Andrej Skok, sympoš s neposednou blonďavou šticou, si v 14 rokoch odskočil do USA a o rok neskôr už vo „Veľkom jabĺčku“ mukloval na stavbe a zarábal si svoje prvé doláre. V 17 rokoch, v čase, keď jeho spolužiaci šmirgľovali lavice, on si balil ruksak do Guatemaly, ktorá rozbehla letné dobrodružstvá života a smrti v drsnej Strednej Amerike. Nakoniec sa vrátil, aby všetkým, malkáčom aj velkáčom ukázal, že necestujeme, aby sme utiekli od nášho života. Cestujeme, aby nám neutiekol život!
Tulácke gény máte v rodine alebo si prvý 17-ročný vyslanec?
Ťažko povedať, ale už od detstva pociťujem istý cestovateľský pud a keďže mám pomerne liberálnych rodičov, nebolo také náročné do toho vhupnúť. Práve minulý rok, po rozchode, som mal potrebu urobiť konečne niečo pre seba! Vždy som sa chcel naučiť španielčinu, a tak som si vyhľadal jazykové kurzy v Španielsku, ktoré však boli veľmi drahé! Voľba nakoniec padla na lacnejšiu Guatemalu, kde som študijne zakotvil na päť týždňov. (http://www.maximonivel.com/destinations/guatemala/). Výučba prebiehala skutočne netradične. Každý deň som išiel so svojím lektorom Pablom na motorke do terénu a učil sa jazyk za pochodu. Po ukončení kurzu som pokračoval v spontánnom cestovaní.
Čo všetko sa ti spája s Guatemalou okrem cibrenia španielčiny a faktu, že ti v bare zmizli mokasíny?
:) Guatemala je úžasná najmä v tom, že má z celej Latinskej Ameriky najviac pôvodného obyvateľstva a zároveň je tam relatívne málo turistov. Paradoxne, ako prvé mi napadne turistami obľúbená UNESCO destinácia Antigua (prvýkrát som tu kvôli pár dolárom zažil nôž na krku), no práve tu som spoznal veľa mladých lokálnych, ktorí mi ukázali mnoho turistami nepoznaných miest, a to je pre mňa podstata skutočného cestovania. Guatemala sa mi však spája hlavne s veľkou chudobou, ktorá akoby priamo úmerne súvisela s veľkou láskou. V praxi to vyzeralo nasledovne: potrebujem prespať, domáci sa ma v pohode ujmú, zabijú kvôli mne sliepku, uvaria večeru, pričom nechcú ani cent. Sú neuveriteľne pohostinní, šťastní a hlavne vďační – z toho ničoho mi dali všetko!
To znamená, že chápadlá globalizácie sa Strednej Ameriky ešte nedotkli?
Hm. Napríklad Kostarika, tzv. Švajčiarsko Strednej Ameriky, je plná turistov, no napriek tomu sa mi tam podarilo nájsť zopár karibských dedín, kde som sa o biele pláže delil len s krabmi a opičkami. V Hondurase a v Nikaragui je turistov málo, výnimku tvorí ostrov Roatán či koloniálne mesto Granada. Sú to krajiny, ktoré akoby pozostávali z dvoch svetov. V jednom sú obchody, autá, internet a sem-tam nejaký zatúlaný „dobrodruh“ z USA a v tom druhom sú len pralesy a malé chatky s vďačnými obyvateľmi, ktorých najluxusnejší dopravný prostriedok je kôň.
A čo cítiš k Paname? Príliš americká? Príliš turistická? Skúsenosti mnohých cestovateliek hovoria, že aj príliš nebezpečná…
Áno, to je diferentnosť tých oblastí. Keď si niekto predstaví Panamu, označovanú aj ako „malý Dubaj“, vyskočia mu obrazy mrakodrapov – tam je to v podstate bezpečné, ale v starej časti hlavného mesta si treba dávať naozaj pozor! To platí aj v ostatných krajinách. Musíte si uvedomiť, kde sa pohybujete, koľko je hodín, kde máte peniaze (keďže ma okradli, odporúčam dať si hotovosť pod podrážku topánky a niečo malé mať vo vrecku na prípadné podplácanie). Skutočnú divočinu som inak zažil v meste San Pedro Sula (Honduras), kde je zavraždených priemerne 19 ľudí denne!!! To sa odrazilo i na mentalite miestnych, boli vystrašení aj za mňa:-).
V súvislosti s Nikaraguou si vyhlásil, že „nikdy sa na sopku netrepte bez sprievodcu“. Máme čakať magmový hardcore?
Viac ako to!!! S jedným backpackerom, Mortenom z Nórska, sme sa rozhodli preskúmať ostrov Ometepe, kde sa turisti vyskytujú zriedka a ani domáci sa nehrnú s informáciou, aby ste nešli na tunajšiu sopku sami. Najskôr sme išli cez džungľu, dažďový prales, potom popri vulkanických kameňoch a kaňonoch, všade bolo cítiť zápach síry, husté mraky… No a cestou naspäť Morten nešťastne spadol do jedného kaňonu a zlomil si nohu na viacerých miestach. Okamžite som šprintoval dole (dodnes nechápem, ako sa mi to podarilo, každých cca 50 metrov na mňa čakal strmý skalný spád – bol som presvedčený, že neprežijem). Po ceste som musel odplašiť hada, po tme odstopovať pomoc – krvavý, doškriabaný, polonahý (oblečenie som nechal Mortenovi), iba v topánkach a trenírkach, kde som mal peniaze na prípadné uplácanie. Nakoniec ma zobral jeden motorkár na farmu a zavolali sme políciu. Tá sa však ošívala (išlo o nákladnú akciu), takže sme 8-hodinový záchranný výstup začali až o jedenástej večer, podchladeného Mortena sme našli cca o ôsmej ráno a potom ďalších 12 hodín sme ho niesli dole! Týždeň sme strávili v nemocnici v strednej Nikaragui, kde som mu dával infúzie, keďže personál nemal na to čas! Akoby to nestačilo, sfušovali jeho operáciu, dostal strašnú infekciu, následne ho v súkromnom špitáli preoperovali, až kým ho nedopravili do Nórska, kde mu transplantovali celé svalstvo, lebo všetko odumrelo.
Uf! Predpokladám, že toto bol tvoj najsilnejší zážitok z cesty!
Áno aj, no jednoznačne fyzicky najnáročnejší. Všetko – cestovanie, aj život – však prináša niečo negatívne a my musíme v tom nájsť to pekné, práve toto nás posúva ďalej. K najsilnejším zážitkom ale patrí určite stopovanie. Ľudia boli neskutočne ochotní, nebáli sa nepoznaného (nás). Zažil som tam prejavy totálnej ľudskosti! Také niečo sa vidí málokedy v západnom svete.
Pri stopovaní zostaňme. Vraj si si takto odchytil štvorkolku, traktor, aj, ehm, KOŇA.
S tým koňom to bola jedna z najmilších story:-)! Raz som Mortena prinútil, aby sme išli niekam, kde nevedú žiadne cesty, kde zažijeme niečo nečakané. Najskôr nám zastavil pánko na štvorkolke, potom sme nasadli do loďky vytesanej z kmeňa stromu, až sme sa ocitli v riedko osídlenej osade, kde sme zbadali rodinku na koňoch. Po krátkom dohovore nás nielenže odviezli, ale i ubytovali u nich doma, kde sme zostali TÝŽDEŇ! Každé ráno sme skoro vstali, podojili si raňajky, na koňoch prečesávali miestne pralesy, spoznávali ich farmu. Dokonca po mne pomenovali koňa (boli hotoví z toho, že v Európe dávame mená zvieratám). Dodnes nevieme, kde to bolo, nenašli sme to na mapách. NIKDE. Snáď sa tam raz vrátim.
Spomenieš si na svoje najoriginálnejšie ubytovanie?
Asi krajnica cesty (ak sa to vôbec dá nazvať ubytovaním), kde sa mi nepodarilo za 7 hodín (!) nikoho odstopovať, tak som sa zložil na trávu vedľa džungle a počkal na ráno, kedy ma, paradoxne, zobralo hneď prvé auto!
Hm, ráno múdrejšie večera… a to platí aj o strave! Čo si tam zvykol jedávať a aké tamojšie jedlo ti až bolestne chýba?
Jednoznačne avokádo a všetko to neskutočne dobré ovocie, ktorého názov nevydolujem, ani keby ma mučili. A, samozrejme, tamales, čo je kukuričná dobrota varená v banánových listoch. V tekutej forme by som zabíjal za jugo de Jamaica (džús z Jamajky), z kvetov ruží a citróna s množstvom ľadu (v mojom prípade bez alkoholu). A ešte mi veľmi chutila horchata, čo je rozmixovaná zmes vanilky, škorice, ryže a mlieka.
Hovorí sa, že plnokrvné cestovanie nebýva otázkou peňazí, ale odvahy. Ale predsa, ako hlboko si musel načrieť do svojho vrecka.
Škola + ubytovanie + strava = 1300 dolárov (uhradené dopredu), a priamo na mieste som minul 1200 dolárov v horizonte vyše dvoch mesiacov. Dá sa to! Keď som to dokázal utiahnuť ja, prečo nie človek, čo má stabilnú prácu?
Máš pocit, že ťa Stredná Amerika urobila trpezlivejším, lepším?
Lepším neviem. Silnejším určite. Jednoznačne som si uvedomil, čo znamená byť ľudský. Totiž, Stredná Amerika vníma práva LGBTI veľmi negatívne, s mojou orientáciou však nemal absolútne nikto problém! Možno som mal len šťastie na dobrých ľudí, ale i tak mám pocit, že naša spoločnosť je omnoho homofóbnejšia ako tá ich, a pritom je silno mačistická. A v neposlednom rade som pochopil, že skutočnú chudobu na Slovensku nepoznáme.
Ani klasickí turisti moc toho nepoznajú, lebo často ani nevedia kde boli, cestovatelia zas nevedia kam idú. Ty to vieš?
Ja sa v danej chvíli rozhodujem, kam ďalej! Čo sa týka mojich ďalších plánov, v zahraničí by som chcel študovať aj vysokú školu, zvažujem Guatemalu, Buenos Aires a Dánsko. No pred štúdiom by som chcel ešte rok cestovať a začať tam, kde som skončil – v Paname. Následne sa presunúť do Kolumbie, Ekvádoru, Peru a aspoň na pol roka do Bolívie, kde to nie je také komerčné a kolonizované. A čo viem určite: chcem putovať sám, lebo ak cestujete s niekým, každý chce v danom momente niečo iné a potom je to o prispôsobovaní sa. Človek tak nezažíva danú krajinu, ľudí, ale do veľkej miery zachytáva pocity a nálady toho druhého. A aj keď cestujem sám, v podstate nikdy nie som sám, pretože všade niekoho spoznám.
Uzavrime tvoj trip jedným slovom…
Flip-flops:-).
(Pozn.: Dojiť kravu v hnoji a v šľapkách Andrej neodporúča ani v prípade krajnej núdze. Viac sa dozviete čoskoro v jeho blogoch!)