Viete si predstaviť, že sa prechádzate v meste, ktoré je celkom prázdne? Viete si predstaviť, že môžete takmer všade vojsť a uvidíte predmety, ktoré sa používali pred 30 rokmi? Znie to ako keby ste pozerali nejaký katastrofický film? Žiaľ, je to skutočnosť, ktorú môže každý z vás zažiť na vlastnej koži. Stačí len vyraziť do Pripjati, ktorý je len pár desiatok kilometrov od hlavného mesta Ukrajiny.

„Vitajte v národnom parku". Takto morbídne nás privítal sprievodca Iľja, hneď ako sa nám otvorila rampa na kontrolnom stanovišti. „Celá oblasť spadá pod špeciálnu ochranu a všetko stráži armáda, preto sa oblasť volá národný park". Iľja tu pracuje ako sprievodca a niekoľko krát do týždňa vodí turistov po mŕtvom meste Pripjať. Na sebe má pripnutý dozimeter, ktorý kontroluje výšku radiácie. „Je lepšie ak sa budete pohybovať po betóne a nie po hline". Zaznie nejedno odporúčanie pred tým ako dorazíme na svoju prvé miesto prehliadky. Je ním detská škôlka. Opustená betónová stavba, ktorá je už zarastená kríkmi a stromami. Vstupujem do miestnosti, kde už ma víta plagát k blížiacemu prvému máju v roku 1986. Pod nohami mi vŕzgajú rozpadnuté parkety a sklo z okien sa mi zapicháva do podrážky. Všade sú opustené detské postieľky a sem tam sa povaľujú hračky. Najviac na mňa zapôsobia bábiky, ktorým stále niečo chýba.

Je to tu ako v horore a neubránim sa silným emóciám. Stále mi hlave chodia otázky, prečo sa sovietske vedenie v Moskve rozhodlo utajovať černobyľskú tragédiu nielen pred svetom, ale aj pred vlastným obyvateľstvom. Toľko ľudí, čo boli zasiahnutých smrtiacou radiáciou, je neospravedlniteľné pred žiadnym argumentom o zápase medzi kapitalizmom a socializmom.

Mesto Pripiať bolo moderné socialistické mesto s počtom obyvateľov okolo 40 tisíc ľudí, kde priemerný vek bol okolo 28 rokov. Mesto malo všetko od obchodov, krásnych bytoviek až po športové areály. Práve do bývalej plavárne vstupujeme počas prehliadky na ktorú máme vyhradených presných 90 minút. Prázdny bazén so skokanským mostíkom, otvorené skrinky, kde ešte môžete vidieť plavecké potreby detí, ktoré museli miesto náhle opustiť. Hodiny už neukazujú plavecký čas, ale stena už sa postupne rozpadáva pod tiažou radiácie. ,,Budovy budú za pár rokov neprípustné. Radiácia je tak silná, že ani silný sovietsky betón jej nedokáže odolať." Igor neustále dopĺňa informácie.

Najviac ma prekvapili bytovky. Tie klasické socialistické 8. poschodové. Vojdem do jednej na 3. poschodie. Pootvorím železné dvere a vidím komplet zariadený byt z roku 1986. Vyzerá to tu ako keby niekto rýchlo opustil svoje rodinné sídlo. V kuchyni sa povaľujú riady, len sú zaprášené 30 ročnou špinou. Skriňa jemne zavŕzga a na vešiakoch sa hompáľajú šaty. Idú mi zimomriavky po tele a stále neverím. Bizarné zážitky milujem, ale toto už je aj na mňa príliš veľa. Ľudia odtiaľto neutekali, ale išli pekne zoradení do autobusov. Vedenie im sľúbilo, že sa vrátia čoskoro a že je to len nácvik. „Pritom radiácia bola tak silná, že ani ručičky dozimetra nedokázali ukázať presnú hodnotu." Jemne sa rozčúli sprievodca a položí otázku do pléna. „Viete, kto prvý odhalil moskovské klamstvo?" Švédi...Rádioaktívny mrak sa šíril Európou a dostal sa nielen do Škandinávie, ale aj na Korziku. Preto dodnes je v týchto častiach enormný výskyt rakoviny štítnej žľazy. Tragédia stále pokračuje a bude ešte zopár stoviek rokov.

Zamierim na hotel. Prázdna recepcia a kľúčiky len tak položené na stole. Idem do izby 203 alebo si zoberiem tú izbu s výhľadom na kosák a kladivo? Kuchyňa a rozhádzané vidličky, lyžičky a rozbité poháre. Umelohmotné tácky a na nich obedné menu z 26. apríla 1986. Hovädzie mäso zo zemiakmi a k tomu čerešňový kompót. Kde si môžem objednať? Zakričím nahlas "čašník" a odpoveďou je mi moja vlastná ozvena. Opustené detské ihrisko s ruským kolesom, húsenkovou dráhou či elektro autá zarastené machom. V rukách držíme dozimetre a máme oči nalepené na displeji, kde skáču čísla. Čím sme však bližšie k samotnému reaktoru, tým sú čísla vyššie a vyššie.

Už sa nevieme dočkať, kedy uvidíme hlavného vinníka celej tragédie. Bizarné želanie v bizarnom meste duchov. Púšťajú nás k jadrovému bloku na vzdialenosť cca 400 metrov. Displej ukazuje hodnoty, ktoré už sú na hranici. Nikto sa tu dlho nesmie zdržovať a ani robotníci, ktorí stavajú nový kryt nad reaktorom, ktorý kompletne financuje Európska únia. Ten starý pôvodný je už tesne pred rozpadom. Radiácia je tam stále tak silná, že sa betónový sarkofág začal postupne rozpadať. Celý deň sme sa túlame po mieste, ktoré pred 30 rokmi rozsievali smrť. Nebolo opustené len mesto Pripiať či Černobyľ, ale ďalších niekoľko desiatok dedín.

Černobyľ a Pripiať patrí pre mňa medzi najbizarnejšie zážitky. Toto miesto som navštívil dvakrát a vidím ako sa veci menia. Ako radiácia pôsobí. A či ísť? Podľa mňa áno, aby ste si vytvorili svoj vlastný obraz.

Text: Martin Navrátil

Našu cestu po svete môžete sledovať na www.facebook.com/travelistan alebo www.travelistan.sk

• Vycestovať do Černobyľu sa dá len cez miestnu CK v Kyjeve.
• Výlet stojí cca 70 Eur.
• Do Černobyľu potrebujete pas.
• Tam kde sa pohybujete je síce zvýšená radiácia, ale na jednodňovú návštevu je to v poriadku.
• Z danej oblasti si nesmiete nič zobrať.