza, čo sa nachádza dnu. Okrem baru aj veľká záhrada, kde sa v lete sladko leňoší v húpacích sietiach a naviac – priestor funguje aj ako divadelná scéna. V jednej z izieb hráva Auăleu Teatru, ktorého členovia počas iných dní pracujú ako čašníci/čašníčky alebo barmani/barmanky. Do izbietky sa vprace maximálne 25-30 ľudí, o to viac ide predstavenie pod kožu – repertoár je zväčša na angažované témy, mňa dostal kus, ktorý by som najvýstižnejšie nazvala si ako „punková opera" - dramatizácia Orwellovej Zvieracej farmy je trefa do čierneho a netreba ani rozumieť rumunčine.
10. Najmenšia kaviarnička vôbec, do akej som zavítala, je v jednej zo zaprášených bočných ulíc v centre. Volá sa MOKUM café a dnu som vstúpila napriek tomu, že kávu nepijem. Zariadenie a dizajn miesta ma niekoľko týždňov lákali zvonka, kávoví fajnšmekri, čo máli tú česť so mnou si nevedeli vynachváliť ponuku i personál. Bonus naviac – hoci dnu sú iba 2-3 pidistolíky, za pekného počasia sa dá vytrepať na ich strechu a užívať si vôňu, chuť kávy a výhľad na mesto z výšky.
A čo katedrály, námestia, fontány, nákup suvenírov, reštaurácie a tipy na dobrú tancovačku? Tie vám určite odporučia v turistickej kancelárii alebo sa dajú ľahko vygoogliť. Odporúčam predovšetkým info o miestach a miestečkách, o ktoré turisti ľahko prídu.
Autor a foto: Zuzana Grochalová
ktorá aktuálne bloguje z Indonézie: https://medium.com/@grochalka a tiež vešia odtiaľ foto na instagram: https://www.instagram.com/mucandmuc/ a posty na fcb fanpage: https://www.facebook.com/MucAndMuc/