Na Pobaltie som sa po dlhom zvažovaní a plánovaní vybrala minulý august. Sama a autobusom. Desať dní som behala bludiskom starých ulíc v troch pobaltských metropolách, i pátrala po miestach, o ktorých sa v bedekroch toľko nepíše. Po nekonečnej ceste, akčnom dni vo Vilniuse a ešte jednej noci v autobuse ma privítalo ďalšie hlavné mesto. Tallin.

3. deň – Tallin. Komunistický i historický.

Autobus, ktorý tentoraz spĺňal kritériá moderného vozidla, a dalo sa v ňom vyspať, skoro ráno zastal pred stanicou. Vyzerala lepšie ako tá vo Vilniuse, no bola o niečo ďalej. Pár kilometrov od historického centra, kam som sa vybrala hľadať svoj hostel. Až tam som si ale uvedomila, že ubytovať (a osprchovať) sa môžem až od druhej.

• Tretí deň na cestách, smrdiac ako bezďák pravý cestovateľ, mi došlo, že by bolo pohodlnejšie aspoň raz vo Vilniuse prespať. Je fajn cestovať v noci, no netreba to preháňať.
• Zo stanice do centra som sa dostala ľahko a rýchlo električkou.

Zhodila som veci a vyrazila na free walking tour vraj najkrajším mestom Pobaltia. Nepáčila sa mi. Priveľká skupina, viac ako 70 ľudí, sa pustila do rezkého kroku, prebehla cez Vabaduse väljak (Námestie slobody), a popri mestských hradbách stúpala ku Katedrále sv. Alexandra Nevského. Chcela som vidieť a fotiť a skupina mi v kuse odbiehala. Až mi zmizla v úzkych uliciach. Ani mi to nebolo ľúto. Vyrazila som objavovať kostoly, vyhliadky a hradby Tallinu na vlastnú päsť. Lenže v uliciach sa nedalo ani pohnúť. Lepší nápad bol ísť jesť.

• V Talline kotvia výletné lode. V lete ich býva takmer denne v prístave niekoľko. Skoro všetci ich turisti mieria doobeda do centra, najmä ku katedrále a známym vyhliadkovým platformám. Ty si radšej tieto miesta nechaj na poobedie.

V labyrinte dláždených ulíc som objavila malú palacinkáreň. Výborné jedlo napravilo ranné krivdy a dodalo mi energiu na ďalšiu walking tour.

• Reštaurácia sa volá Kompressor. Majú chutné a veľké palacinky, slané i sladké. Na to, že sú priamo v centre nie sú ani drahé. Typickú tallinskú pohostinnosť a rezervovanosť personálu snáď prežiješ.

Poobedňajšia „tour" našťastie vyšla. Sprievodca, pôvodom z Islandu, vedel o komunistickom Talline snáď všetko. V jeho výklade ožívali budovy aj smutné a humorné udalosti. V Talline sú, narozdiel od Vilniusu, odkazy na sovietske časy skôr ukryté. Ich pozostatky sú roztrúsené po opevnenom meste. Po rohoch, medzi budovami. Často by sme ich prehliadli, ak by nás na ne sprievodca neupozornil. Všetky okrem kina Sõprus a nápadnej budovy Linnahall.

Opustená koncertná hala a športovisko sovietskeho obdobia, na dohľad z opevneného centra, doslova kričí. Opacha, postavená pre OH v Moskve v roku 1980, je dnes šedý ošarpaný bunker, postriekaný grafitmi. Na druhej strane je parádnou vyhliadkou na mesto a more. A miestom, kde sme sa s komunistickým Tallinom rozlúčili.

• East Adventures organizujú okrem Communist Tallinn Walking Tour aj prehliadku historickej časti Tallinnu. Snáď lepšiu ako bola tá, ktorú som vyskúšala ja.

Po prehliadke som sa, popri tučnej Margaret, vrátila objavovať vyprázdňujúce sa staré mesto. Obišla som okolo hradieb a vyštverala som sa na vyhliadky, ktoré som ani nespoznávala. Boli pokojné a zívajúce prázdnotou. To sa nedalo povedať o Raekoja plats (Radničné námestie). Dominuje mu radnica, okolo ktorej vyrástli reštaurácie s vonkajšími terasami a veľký trh. Ruch sem tak nejako patrí. Unikla som pred ním na vežu radnice, kam sa dá vyliezť. A obdivovať červené strechy a ľudí hemžiacich sa medzi stánkami trhov ako mravce. Pozerať sa na kostolné veže, ktoré ožaruje zapadajúce slnko. Tak sa mi to páčilo, že som si to zopakovala ešte z veže Kostola svätého Olafa.

• Na vyhliadkovú plošinu radničnej veže vedie 115 zabijáckych schodov. Žabky radšej nechaj doma. Ani v dláždenom meste sa v nich ľahko nechodí.

4. deň Kalamaja a Pirita – mimo vyšliapaných chodníkov

Nech je staré mesto Tallinu akokoľvek krásne, okolo jeho múrov za deň prebehneš aj dvakrát. Hradby som teda nechala za sebou. Ešte predtým som si ich šla poobzerať poriadne z blízka. Našla som miesto, kde sa dá na ne vyjsť. Prechádzať sa po starých múroch, posedieť si pri nich a užívať si výhľad.

• Z niekoľkých miest som si vybrala (náhodne objavila) Hellemann Tower. Veľmi obľúbená je aj Fat Margaret. Jedna z najhrubších kanónových veží je ale ešte stále zatvorená.

Potom už ale moje kroky viedli do časti, ktorá na prvý pohľad vyzerá zabudnuto a zanedbane. Toho dojmu ma Kalamaja veľmi rýchlo zbavila. Skúmať som ju začala od budovy Linnahall. Objavila som tu cestu, ak sa to tak dá nazvať, ktorá viedla rovno do tajomnej štvrte. Míňala lokálny rybí trh, kde ti pripravia výborné čerstvé ryby. Tiahla sa popri kamenistom pobreží, ktoré si niekoľkí turisti pomýlili s plážou a veselo sa tam kúpali. Previedla ma okolo pár budov v pochybnom stave až k tej najväčšej z ruín – väznici Patarei.

• Patarei stále rekonštruujú, pretože budova už bola na pokraji zrútenia sa. Časť, aktuálne s výstavou o komunizme a hrôzach väzenia, je už otvorená.

Pri väzení už začala Kalamaja môj dojem o nej naprávať. Postupne sa predo mnou vynárali lode rozľahlého námorného múzea. A drevenice, (obývané) architektonické dedičstvo štvrte, ktoré jej dáva nezabudnuteľný šarm. Ukazovali sa novostavby modernizujúcej sa štvrte. Ja som zašla ešte ďalej. Až k starému železničnému depu a bývalým továrňam. Zmenili sa na štýlové podniky, vyrástla tu tržnica všetkých chutí, ktorá je ideálnou zastávkou na obed, večeru a vlastne jedlo všetkého druhu.

• Ak si fanúšikom pouličného umenia, nechoď od Linnahall popri pobreží, ale cez Kultuurikatel. Tu nájdeš tie najlepšie kúsky.
• Ak sa chceš chutne najesť, zapamätaj si mená ako DEPOO, Telliskivi Creative City a Balti Jaama Turg. Nájdeš tu celú paletu (estónskych) pouličných jedál v netradičnom prostredí.
• Nechýbajú tu ani pivá. Aj tu majú medové, ale s litovským sa, aspoň to, čo som vyskúšala, nedá porovnať. Daj si Punane Buddha.

Tržnica je blízko železničnej stanice a je dopravným uzlom. Preto mi nič nebránilo odviezť sa hneď po obede ku karibskému raju na Pobaltí. Volá sa Pirita. A s Karibikom má pramálo spoločné. Plytká voda i piesok nemali taký jasný odtieň. Voda bola s ideálnou teplotou pre domácich a ľadové medvede – okolo 18 °C v strede augusta. Aj tak je pre Tallinčanov rajom. Bol tam pokoj a zároveň nebola nuda. Na pláži, hoci nemá ani ležadlá, to žilo. V reštaurácii tiekla káva a kokteily potokom. Po mori sa preháňali windsurferi. Blízku rieku Piritu zase brázdili loďky a šliapadlá. Užívali si ju aj deti, ktoré si krátili posledné prázdninové dni skákaní do vody z nevysokého mosta. Idylka, ktorú som večer vymenila opäť za Kalamaju, aby som sa s Tallinnom rozlúčila nejaký lokálnym pollitrom. Ale len jedným. Na ďalší deň som sa opäť presúvala.

Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/