Spoza volantu tmavomodrého taxíka nás osloví Kaplan. Snažíme sa uniknúť akejkoľvek jeho ponuke. Z vlastnej skúsenosti nedôverujeme taxikárom - obchodníkom, ktorých motivácia je turistov skôr okabátiť,ako navodiť na spontánne dobrodružstvo. Muž ale trvá na svojom a popri otváraní kufra, nás presviedča rôznymi argumentami, historkami,svojimi vedomosťami o regióne, vyjednáva. Zaujíma sa aj o našu cestu, vyzvedá sa odkiaľ pochádzame, prečo sme prišli práve tu, a samozrejme, kam máme namierené.
Ako mnoho Gruzíncov nerozpráva po anglický. Napriek tomu je výrečný. Vďaka určitej podobnosti medzi goralčinou, ktorou rozprávajú moji rodičia a ruským jazykom, ktorý Kaplan ovláda plynule, mu rozumiem. Spolu s rečou tela sa nám podarilo dostať k podstate –ku komunikácii. Nikdy si neuvedomíme prekážku jazykovej bariéry lepšie, ako keď jej musíme čeliť. A keď sa táto bariéra otvorí, nestačíme sa čudovať, koľko bohatstva sa v nej skrýva.
Treba uznať, že Kaplan nie je bežný taxikár, ktorého koníčkom je balamutiť turistov. Naopak, prejavuje úprimnú zvedavosť a súcit, ktoré prevyšujú jeho pôvodné ambície. Prvé vyjednávania vedú k skutočnej konverzácii. Chápe cieľ našej cesty, náš záujem stretnúť sa s miestnymi obyvateľmi. Navrhuje nám teda ísť k nemu domov, naobedovať sa a dokonca prespať v jeho dome. Neskôr by nás zaviezol ku kaňonu a k vodopádom, kdekoľvek kde by sme si priali. Stačilo by, keby sme mu preplatili výdavky na benzín, zvyšok by bol prejavom jeho pohostinnosti a dobrosrdečnosti
„Postarám sa o Vás ako o svoje vlastné deti,"opakuje. Navzájom sa na seba pozrieme, váhame. Ide o ďalší trik, ďalšiu dokonale vymyslenú pascu na turistov? Alebo je tento šedo vlasý muž ako ostatní Gruzínci, ktorých budeme mať možnosť stretnúť počas nášho cestovania a uprednostňuje rozdávať sa pre druhých pred zárobkom? Prijať jeho ponuku znamená riskovať. Riskovať, že sme príliš dôverovali neznámemu. Ale ako sa hovorí, nezačínajú všetky dobrodružstvá a nehody, ktoré nám zanechávajú trvalé spomienky, štipkou odvahy?
Vkladáme naše batožiny do kufra a nasadáme do auta.
Prechádzame cez kopcovitý kraj Imereti. Borovice, jablone a palmy tvoria vytvárajú rozmanitú a harmonickú scenériu. Príbytky sú postavené v jednoduchom architektonickom štýle, zložené zo štyroch identických múrov a špicatou strechou. Pripomínajú domčeky z Lega, ktoré sme ako malé deti stavali. Počas našej cesty sa dva krát zastavujeme. Najprv kúpiť v pekárni čerstvý gruzínsky chlieb puri, druhy krát u mäsiar a suché klobásky. Ďalších dvadsať minút pokračujeme po svojej ceste, stúpame nahor,až kým nedôjdeme k tabuli s nápisom „Gordi" (za vlády Sakachviliho boli v roku 2000 všetky panely označené anglickým prekladom). V tejto dedinke, osade, alebo lokalite s desiatkami domami rozmiestenými po úboči (pomenuj podľa svojej predstavivosti), žije Kaplan. Aby sme sa dostali k jeho domu, zostáva nám už len prejsť poľnou cestou. Cez bránu vchádzame do veľkej záhrady, kde sa okrem jeho domu, nachádza stará drevená stodola, tajomná modrá opustená budova a drevená latrína.
Pozýva nás dovnútra. Do miestnosti, ktorá spĺňa viaceré funkcie – ako obývačka, kuchyňa, spálňa a zároveň ako práčovňa. Zariadenie, s výnimkou ultramodernej práčky v rohu miestnosti, je staršie. Tá predchádzajúca práčka veľkou pravdepodobnosťou doslúžila, čo donútilo Kaplana investovať do novšieho produktu. Podobný osud mala zrejme stará chladnička umiestnená pri vchodových dverách, dnes po jej hrdzavých hranách steká voda. Na rade je televízia, ktorej obraz šumí pri každom jemnom pohybe.
V tejto tmavej skrýši, kde svetlo vchádza len cez tri výklenky vyvŕtané v betóne, prúdi ťažký pocit samoty. Tu, medzi múrmi jeho domu, sa vážne črty osobnosti nášho hostiteľa, ktoré boli do tejto chvíle hlboko ukryte, odkrývajú. Stavajú sa viditeľnými. Pod čiernou šiltovkou sa skrýva výraz smutného klauna, v jeho širokých ramenách obrovská samotu. Pred pätnástimi rokmi mu zomrela žena, čo ho donútilo žiť so svojou matkou, ktorá o desať rokov tiež pominie. Dnes, tento päťdesiatpäť ročný muž žije na prízemí jeho domu, jedna stiesnená izba mu je postačujúca. Vzdal sa dvoch spálni na prvom poschodí, ktoré mu slúžia len na uskladnenie nepotrebných veci, alebo ako dnes, výnimočne, na ubytovanie svojich hostí.
Kaplan nás pozýva k stolu, z ktorého zároveň odpratáva riad a pokladá naň tri taniere, príbory, chlieb a misu so suchými klobáskami. V chladničke, na políčkach, v košíkoch, jednoducho všade, hľadá všetko,čim nás môže ponúknuť. Stôl tak dopĺňa pohárom zaváranej zeleniny, kúskom syra, zelenými kumkvatmi, čokoládkami, starou horčica (veľmi starou), čačou.
„Kušaj! Jedz, jedz!" hovorí pred pustením sa do upratovania, ktoré mu je nepríjemne. Naďalej však zostáva v kľude. Každý pohyb, činnosť vykonáva prirodzene a starostlivo, bez žiadnej známky premáhania sa. Zapína televíziu, potrasie anténou, rýchlo prejde metlou po podlahe, poprace, hodí zo dva polienka do piecky, zapne plynový sporák, hrniec naplní vodou z hadice, ktorá tečie pred jeho domom neustále, doumýva starý špinavý riad a vráti sa naspať k sporáku.
Jediné, čo nám povolil robiť,je sedieť a jesť. Odmieta akúkoľvek pomocnú ruku.
„Jedz, jedz!" trvá na svojom, my ale bez neho nezačíname. Akonáhle to pochopil, obratne a rýchlo dokončuje svoju prácu, sadne si za stôl a naberá nám jedlo. Pre seba si nechá najmenší kúsok, vraj nie je hladný, Gruzínska pohostinnosť to však vyžaduje.
Teší sa, že nám môže ako prvý dať ochutnať čaču. Národný alkohol, s ktorým sa počas našej cesty v Gruzínsku budeme stretávať často (príliš často). Ak aj Vám jej obsah, farba, vôňa pripomína vodku, bude lepšie vyhnúť sa ich porovnávaniu. „Nie je to vodka!" odpovedá nám. Vodka je ruská, čača je gruzínska. K tomuto geografickému vymedzeniu, ktoré Kaplan hlasito zdôraznil, treba pridať aj technicky rozdiel, ktorý sa dozvedáme o par dni neskôr, keď nás ďalší Gruzínsky kamarát Zaza prevedie po svojej záhrade a ukáže ako sa taká čača destiluje. Na rozdiel od vodky, ktorá je výťažkom obilia alebo zemiakov, sa čača vyrába z hrozna.
Po obede máme v pláne objavovať prírodne krásy regiónu, kaňon Martvili a vodopády. Cestou k autu si všímame tajomný domček. Netreba byt génius, aby sme vedeli, že je neobývaný. Keď sa naň opýtame Kaplana, trápi sa s nájdením vhodnej odpovede, snaží sa prejsť na inú tému. Ako sa neskôr dozvieme, dom patril jeho synovi, ktorý odišiel niekam, niekam do zahraničia.
Prichádzame na miesto vstupu do kaňonu. Hŕstka taxikárov už netrpezlivo čaká na turistov. Keď sa objavia, rozbehnú sa za nimi ako svorka vlkov za svojou korisťou. Pozdravia Kaplana a prehodia s ním pár slov. Závidia mu, že v tomto vyprahnutom období našiel dvoch zákazníkov. Kaplan drží svoj sľub, po návrate z našej prechádzky kaňonom, nás čaká. Je pozorný a starostlivý, z kufra vyťahuje fľašu chladenej vody. Dnešný deň nie je pre neho ako bežný. Vraví nám, že v skutočnosti nie je taxikárom. Nebude ním ani zajtra, ani pozajtra. Je nezamestnaný, poberá dôchodok. Predstava Gruzíncov o práci je rôzna. Mnoho krát nám tvrdia, že nemajú žiadnu prácu, hoci sa živia predajom vlastných poľnohospodárskych výrobkov alebo predajom vína. Títo ľudia pracujú pre seba, bez nadriadených a bez ich príkazov, nejde o zamestnanie, akým je napríklad práca v továrni alebo v obchode v centre mesta. Tak je to aj v prípade Kaplana. Pracovný čas si rozvrhne tak, ako mu to vyhovuje. Teší sa z voľnosti. Počet prejdených kilometrov a počet zákazníkov ma prerátané tak, aby mu vystačili na každodenný chlieb (a syr, a klobásky).
Stmieva sa a tak sa vydávame na cestu domov. Trúbi často, veľmi často. Málokedy na signalizovanie nebezpečenstva, skôr na zdravenie svojich kamarátov a na odháňanie dobytka, kráv, kôz, prasiat, sliepok alebo psov, ktorým sa zrejme prechádzanie sa po vozovke veľmi páči. Počas cesty vyberá chúlostivú tému o Južnom Osetsku a Abcházku. Tieto dva regióny už dávno vyhlásili svoju nezávislosť. Gruzínci sa ich pokúšali znovu nadobudnúť v roku 2008 vojenským zásahom, vtedy sa ale do sporu prefíkane zamiešali Rusi. Dnes, ešte stále, je situácia nestála. Kaplana odpovedá stručne a jednoducho: „Južné Osetsko a Abcházsko sú súčasťou Gruzínska!" Bodka. Diskusiu uzatvára urážaním Ruska a Putina... po ruský.
Po návrate domov, Kaplan zapína varič, televíziu, plynový sporák a začína variť, tvrdošijne odmieta našu pomoc. S úmyslom odbremeniť ho od domácich prác a oddialiť večeru, Chris ukazuje na šachovnicu (šachové pole namaľované na kartóne) visiacu nad posteľou a navrhuje mu zahrať si. Ponuku príma, ale až po večeri. Škoda, nevyšlo.
Na večeru nám (opäť) podáva chlieb, suché klobásky a syr. Tentokrát ho prihrial na panvici, čo mu strašne zvýrazňuje jeho slanú chuť (soľ je používaná ako prírodný konzervant). Veľmi smädní tak dopijeme všetku vodu z pohárov, čo Kaplanovi neunikne a naplní ich... tentokrát vínom. Kaplan kvôli zdravotným dôvodom alkohol nepije. Dnes večer to ale poruší a dá si s nami – na nás – pohár domáceho ružového vína. Štrngá si si s nami a prednáša gruzínsky prípitok. Slová, ktoré znejú ako úprimná modlitba:
„Prajem Vám krásny pobyt v Gruzínsku, nech na mňa spomínate v dobrom, na moju pohostinnosť a na môj domov. Kdekoľvek pôjdete, rozprávajte o tomto dní!" Odpije si z pohára. Večera pokračuje ďalej. Rozprávame sa. Kaplan zdvihne svoj pohár druhý krát a poukáže na čiernobiely portrét starej pani, ktorý je zavesený na stene nad práčkou, so slovami:
„Nech nikdy nezabudneme na tých, ktorí nás opustili, ako moja mama." A poďakuje Pánovi.
Po večeri prichádza čas na šach. Chris kypí radosťou, že si môže zmerať sily s Kaplanom, keďže šach mu ide vynikajúco. Na otázku, či vie hrať šach, hrdo a rezko odpovedá áno. Na naše prekvapenie, Kaplan vyberá z krabice od topánok pešiakov na dámu, ktorú nehral možno od svojich pätnástich rokoch a takmer vôbec nepozná pravidla. Bezpochyby, Kaplan vyhráva prvé hry a dokonca mi naznačí v ruštine, že Chris nevie hrať. Veľmi provokatívna poznámka. S určitou dávkou sústredenia sa snaží pochopiť, aké triky používa jeho súper. Nakoniec sa mu podarí poraziť Kaplana. Nečakané. Kaplan sa prestáva vychvaľovať, napriek tomu, že celkovo mal oveľa lepšie skóre, sa stíši. Posledná hra, treba ísť spať.
Cez vonkajšie schodisko sa dostávame do jedinej obytnej izby na prvom poschodí. Do chladnej miestnosti, ktorá už dlho nebola obývaná. Sú v nej dve postele, ktoré sú zapratané množstvom starých veci. Za dverami je o stenu opretá puška.
Ráno sa budíme na prenikavý zvyk motorovej píly. Kaplan píli drevo, ktoré potom poukladá na kôpku ku piecke, z ktorej si bude môcť počas celého dňa odoberať polienka. Izbou sa už šíri vôňa, ktorú veľmi dobre poznáme. Raňajky sú pripravené na stole: klobása, chlieb a syr. Rozhodne nemá rád zmeny. V televízii premietajú rozprávku Bambi dabovanú v ruštine. Okienko symboliky: Gruzínsko je krajina usilujúca priblížiť sa Západu, ale zostáva stále pod vplyvom gigantického suseda. Zakliesnená v Kakukaze, medzi Malou Áziou, Čiernym morom a územím Ruska, Gruzínsko sníva začleniť sa medzi krajiny východnej Európy. Tvrdí, že k nej patrí.
Zatiaľ čo slaný syr (opäť) plní naše žalúdky, naša ranná konverzácia je prerušená ostrým zvukom . Niečo spadlo. Otáčame sa, Kaplana zvuk nevyviedol z miery. S ľahkosťou nám povedal, že je to myš. Pod stolom pri variči si všimneme šikovné, domácky-vyrobené zariadenie. Drevená krabica slúžiaca ako klietka, v ktorej visí oriešok omotaný v drôtiku čakajúci na svoje obete. Aby mu žiadna myška neunikla, ubezpečí sa až troma ťažkými kameňmi. Po dlhšej chvíli, donútený našou zvedavosťou, sa vydá ku klietke. Na spodnej doske leží nehybne malý hlodavec, ktorý za svoju nenásytnosť zaplatil smrťou a stal sa tak obedom pre psa. Kaplan ohňom sterilizuje krabicu, okolo drôtiku omotá nový oriešok a všetky časti tohto magického stroja, poukladá na svoje miesto. Ďalší zvuk. V tom istom momente zaznel výstrel v televízii. Bambiho mama je zastrelená.
Pýtame sa, či je možne dosť do Mestie a Užguli, do malebných dediniek uprostred pohoria Svaneti. Vraj nie, cesty sú zasnežené. Radí nám ísť po diaľnici smerom na západ k Zugdidi, kde nám ponúka odvoz. Je to veľká obchádzka, ale cesta je prejazdná. My ale uprednostňujeme vyhnúť sa veľkým hlavným cestám a tak nás teda zavezie na začiatok malej dedinky Tsalktubo, odkiaľ naša dobrodružná cesta pokračuje.
Ako odchádza vravíme si: taxikár sa stál naším kamarátom.
Video o Gruzínska
Andrejka a Chris, BE MY TRIP
Kontakt: http://be-my-trip.com/en/
FB : https://www.facebook.com/Bemytrip.blog/
Cestovanie okolo sveta s cieľom spoznať miestnych ľudí znamená otvoriť sa novým obzorom a kultúram, lepšie pochopiť odlišnosti a jedinečnosti jednotlivých krajín a dozvedieť sa viac nielen o druhých, ale aj o sebe. Tak nielen spoznáš nového miesta, ale aj zažiješ nádherne dobrodružstvo.
Prostredníctvom tohto blogu rozprávame, ako sa títo miestni, cudzinci a neznámi stali našou cestou.