Albánsko zatiaľ nie je miestom, do ktorého noha turistov bežne zablúdi. Krajina zahalená rúškom tajomstva vzbudzuje zvedavosť, ale aj obavy. Často sa totiž skloňuje v médiách ako raj pašerákov a drogovej mafie. No hornatý kúsok zeme vedľa Čiernej Hory ponúka oveľa viac ako sa na prvý pohľad môže zdať. Mestá dýchajúce históriou vybudované pestrou zmesou civilizácií a kultúr. Nekonečné divoké pláže. Skvelá kuchyňa za babku. Majestátne hory a jedinečná príroda. Do Albánska som sa toto leto vrátila niekoľko krát. Jeho hory a príroda zostali zatiaľ nenaplnenou túžbou, za to mestá plné histórie dostali možnosť očariť ma.

Prekvapenie za hranicami

Lietadlom (z celého sveta). Loďou (z Korfu, Bari). Autobusom (zo Sofie, z Istanbulu). Hoci Albánsko dopravnou infraštruktúrou za zvyškom Európy zaostáva, už nie je odrezané od sveta a do krajiny sa dá dostať odkiaľkoľvek. Ja som využila možnosť poslednú a do krajiny som niekoľko krát vyrazila auto(buso)m z Čiernej Hory. Na hraniciach ma zakaždým vítal plagát hovoriaci: „Stop korupcii". V celku úsmevné vzhľadom na to, že je sa práve chystáte vstúpiť do jednej z najskorumpovanejších krajín sveta.

Prechádzajúc hranicami po prvý krát som rozhodne čakala väčší rozdiel. Že sa asfaltová cesta zrazu zmení v prašnú a hrboľatú. Možno rozpadnuté budovy. A nič. Všade asfaltka, domy, polia, občas nejaká tá krava. Skrátka, rozvíjajúca sa krajina ako každá iná. Chudobnejšia, to áno. Ale koniec sveta ťažko. Na prvý pohľad vidieť, že veľká časť obyvateľstva sa ešte dnes venuje poľnohospodárstvu a chovu dobytku. Hoci, pri pohľade na pastiera zaháňajúceho svoj dobytok na skútri, tušiť pokrok.

Aj sprievodca s obľubou rozprával ako sa krajina vyvíja a aká bola 15 rokov dozadu. Mával rukami na všetky strany a ukazoval. Toto tu nebolo. A ani táto budova. Zo trikrát ukázal na tie, ktoré svojou pompéznosťou vytŕčajú z davu. A na bunkre. Pevné oceľové konštrukcie, po krajine roztrúsené ako huby po daždi. Enver Hoxha ich dal vybudovať v obave pred imaginárnym nepriateľom. Zbaviť sa ich je až príliš nákladné. Je ich niekoľko desiatok tisíc a sú všade. V mestách, v poliach, v záhradách. Len tak stoja, zarastené, alebo im domáci našli iné využitie. Pre tých chudobnejší sú príbytkami. Pre niekoho pivnicami. A pre najvynaliezavejších malými múzeami alebo dokonca reštauráciami.

V historickom meste plnom kontrastov

Shkodra , alebo ak chcete Skadar. Jedno z najväčších miest Albánska sa rozprestiera na brehu rovnomenného jazera pod pevnosťou Rozafa. Je to mesto niekoľkých tvárí. Hlavne z hľadiska architektonického a vizuálneho. Čakajte zmes rôznych vplyvov a štýlov. Zmes starého a nového, dokonalého a polorozpadnutého. A tak tu vidíte (krátku) promenádu, podobnú tým európskym, moderné štvrte, hotely a budovy. A len o malý kúsok ďalej si uvedomíte, že krajina sa stále rozvíja. Rozpadnuté budovy a putovné trhoviská priamo na ceste vás vrátia do každodennej reality mesta. Mesta s jedinečnou atmosférou, ktorú si isto dosýta vychutnáte na hlučnom trhovisku. Pôjdete si oči vyočiť koľko tovaru, ale hlavne pestrofarebného exotického ovocia, tam leží. Len pozor, aby vás pri tom nezrazil mercedes. Alebo konský povoz.

A práve preto niektorí tvrdia, že Skadar nie je pekné mesto. Rozmaznaným dokonalým (doplňte si „vypiplané" mesto podľa svojho uváženia) sa im ťažko pozerá na budovy, ktoré nie sú v 50 percentnom, nie to ešte v 100 percentnom stave.

V súvislosti s mestom Skadar mi nedá nespomenúť ešte jednu zaujímavosť. Mesto je rôznorodé aj nábožensky. Je to mesto troch náboženstiev a centrum katolíkov. Práve v ňom nájdete jednu z najväčších katolíckych katedrál na celom Balkáne. Katedrála Sv. Štefana bola kedysi športovou halou. Úplne vážne. Za vlády Envera Hoxhu, ktorý chcel z Albánska spraviť ateistickú krajinu. O pár sto metrov od nej stojí Ortodoxná katedrála, a iným smerom zase mešita Ebu Bekr. Všetky svätostánky sú krásnymi, architektonicky zaujímavými budovami a patria k tomu naj čo môžete v Skadare navštíviť. A je dokonca miesto, odkiaľ si môžete odfotiť všetky veže zároveň.

História ukrytá v (nie len) kopcoch

Skadar, Tirana, Durres a Kruje. To sú mestá, ktoré som v Albánsku navštívila. Každé pekné tým svojim spôsob, každé ma niečím zaujalo. Pekelná Tirana (jedno z najteplejších miest Albánska) ma prekvapila svojou modernosťou pomiešanou s viditeľnými pozostatkami komunizmu. Jej široké bulváre spájajú historické budovy a moderné reštaurácie a kaviarne. Popri nich stojí moderná vyhliadková veža, aj staručká mešita, ktorá ako jedna z mála prežila čistky Hoxhu.

Minulosťou, ešte dávnejšou, dýcha aj „stredomorský" Durres , významný námorný prístav spájajúci Albánsko s verným druhom, Talianskom. Je miestom, ktorého najstaršie a najpozoruhodnejšie grécke a rímske pamiatky ležia dobre ukryté medzi domami. Len si to predstavte. Kopete v záhrade a zrazu vyhrabete amfiteáter. Najväčší na celom Balkáne.

A Kruje, stredoveké mestečko leží 32 km severozápadne od Tirany a 83 km od Skadaru. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že je neďaleko, cestu k nemu trochu komplikuje (hlavne pre autobus) jeho poloha. Mesto je totiž vybudované 560 metrov nad morom, na svahoch pohoria Sari - Salltiku. Ale poviem vám, prekážku stojí za to zdolať. Kruje je známe ako rodisko národného hrdinu Gjergje Skanderbega.

Dodnes je ho plné Albánsko – Skanderbegova socha, koňak, námestie. Čím sa tak zapísal do sŕdc miestnych ? Organizoval dlhotrvajúci proti turecký odpor (potom, čo bol veľmi dlho jedným z nich). Od momentu, čo sa v bitke pri meste Niš (toto meno sa v posledných dňoch spája s lacnými letenkami) pridal na stranu Jána Huňadyho, Kruje niekoľkokrát odolala tureckému obliehaniu. Bohužiaľ, po jeho smrti ťažkou obrannou vojnu zbedačená krajina padá do tureckých rúk.

Toľko historické okienko v skratke. Dlhú a komplikovanú históriu proti tureckého boja si isto pozriete inde, v Kruje si pozrite bývalé panstvo Skanderbega - pevnosť vybudovanú okolo 6. storočia, jeho múzeum a tradičný bazár.

Luxus albánskych letovísk

Slovo turizmus v Albánsku ešte do nedávna nepoznali. Ako aj, keď celá krajina bola vďaka Hoxhovi izolovaná v obrovskej bubline. Po jeho smrti ale bublina praskla a Albánsko sa začalo otvárať svetu. A pomocou EU rozvíjať. Vstúpilo do NATO a na jeho pôdu vstúpila noha dovolenkára. Bodaj by nie, v Albánsku sú parádne pláže a dosť je ich zatiaľ nedotknutých.A práve pri nich začínajú vyrastať turistické obce.

Jednu z nich som mala možnosť aj navštíviť. Jej čínsky znejúci názov Shëngjin je po našom Sv. Ján. Má fakt parádnu obrovskú dlhú, širokú pieskovú pláž s megapozvoľným vstupom do priezračného, teplého Jadranského mora. Piesok síce nemá zlatú karibskú farbu, ale je jemnučký a ideálny na stavbu hradu. Nad plážou má rýchlo rozvíjajúce sa stredisko promenádu lemovanú barmi, obchodíkmi a diskotékami, ktoré vás nešokujú prehnanými cenami. Jednoducho top. Pre tých, čo milujú tento typ dovolenky.

Ja by som sa tam na druhý deň obesila. Dobre, možno až na tretí, vzhľadom na blízkosť historického mesta Lezhë (mesto s tisíce rokov starými dejinami a hrobkou Skanderbega). Skrátka, Shëngjin je tak trochu umelá zlatá klietka, ktorú najlepšie vystihuje táto fotografia (pridať Albánsku sochu slobody).

Pýtaj sa čokoľvek ťa zaujíma v komentároch alebo prostredníctvom FB - https://www.facebook.com/travelvile/

Autor: Jana Kristeková
Foto: Jana Kristeková
Web: http://travelville.sk/