Afganistan - zápisky z cesty po krajine z predných stránok médií.

20.Máj 2016 | 00:16
Autor: martin navrátil
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest afganistan kábul

Prečo práve do Afganistanu? Dlho som ani nevedel nájsť odpoveď sám pre seba, prečo som sa rozhodol do krajiny, ktorá vypĺňa predné stránky médií a to dosť v negatívnom zmysle slova. Počuli ste vy osobne niečo pozitívne o tejto krajine? Čo vieme o krajine, o ktorej takmer každý na tomto svete si spája s vojnou, boja proti terorizmu či neustálej občianskej vojne?


Až tento rok sa naskytla možnosť. Práca ma odviedla do ďalšej veľmi populárnej krajiny menom Irán a prišlo mi veľmi IN urobiť cestu Irán, Afganistan a Pakistan. Už len získať víza, nie je žiadna maličkosť. Musíte prejsť osobným rozhovorom na afganskom veľvyslanectve a dokázať, že nie ste blázon a podpísať, že keď sa vám niečo stane je to Váš problém a veľvyslanectvo vás upozornilo. Aké je nebezpečie? A na čo si musíte dať pozor?

Afganistan je relatívne bezpečný vo veľkých mestách, ktoré majú zatiaľ či už spojenecké alebo vládne vojská pod svojou kontrolou a kde sú neustále prehliadky. Do dedín a mimo miest sa nechodí. Respektíve môžete, ale viete, že sa vám môže niečo prihodiť. Už len keď vyjdete 60 km za Kábul, vám reálne hrozí útok od jednotiek Talibanu. Musíte neustále sledovať správy, fóra a mať asi ten šiesty zmysel. Asi by som to prirovnal k horolezcom. Chcete vyjsť na vysnívanú horu, urobili ste všetko čo sa dalo, ale výšková nemoc vás nechce pustiť. Vy však musíte zhodnotiť, že keď pôjdete hore tak vám hrozí reálne nebezpečenstvo. I keď príprava bola namáhavá, stala vás veľa financií, musíte si povedať 20 metrov pod vrcholom NIE NEJDEM. To isté pravidlo platí v Afganistane. Medzi mestami sa nedá prepravovať v tomto období po zemi. Len letecky. Bol som pripravený, že keď sa niečo prihodí, stane aj keby v tom meste bolo to najkrajšie čo môžete vidieť, zažiť, musíte sa toho vzdať, nechať to a zabudnúť na to. Bezpečie nadovšetko. A zas taký blázon nie som ako si to myslelo okolie, keď som sem išiel.


Aké sú moje prvé pocity v Afganistane? Áno, trochu sa bojím, moje predstavy boli šialené. V jednej myšlienke sa zahrávam, že určite za rohom sú ozbrojenci a čakajú na blázna za ktorého dostanú výkupné, alebo keď budem na miestnom trhu vybuchne bomba, alebo sa stanem svedkom prestrelky...alebo...Všetko čo sa mi dostávalo z médií za posledné roky si predstavujem, že sa stane aj mne. Nie, nie som žiaden hrdina, obavy sú, ale zas nie také ktoré by ma paralyzovali. Na nálade mi nepridá ani to, že taxík čo som zohnal, sa za dedinou pokazí a musíme čakať na niekoho. V strede ničoty, prázdnoty a stmieva sa. Pred cestou som sa pripravil, nech vyzerám čo najautentickejšie. Nechal som si nárasť poriadnu bradu, naučil pár viet z koránu a kamarátka mi zabezpečila maličký prenosný korán v prípade, keby ma niekto chytil a vidí, že patrím akože k nim. Tá brada mi asi vyšla, lebo nik ma neodhadoval na Európana. Najzápadnejšie som sa dostal do Turecka. Najviac potešilo, keď si ma pakistanský colník zmýlil s Afgancom. Prosto šťastie.

Afganistan zapĺňa popredné negatívne štatistiky. Krajina s najnižším vekovým priemerom, s najnižším stupňom vzdelania, s najnižším príjmom na hlavu a pochopiteľne jedna z najnebezpečnejších. Všetko je asi pravda. Mám prechodené veľa, vyše sto krajín, ale takú chudobu som v živote nezažil. Nikde na svete so mnou nelomcovali tak emócie ako tu. Prechádzam sa v strede Kábulu a dieťa dostane epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach dieťa ako tak vstane, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nemôžem. Nielen v Afganistane, ale v Iráne a v Pakistane je zakázané piť alkohol. Čiže dávam si opäť silný čaj. Do toho obrázok zahalených žien v modrých čádoroch ako žobrú na ulici, deti sa hrajú na fiktívnom ihrisku futbal, veľa žobrákov, ktorých si nikto nevšíma. V diaľke zahučí siréna a za chvíľu je odstávka cesty a prechádzajú vládne autá. Vpredu a vzadu armáda ozbrojencov a všetko zabezpečuje ťažká technika. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní. Obrovské pancierové autá a na streche veľký guľomet. Kde je vojak, čo by ho obsluhoval? Veď ten guľomet sa hýbe! Áno, ovládajú ho z kabíny joyestickom. Hlaveň sa na mňa otáča a podvedome uhýnam.


Všade kam idete vás kontrolujú. Je jedno či ste biely, čierny, Afganec s veľkou bradou či s výrazom Ježiša Krista, všetkých pred vstupom do obchodu, hotela, trhoviska kontrolujú po zuby ozbrojení policajti. Hľadajú bomby. Pokúšam sa pri prvej prehliadke spraviť vtip. Nuž je nemiestny a nehodí sa. Napriek tomu si domáci zvykli na všetky nariadenia, príkazy a nikoho nič nerozhodí. Na hotely ma už poznajú, pozývajú ma na čaj každý večer, berú ma takmer za svojho, ale kontrola batožiny a mňa nevynechajú. Keď mi zapípajú klince v mojom kolene spozornejú. Nedivím sa, že mi na začiatku nedôverujú, ale našťastie sa nechajú prehovoriť. Keď idete na letisko, prechádzate cez tzv. bludisko z betónových zátarás vysokých takmer 3 metre. Za každou zákrutou guľometné hniezdo s odistenými guľometmi. Prečo? Keby sa niekto rozbehol, že sa ide odpáliť...Toto sú pre mňa najskľučujúcejšie okamihy. Cítim vojnu, cítim jemný strach a že sa každú chvíľu môže niečo zmeniť.


Rozpravám sa s Mohamedom o situácii. Sám vraví, že horšie už nemôže byť a bude len a len lepšie. Chce tomu veriť. Pýtam sa ho, čo vraví na americké vojská. Amíkom môžeme ďakovať, že vyhnali Taliban, ktorý nútil ženám, aby nosili búrku, aby nevychádzali von a každý prehrešok voči islámusa trestal prísnymi telesnými trestami priam popravou. My by sme si asi Taliban neodstránili. Jediné čo nám vadí, je že nám sľúbili, že bude bezpečnejšie a to nie je. Vyjdete 30 kilometrov von z Kábulu a hneď vás zastaví Taliban a kontroluje či niekto nepracuje pre vládu. Ak pracuješ, máš veľký problém. A za koho bolo lepšie? Rus naše dediny vystrieľaval a boli to okupanti, Američania vyhnali Taliban z miest a pomohli nám, ale bezpečie nie je. Asi tak by sa dala charakterizovať nálada a postoje miestnych o súčasnosti resp. s ktorými som sa rozprával. Taliban bol oslavovaný za boj proti rusom. Rusov tu nik inak nenazve ako okupantov lebo nikto ich nevítal, nepozval. A Taliban s pomocou Alaha a Američanov vyhral. Po odchode posledného sovietskeho vojaka zavládla eufória slobody a každý bral, že Taliban ma vládnuť, veď tu vojnu vyhral. Odrazu sa rôzne frakcie začali háďat medzi sebou. Uzbecké, tadžikské, afganské...A nastala občianska vojna.

Afganistan bol na okraji svetového záujmu a aj preto mal Taliban postupne odvahu zavádzať to, čo by inokedy neprešlo. Tvrdé islamské zákony resp. zákaz všetkého západného. Ľudia opäť začali utekať zo svojej krajiny. Muži si mali nechať narásť poriadnu bradu, ženy sa mali zahaliť, nepracovať, bola zakázaná hudba, zábava, pomaly aj smiech. Keby neprišiel Usama, asi by svet zostal ľahostajný. Saudskoarabský obchodník zatiahol krajinu opäť do svetového konfliktu. Mnoho ľudí mu nevie prísť na meno. Ale miestny pri čaji príliš nerozoberajú politiku ako my Slováci. Rozoberajú ako raz bude a tešia sa, že bude lepšie. Ale keby ste čakali chmúrne, strhané tváre plné smútku....Nie, snažia sa brat takmer všetko s úsmevom, veď čo iné im zostava.


Ak si odmyslite tie všadeprítomné kontroly, kolóny ozbrojených áut tak život plynie normálne. Obchody sú otvorené, trhoviska sú plné ľudí a deti sa hrajú. Až sa niekedy pristihnete, že či ste v krajine, kde je vojna. Ľudia chodia do parkov, ktoré boli zničené počas vlády Talibanu. Tak napríklad od Kábulu nemôžete očakávať veľké historické pamiatky, napriek tomu, že je to staršie mesto ako Bratislava. Všetko bolo zničené. Čo je veľkou atrakciou je miestne trhovisko. To kábulské dávam do prvej trojky toho čo som vo svete videl. Asi najexotickejšou časťou je vtačí trh. Vták nielen ako okrasa do bytu, ale aj ako jedlo. Páči sa ti táto andulka? Na počkanie nôž oddelí hlavu od tela. Stačí sa prejsť na chvíľu a budete mat pocit, že zažívate všetko zo života trhu.

Okrem neskutočnej tlačenice v úzkych uličkách, ktoré majú v priemere 3 metre sa do toho tlačia kone, dobytok, sliepky, zozadu trúbia autá, motorky, od rohu znie hlasná hudba, niekto bubnuje pod oknami. Popritom drvič ladu sa snaží nakúskovať laď do vášho pomarančového džúsu, vedľa holič a oproti nemu brúsič nožov...Predaj kureniec, čerstvých...Pod pultom ma živé, vyberiete si a hneď nôž oddelí hlavu a vy sa snažíte uhnúť jemnému prúdu krvy, zubár od vedľa láka na opravu zubov. Hluk mešity sa mieša s predajcom čo vám ponúka čerstvo vytlačenú cukrovú trstinu. Trhovisko s čerstvými rybami, i keď nechcem vidieť tú rieku, kde plávali. Či čerstvé rybie filé? Len ten olej sa naposledy vymieňal, keď tu vládli ešte Angličania. Zametač prachu, zberači odpadkov do toho zvuk kovotepcov, výrobcov nábytku...Idem vedľa o ulicu a už mi núkajú pistácie, oriešky či čerstvý džús z granátového jablka a s čerstvým ľadom. Odzadu sa snaží motorka prejsť okolo mňa. Na nej sedí celá 5 členná rodina. Ako sa tam zmestia? Nie, je ich 6, dieťa drží kura...Živé, ale dlho nebude.. Obchody s látkami, hodvábom a ponuka na čaj...Áno, takto vyzerá prechádzka kábulským trhoviskom.


Afganistan je cestovateľská pecka, ale musíte byť pripravený na každú zmenu. Ak sa rozhodnete sem ísť, nerobte v žiadnom prípade hrdinov.


Pár pravidiel pri ceste do Afganistanu

Afganistan môžeme prirovnať k výkonu horolezcov. Máte vysnívanú horu, podriadite všetko tomu, aby ste na ňu vyliezli, ale niekedy vás tá hora nepustí. Každý cestovateľ má svoju vysnívanú trasu, ktorú chce prejsť, ale pri Afganistane je to iné. Musíte byť pripravení na to, že keď niečo nevyjde alebo keď máte z niečoho zlý pocit, nesmiete znásilňovať situáciu a ísť nekompromisne za svojím cieľom. Odporúčame:

  • Poriadne si preveriť bezpečnostnú situáciu. Upozorňujeme, že Ministerstvo zahraničných vecí SR odporúča do Afganistanu necestovať.
  • Nevybáčať z plánu cesty, ktorý ste predložili afganskému veľvyslanectvu v rámci žiadosti o víza.
  • Nerobiť hrdinu a riadiť sa niekedy aj pocitmi. Ak sa mi niečo nepáči, nejdem tam.
  • Nerozprávať s domácimi o tom, aký je ďalší cieľ vašej cesty a ani o tom, koľko v meste zostávate.
  • Muži nech si nechajú narásť bradu a ženy nech dodržujú pravidlá obliekania – dlhé nohavice alebo veľmi dlhú sukňu, šatku na hlave a tričko s dlhým rukávom.
  • Nechať sa vysadiť taxíkom jednu–dve ulice pred hotelom.
  • Neprinášať do Afganistanu žiaden alkohol.
  • V reštaurácii jesť v zadnej časti alebo na poschodí.
  • Nepúšťať sa do žiadnej politickej debaty, aj keď vám to trhá žili.
  • Nefotiť žiadnych vojakov, vojenské kolóny a ani policajtov.
  • Nefotiť ženy.
  • Pri bezpečnostných kontrolách na letiskách neodporovať. Verte, že kontroly sú riadne a nikto sa tu s vami nehrá v rukavičkách.
  • Spať v hoteloch v centre mesta a nie na okraji mesta.
  • Riadiť sa zdravým rozumom!


Autor: Martin Navrátil

FB stránka: https://www.facebook.com/travelistan
WEB stránka: http://travelistan.sk/









  • super
    iba gramatiku trosku opravit :)