Počas štúdia na vysokej škole ma otec nabádal využiť možnosť vycestovať cez letné prázdniny do USA, prostredníctvom programu Work and Travel. Bohužiaľ, splniť si svoj „americký sen" nie je jednoduché, a to hlavne z finančného hľadiska. Dať dokopy tak okolo 2000 eur je poriadna fuška, a záväzok, ak to máte niekomu vrátiť. /Keďže som vždy popri škole mala brigádu, niečo som dala z vlastného vrecka a za ostatné som vďačná rodičom/. Nechcela som vycestovať sama, a až v štvrtom ročníku som nahovorila spolužiačku, aby išla so mnou.

Týmto chcem podporiť všetkých, ktorí nad možnosťou vycestovania rozmýšľajú. Nebojte sa ! Ako som časom zistila, vôbec nezáleží na tom, či idete sami alebo s niekým, vždy a všade si nájdete nových priateľov.

Agentúre, cez ktorú sme išli, neprídem už ani na meno. Finálnu destináciu som vybrala veľmi rýchlo, na odporúčania mojich známych, a hlavne, že to bolo pri mori. Splniť si „Americký sen", celé 4 mesiace stráviť pri mori /oceáne/, čo by mohlo byť lepšie? Jazykové schopnosti nikto nepreskúšal, keďže sme tvrdili, že na chyžné naša angličtina bude s prehľadom stačiť.

Pár dní pred odletom, som začala riešiť aké mám zaplatené poistenie. Na tretí krát som od starej ženskej z agentúry, s ktorou som volala zistila, že to bude stačiť na prevoz pozostatkov keby sa mi niečo stalo/ Keď už mi rodičia požičali toľko peňazí, nechcela som aby museli platiť ďalšie keby sa náhodou niečo stalo…/

S agentúrou sme boli dohodnutí – priletíme na letisko, príde po nás auto a odvezie nás z New Yorku, približne 250 míľ do Ocean City v Merylande. Dopredu sme zaplatili zálohu za ubytovanie v dome v ďalšími 13timi Slovákmi /kde sme mali bývať od júna do októbra/. Týždeň pred odletom, sme dostali mail, v ktorom nám oznámili, že náš dom bude voľný až o týždeň po našom prílete, preto budeme ten čas bývať v hoteli /s poznámkou, že v hoteli sa nám bude páčiť, pretože je to komfortnejšie ako dom, takže nikto nemal námietky/.


Welcome in the USA !

Po niekoľko hodinovom lete sme pristáli v jednom z najväčších letísk na svete, na J.F.K. v New Yorku, už aj so skupinkou Slovákov – našich budúcich spolubývajúcich. Plní vzrušenia a očakávania sme hľadali niekoho s tabuľkou, na ktorej budú napísané naše mená, až kým sa nevyprázdnila príletová hala a my sme tam ostali sami. Pracovník agentúry, ktorý nás mal na starosti nezdvíhal telefón /pretože v našom časovom pásme bola tuhá noc, a tu o 6 hodín menej/ a kontakt na toho, kto mal po nás prísť sme nemali. Zrazu sa nám prihovoril nejaký Rus, či Bulhar, ktorý vedel niečo o šoférovi, ktorý nás mal vyzdvihnúť. Povedal, že sa mu pokazilo sa mu auto a musel sa vrátiť. To bolo všetko. Už neviem koľko sme tam čakali, keď konečne niekto po nás prišiel. So šoférom, ktorý tuším nemal ani 18 rokov, narvaní v minivane ako sardinky, sme sa konečne vydali smer naša cieľová destinácia.

Ďalšie prekvapenie nastalo nadránom, keď auto konečne zaparkovalo pred nejakým domom, že máme vystúpiť. Začali sme riešiť, že máme ísť do hotela, no šofér tvrdil, že ostávame tu. Ja som typ človeka, čo sa bude hádať za všetko, a hlavne, ak má pravdu a ešte viac, ak za to vysolil neskutočné prachy! /Ooo áno, viem, že niektorí si ma určite pamätajú ako tú čo sa na všetko sťažuje, ale bodaj by som sa nie keď to všetko bolo opodstatnené/.

Po týždni prišiel návrh, že štyria môžeme ísť do hotela /po týždni ešte stále nebol náš dom voľný a stále sme nevedeli kedy bude/. Namiesto hotela sme sa však ocitli v moteli, v izbe s 2 veľkými posteľami a kúpeľňou. Tu sme s kamarátkou a dvoma budúcimi spolubývajúcimi existovali ďalších pár dní. /Bez nejakej možnosti si niečo uvariť, pretože to bola originál len izba s kúpeľňou/. Najviac ma pobavilo, keď som sa dala do reči s našim „čiernym securiťákom", a ten mi povedal niečo v zmysle, aby sme si dávali pozor, pretože je to drogová štvrť.

Jediné šťastie /ak sa to tak dá nazvať/ bolo, že sme začali pracovať hneď po príchode. V práci sme mali zabezpečenú stravu, čiže sme ušetrili peniaze za jedlo. Do práce sme museli chodiť autobusom. Z „nášho motelu" to bolo asi 100 ulíc /cca 10km/. Čo mal na mysli securiťák o nebezpečnej štvrti som si uvedomila ráno, keď som nastúpila do autobusu. Bola som jediná biela – fakt nepríjemný pocit, hlavne ak na vás všetci čumia. Jediným pozitívom toho všetkého bol bazén, ktorý k motelu patril – chodili sme sa tam kúpať počas celého leta, keď sa nám nechcelo ísť na pláž, a chceli sme si užiť pohodičku na lehátku.

Po pár dňoch sme sa opäť sťahovali – do niečoho ešte horšieho. Bojím sa to nazvať apartmánom, pre mňa to bola najhoršia nočná mora. Dve veľké postele, kúpeľňa a konečne aj sporák. Mali sme dokopy 3 apartmány, časom 4 – kde sme bývali všetci, čo sme čakali na „náš dom". V našom apartmáne pre 4 osoby, nás bolo 6. Chalani museli spať na matracoch na zemi – tomuto hovorím bývanie na úrovni za tie peniaze čo sme zaplatili. Ale aj tu sa dalo nájsť niečo dobré – každovečerné vysedávanie na terase, popíjanie 8%ného pivka a priateľská atmosféra.

Moja nočná mora sa objavila po niekoľkých dňoch. Malé pľuzgierové vyrážky po rukách. Chvíľu trvalo, kým som zistila, z čoho to pochádza – BED BUG – z ploštice. Nezabudnem ako som prišla na recepciu s notebookom a slzami v očiach, že ja tam nemienim bývať. Samozrejme, to by som si musela zaplatiť iný hotel, aby som sa niečoho dočkala, vyfasovala som akurát tak sprej na nejakú háveď. Vyzerala som ako monštrum, neskutočne to svrbelo, a bála som sa zaspať. Na to, aké bolo vonku teplo, som spala v mikine, dlhých teplákoch, ponožkách, tak, aby sa mi tie svine nemohli dostať opäť k telu.

Ploštice žijúce v domácnostiach sa usadia v matracoch postelí, či gaučov. Živia sa krvou. Sú veľmi malé, vychádzajú v noci, a preto je ťažké ich voľným okom spozorovať. V Amerike nie sú ničím ojedinelým, čoho dôkazom bolo množstvo reklám v metre alebo autobusoch, ktoré sme počas leta spozorovali. Problémy s nimi majú aj v hoteloch – tam, kde som pracovala, sme počas leta dávali na každý matrac ochranný obal, ktorý mal zabrániť ich výskytu. Ako chyžné sme slovo bed bug nahlas vyslovovať nemohli, hostia by z toho nadšení neboli. Keďže moja krv je pre komárov doslova raj, museli si na nej pochutnať aj ony a v mojom prípade to vyvolalo alergickú reakciu – nikdy som sa s tým nestretla, nevedela čo robiť – chvíľu som zvažovala odchod domov / v USA si veľmi rýchlo rozmyslíte návštevu doktora/ , keď po troch týždňoch konečne nastal čas finálneho sťahovania.

Hurá bývame !

Konečne sme si mohli vybaliť veci a začať plánovať nejaké výlety. Keďže som si išla stále svoje, že toto bolo jasné porušenie zmluvy a chcem odškodnenie, po nejakom čase som vymohla zadarmo zájazd do Washingtonu / v hodnote cca 60 USD/ pre seba a ďalších troch ľudí, a ostatok posádky z nášho domu mal výlet za polovicu. Aj keď to poniektorým bolo ukradnuté, ja som proste musela dokázať, že mám pravdu, a keď niekto poruší zmluvu, musí za to platiť !!!

V pracovnej oblasti sme to mali lepšie ako iní Slováci, ktorí na mieste zistili, že ich zmluvy nie sú pravé a „zamestnávatelia" nemali pre nich prácu. /Ja viem, že je to strašné, keď sa to niekomu stane v Anglicku, ale tam sú tie náklady podstatne menšie/ Nakoniec všetci prácu našli, ale tiež som sa smiala ako sa dušovali, že podajú hromadnú žalobu a nakoniec skutek utek /takže ak dotyčný stále vybavuje prácu do USA tak ďakujem pekne/.

Na svoj druhý pracovný deň – prvý ako chyžná, nikdy nezabudnem. Vtedy som si prvý krát uvedomila, akí sú černosi rasisti /samozrejme nie všetci/. Buď sme upratovali hotelové izby – jednotlivo, alebo apartmány v skupinkách po 3-4. Prvý deň ma dali dokopy s 3 černoškami. Ja vydesená hlavne z toho, či im budem rozumieť, som ostala stáť s otvorenými ústami, keď sa jedna z nich začala sťažovať manažérke, že ONA akože so mnou pracovať nebude. Na moje prekvapenie jej manažérka povedala, že ak sa jej nepáči môže odísť. Prvý deň som prežila. Dali mi to vyžrať tým, ako rýchlo rozprávali a ja som im tak 3/4 nerozumela, ale chcelo to len čas a skúsenosti.

Práca chyžnej by ani sama o sebe nebola zlá, keby mi neskôr nepridelia môj DREAM TEAM /baby sorry, ale ja som to s vami vážne psychicky nezvládala /. Takže, bývať so Slovákmi, robiť so Slovákmi, a hádajte koľko som tam tej angličtine dala.

Môj dream job prišiel vo chvíli, keď sa ma jedna z manažérok opýtala, či mám dobrú angličtinu. OF COURSE! Posledný mesiac som strávila sedením pri bazéne, zametaním mokrej podlahy a kričaním na nezbedné deti, aby sa nenaháňali, neskákali, nehrali s loptou… Sedela som pod nápisom, s pravidlami a poznámkou, že tam nie je žiadny plavčík. Moje dohadovanie s deťmi vyzeralo asi takto: Neskáč do tej vody! – A prečo? – Lebo sa ti môže niečo stať! – No nie nemôže, a prečo? – No lebo tu nie je plavčík! – A ty si tu potom prečo? – No aby som ti mohla povedať aby si tam neskákal !!!


Hurikán Irena

Ďalší deň, na ktorý nikdy nezabudnem bol maximálne chaotický. Mala som deň voľna a tešila som sa na krásny deň strávený na pláži. Zobudila ma kamoška so slzami v očiach, že si mám zbaliť to najnutnejšie, zobrať pas, víza, a dochádzame. Evakuácia pred hurikánom Irena.

Podľa mňa by ten deň mal zažiť naozaj každý, čo nadáva na Američanov, keď sa tam stanú prírodné katastrofy, sú všade v médiách a robia z toho haló. Áno robia z toho haló – ale to robia médiá – nie oni samotní. Kým sme odišli z domu ubehlo pár hodín. Začali sme riešiť, či je to povinné, či je to vážne, a či naozaj odchádzame. Pri vykreslení tých najhorších scenárov /keď odídeme, už sa možno nebudeme mať kam vrátiť/ mi skrsli v hlavne len materialistické myšlienky charakteru – ja už mám zaplatenú dovolenku, prídem o nakúpené veci… Veď čo, ja by som o strechu nad hlavou neprišla.

Pobalila som si pár vecí, macíka, fľašu Bacardi a odišla do neznáma. Všetci zahraniční študenti, pracovníci /aj naše mexické kolegyne/ sme sa zhromaždili v centre, kde nás spočítali, nahodili do počítača – museli vedieť, kde sme, čo sme, kam ideme, ako tam ideme. Nasadli sme do autobusu a vydali sa na cestu do Baltimoru /čo som nepochopila, keďže to mesto je takisto na pobreží/. Vysadili nás v telocvični miestnej univerzity, kde boli rozložené vojenské „postele", každý dostal prikrývku s vankúšom. Dostali sme pitie, jedlo, vymysleli nám program, postarali sa o nás ako v bavlnke a najdôležitejšie – na druhý deň sme mali aj internet. /Vtedy si uvedomíte silu svetových médií. Moja mama mala také skreslené informácie, písala mi maily o tom ako sleduje stále správy – dosť odlišné od tých, kde som bola ja – tak som jej zakázala to sledovať /. Keďže na druhý deň v „evakuačnom centre" bolo vonku celkom pekne, zorganizovala som útek do centra Baltimoru – keď už sme tam boli, bol by hriech nevyužiť to na výlet.

Jediné, čo sme zaznamenali z celého hurikánu, bol výpadok elektriny a silný vietor. Ďalší deň sme sa vrátili do našej labilnej chatrčky. Kým sme prišli, odčerpali vodu z prízemia, ktoré bolo zatopené. Tak rýchlo nedokázali ešte odstrániť vodu po povodni asi v žiadnom meste na SR, tak ako tam z celého mesta. Našťastie hurikán s príchodom na pevninu zoslabol, tak škody neboli až také obrovské ako v roku 2012 po hurikáne Sandy.

Koniec dobrý, všetko dobré
A ako to v týchto programoch býva – after work príde travel. Môj americký sen bolo západné pobrežie. Aj keď sme to začali riešiť na poslednú chvíľu /ťažko spočítané 20 dolárové bankovky z bankomatu/ s pár babami sme kúpili zájazd smer Las Vegas, Grand Canyon, LA, San Francisco, o ktorom sa ani písať neoplatí, pretože, to je niečo, čo človek musí jednoducho zažiť. Slza šťastia v lietadle nad Vegas, že sny sa stanú skutočnosťou, slnko, búrka, dúha a neskutočné zmeny počasia za jeden deň v Grand Canyon, sklamanie z mesta anjelov, ktoré ma až tak neohúrilo /zato hollywoodske štúdiá najlepší zážitok/, a San Francisco, ktoré má takú jedinečnú atmosféru, že ani neviete prečo.
Celková výhoda práce v hoteli? Mohli sme si booknuť na pol roka dopredu hotel kdekoľvek na svete, s neuveriteľnou zľavou. Vzhľadom na náš rozpočet, to vyšlo tak akurát na týždeň v New Yorku s raňajkami za cca 50 EUR na osobu / dalo by sa trochu pridať a hotel by bol na Manhattane, ale mne stačil Queens s výhľadom na cintorín a zástavkou metra za rohom/. Týždeň bol akurát na obehanie všetkého, čo som mala na svojich podrobným papierikoch načmárané, ale ísť tam ešte raz, užijem si všetky jeho zákutia, ktoré nie sú turistickými destináciami.

Z návratu domov po 4 mesiacoch som sa celkom dlho spamätávala. Ako vraví čínske príslovie: „He who returns from a journey is not the same as he who left." Nezažiješ – nevieš.

Pár postrehov na záver

• - Ak máte príležitosť, choďte čo najskôr, pretože sa budete chcieť opäť vrátiť.
• - Mám aj negatívne skúsenosti, ale nikdy by som nikomu nepovedala nechoď, práve naopak.
• - Táto skúsenosť ma posunula ďalej aj v tom, že som sa nebála tento rok sama odletieť na Maltu, a vyhýbala som sa Slovákom. Čím menej rovnako hovoriacich ľudí okolo, tým lepšie.

Namiesto toho, ako sa tu každý teší na piatok ako sa pôjde opiť, ja /maximálny ateista/ som sa tešila do kostola. V meste bolo veľa rôznych kostolov, pre ľudí rôzneho vyznania, a každý deň, či už na raňajky, obed, alebo večeru podávali zadarmo jedlo pre študentov, či iných ľudí. A tomu verte, že sme mali rozpisy, kde, kedy a čo. A piatky večer som chodila najradšej na milované americké brownies.


Autor a foto: Andrea Slobodová