Posledných pár rokov sa v lete vždy vydávame na nejaký roadtrip. Žiadna exotika ani extrémne dobrodružstvá; Európa je plná krásnych miest, za ktorými netreba ďaleko cestovať, aby človek na nejaký čas unikol od bežnej reality. Tentokrát sme sa po troch rokoch rozhodli zopakovať cestu po Azúrovom pobreží, pre zmenu z opačnej strany. Už z fotiek z prvého roadtripu musí byť jasné, prečo sme sa sem chceli vrátiť.

Deň 1: Brno -> Bologna

Itinerár sa nám rozsypal hneď ráno, keď sme vstali o pol piatej a tým pádom z Brna vyrazili o nejaké tri, štyri hodiny skôr než sme pôvodne plánovali. Nakoniec to nebolo na škodu, pretože celé Česko práve túto sobotu migrovalo do Chorvátska. Prekvapivo sme nestáli v zápche na žiadnom zo štandardných miest, no pre zmenu sme sa celú časť Rakúska až po diaľnicu motali šesťdesiatkou v zástupe tej najhoršej vzorky už tak dosť zlých českých a poľských vodičov. Od Viedne to už odsýpalo a od hraníc s Talianskom sa značne zredukoval i počet českých značiek na autách.

Do hotela kúsok od Bologne sme neplánovane dorazili už okolo tretej, takže sme sa navečer šli prejsť po historickom centre. Ak cestujete autom, tak je dobré vedieť, že centrum Bologne a rovnako aj Florencie je ZTL (zona traffico limitato), čiže zóna, do ktorej je zakázaný vstup dopravným prostriedkom pokiaľ nemáte zaplatenú výnimku alebo nie ste lokálnym rezidentom. Na cestách sú kamery, takže odporúčam zaparkovať mimo centra. To nakoniec nie je problém, pretože veľké parkoviská sú všade po okraji centra.

Bologna bola takou slabšou predprípravou na Florenciu -- mesto založené už Etruskami je plné uličiek, starých budov, je tu dokonca najstaršia univerzita na svete. Okrem toho je všade kopec obchodov a (sväto)stánkov, takže sa tu dá nejakú chvíľu pomotať.

Keď už sme v tom Taliansku, tak si treba dať zmrzlinu -- obrovská porcia za dve eurá mi stekala po rukách, jedla som ju pol hodiny a bola to asi najlepšia zmrzlina akú som v poslednom čase mala. A ešte jedna vec -- bolonské cestoviny!

Deň 2: Bologna -> Florencia -> Pisa -> Menton

Ráno sme sa vydali do Florencie. Najprv sme sa vyviezli na kopec nad mestom k soche Dávida a známu panorámu si vychutnali z výšky. Miestami som ľutovala, že som nehrala viac než jeden level hry Assassin Creed.

Zospodu bola Florencia ešte krajšia -- všeobjímajúci vplyv Benátčanov znamená krásne stavby, kolonády a množstvo dychberúcich malieb. K tomu vežičky a ako bonus obrovský dóm Santa Maria del Fiore uprostred, ktorý patrí do dedičstva UNESCO.

Na jednom z námestí sa nachádza múzeum s Michelangelovými dielami, ktorý tu žil a pôsobil, no nekonečná rada sa niekoľkokrát zatáčala, takže sme ho s radosťou vynechali. Z Florencie sme pokračovali do nie veľmi vzialenej Pisy, kde sme sa zdržali len chvíľku. Príjazd do mesta mi pripadal ako keď sa raz za niekoľko mesiacov vraciam do opustenej Prievidze, akurát sa v istom okamihu začali z ničoho nič uprostred cesty rojiť ľudia, a to bol znak toho, že sme na mieste.

Vždy som si myslela, že šikmá veža stojí samučičká niekde uprostred lúky mimo mesta. Presne naopak -- šikmá veža v Pise je tesne pri centre mestečka, široká plocha trávnika ju lemuje z jednej strany a tesne pri nej stojí bazilika. Čo mojim internetovým poznatkom zodpovedalo boli všetci tí turisti, ktorí sa ju vo vzduchu snažili zatlačiť naspäť alebo pridržať proti pádu pre účely fotografií.

Deň 3: Menton -> Monaco -> Nice -> Cannes

Menton je prvé francúzske mesto, kilometer od talianskych hraníc. Človek si na prvý pohľad pomyslí, že Menton je typické pohraničné mestečko, kde zdochol pes, obzvlášť na začiatku sezóny, kedy pláž lemujú prázdne reštaurácie a zatvorené obchodíky. No pestrofarebné centrum malého Mentonu žije bez prestávky, a teraz ešte o niečo viac, keďže sa všade zapálene sledovali futbalové majstrovstvá. Za výhľadom sa oplatí vyjsť si k bazilike na kopci a za kultúrou zas do múzea pri pláži, kde okrem iného nájdete aj diela francúzskeho umelca Jeana Cocteaua.

V Monaku sme sa zastavili len na chvíľku keďže sme tu už boli a vedeli, že okrem v lete dosť úmorných kopcov tu nič moc na krátke pozastavenie nie je. Obzreli sme si slávne kasíno, kam nás teraz prekvapivo pustili, teda aspoň do vstupnej haly, prešli sa po prístave, nakúpili nejaké jedlo a pobrali sa zase ďalej. Samozrejme, ak máte čas, prípadne chuť obzrieť si veci ako morské múzeum alebo botanický park, možnosti tu sú. My sme skôr cez pamiatky.

Každopádne, všade bolo nejak mŕtvo, posledne preplnený priestor pred kasínom zíval prázdnotou a pred vchodom stála akurát skupinka Napoleonových vojakov.

Kúsok za Monakom sa nad morom vypína dedinka Eze, ktorá je známa svojou kaktusovou záhradou. Bohužiaľ aj po niekoľkých krúženiach sa nedalo nikde na dvoch malých parkoviskách zaparkovať a ďalšie bolo až niekoľko kilometrov odtiaľ, tak sme to nakoniec vzdali a šli ďalej do Nice.

Ulice v Nice majú veľmi peknú architektúru, miestami mi pripomínali Barcelonu, no hoci je Nice veľké mesto, je to tiež jedno z tých miest, kde sa stačí zastaviť na chvíľu. Určite sa treba pomotať úzkymi uličkami starého centra, možno stihnete rybí trh. Ak nie, tak si aspoň pri fontáne dajte vynikajúce crêpes.

Mesto, ktoré by som naopak odporučila aj na dlhšie zotrvanie a bola by to moja jasná voľba ak by som si mala vybrať medzi ním a Nice je Cannes. A nie kvôli filmovému festivalu. Ten tu koniec koncov mimo filmovej sezóny pripomína viacmenej len budova výstaviska.

Cannes je podobne ako ďalšie mestá na Francúzskej riviére výstavou luxusu -- päťhviezdičkové hotely s privátnymi plážami, ulice plné známych značiek, jachty a plávajúce monštrá v prístave, Bugatti sem, Rolce Royce tam… Ale ono vlastne stačí prejst o blok ďalej od pláže a ste späť v štandardnom svete na aký ste zvytnutí.

Nad centrom sa týči hrad, na ktorý sa oplatí vyliezť, pretože budete mať výhľad na široké okolie. My sme ho tentokrát vynechali, pretože cesta z hotela a vlastne predchádzajúce dni nám dali celkom zabrať. Ak vás omrzí mesto, z hlavného prístavu pravidelne premávajú lode na okolité ostrovy s nedotknutými plážami.

Asi tri kilometre od centra a na skok k moru sme si našli fajn hotelík, tak sme sa rozhodli ostať dve noci, trochu sa zastaviť a oddýchnuť si.

Deň 4: Cannes & ostrov Saint Honorat

Ďalší deň sme teda plánovali celý preležať na pláži alebo pri bazéne, ale ako to už býva, bolo dvanásť hodín a my sme sedeli v otvorenom double deckeri, ktorý nás viezol do prístavu. Cesta mestskou je super zážitok -- na hlavnej triede tesne pod palmami som mala pocit, ako keby som bola niekde v LA, nie v Cannes.

Zvyšok dňa sme strávili na ostrove Saint Honorat, ktorý je od Cannes vzdialený asi 15 minút jazdy loďou. Na ostrove od piateho storočia žijú mnísi, ktorí vás tu radi zdarma (za prácu) ubytujú na ako dlho len chcete. Skvelý nápad, ak si potrebujete utriediť myšlienky.

Na ostrove okrem mníchov nikto nežije, a turistov tam bolo tiež veľmi poskromne. Čas sa tu dá tráviť rôznorodo: kúpaním v mori, šnorchlovaním popri útesoch, preskúmavaním starej pevnosti alebo len tak, prechádzaním sa po ostrove pomedzi lesíky a vinice.

Mnísi majú pri kláštore malý obchodík, kde predávajú svoje výrobky, najmä med a pekelný alkohol.

Večer sa v Cannes práve rozkladal festival, takže mestskú sme už na uzavretých cestách nezastihli, a pomaly sme sa teda, so zastávkami v obchodoch, doplazili na hotel.

Deň 5: Cannes -> Port Grimaud -> Saint Tropez -> Kontiki

Ďalšie dve noci sme mali vyhradené pre rezort Kontiki na pláži Pampelonne medzi Saint Tropez a Ramatoulle. Cestou tam sme nemohli vynechať Port Grimaud, mesto vystavané na vode a známe ako francúzske Benátky.

Plán bol síce ísť popri pobreží, no GPSka nám riadi životy, a rozhodla sa, že tentokrát pôjdeme cez kopce. Ak sa ale náhodou na Francúzsku riviéru vydáte, určite choďte po pobreží. Mestečká okolo masívu Esterel sú krásne a rovnako lákavé je aj more, ktoré obmýva skalnaté útesy.

Zastávka v Saint Tropez bola nutnosťou, hoci tentokrát vyzeralo ako akékoľvek pobrežné mestečko -- nekotvili v ňom desiatky obrovských jácht, a v prístave neparkovali žiadne drahé autá. V Saint Tropez vás budú ukazovatele smerovať k citadele. My sme ju tentokrát vynechali, pretože naposledny sme vyšli až na vrch kopca, ale okrem stromov a žiadneho výhľadu tam nič moc nebolo. Určite sa ale treba prejsť uličkami a po pobreží, ktoré obmýva kryštálová voda a možno nakoniec narazíte na schované námestie s platanom uprostred a domami obrastenými kvetmi alebo vás kroky zavedú k známej policajnej stanici.

Poobede sme dorazili do takmer tropického Kontiki.

Deň 6: Kontiki

Pláž Pampelonne je pomerne vychyteným miestom oddychu milionárov, ktorí sem cez deň mieria zo svojich neďalekých chatŕč na jachtách. To že sme sa ocitli v obkolesení bohatstva rovnako ako zaparkované jachty potvrdzovala aj premávka na oblohe -- helikoptéry nad našimi hlavami lietali častejšie než tie armádne v Izraeli.

Hoci mám radšej skalnaté útesy plné rýb, azúrová priezračná voda a široká piesočná pláž Pampelonne nám zabezpečili posledné skvelo strávené hodiny pri mori.

Deň 7: Kontiki -> Verdon -> Abbaye Sénanque-> Avignon

Napriek tomu, že výpočet miest, v ktorých sme sa zastavovali vyzerá desivo, mám pocit, že sme sa stále vlastne len niekde váľali. Ono Azúrové pobrežie od talianskych hraníc až po Saint Tropez poctivou jazdou po pobreží cez všetky mestá zvládnete za tri hodiny, takže denné presuny netrvali viac než pár minút. A tentokrát sme väčšinu dediniek aj tak obišli cez vnútrozemie, takže o to viac času na ničnerobenie sme mali v našich destináciách.

Verdon bol tretím failom našej cesty. Zaujímavé, nakoľko posledne naša GPSka mala z nejakého dôvodu mapy celej Európy okrem Francúzska a my sme sa navigovali výhradne podľa značiek na ceste a blúdili sme menej.

Každopádne, smerovali sme k inej časti Verdonu, než kam sme chceli, čo bolo jazero Lac de Sainte Croix, odkiaľ sa vyráža na lodičkách do kaňonu. Počas cesty bola síce rozbočka, ale nie veľmi nápomocná, keďže zmieňovala len dve rôzne časti Verdonu. Síce sme si asi hodinu nadišli a minula som svoju obľúbenú dedinku Verignon so starými bielymi dubmi, no zase sme videli zvrchu celý kaňon, ktorý sa inak obchádza. Okrem toho celú cestu pršalo a práve keď sme dorazili, mraky sa rozostúpili, slnko si to vypieklo na dobrých 35°C, takže dokonalý čas na člnkovanie a kúpanie sa v azúrovej vode kaňonu a pri vodopádoch.

Poobede sme zamierili do nášho ďalšieho útočiska, Avignonu. Cesta bola nekonečná, šli sme mimo diaľnic, lebo som si vymyslela ešte zastávku v kláštore Sénanque v Provensálsku. Po ceste sme míňali množstvo levanduľových polí, ktoré boli rozkvitnuté a začínali hneď kúsok od Verdonu. Auto bolo hlučne bombardované stovkami úbohých včiel a po vystúpení nás okamžite pohltila silná vôňa levandule.

Asi na nás neskôr doľahla nervozita z predchádzajúcich failov a únava, alebo to bol skôr náš prístroj skazy, ktorý nás namiesto do kláštora zaviedol doprostred strmého kopca na ktorom bola vystavaná dedina Gordes. Okrem veľmi nervózneho otáčania sa na úzkej slepej ceste v príkrom svahu niekde kde sme fakt nemali byť to bola krásna a nečakaná zachádzka -- nádherné výhľady do okolia a domy vystavané v skalách nás ukľudnili a my sme nakoniec našli správnu cestu nielen z mesta, ale až ku kláštoru.

Románsky kláštor skrytý v uzavretej doline, obklopený levanduľovými políčkami bol ako z iného sveta. Na prehliadku útrob sme nešli, už sa zvečerievalo, a tak sme sa s pár suvenírmi konečne pobrali do Avignonu.

Ešte nás na chvíľu zastavil smutný Čech, ktorý si chel "veľmi odfotiť levanduľové polia pri západe slnka" a my sme ho asi nepotešili, keď sme mu povedali, že tie najbližšie, ktoré sme míňali sú minimálne hodinu a pol odtiaľto.

Deň 8: Avignon -> Annecy -> Chamonix

Do Avignognu sme nakoniec vôbec nešli. Večer sme padli za vlasť, hoci sme ešte chvíľu zápasili s čiernymi chrobákmi, ktoré boli nalietané v izbe a zvyčajne si krátia čas tým, že svojimi krídlami robia hluk a nečakane sa vrhajú oproti stene, padnú a zase to opakujú. A ráno nás čakalo niekoľko hodín cesty do Chamonix, tak sme sa na to vykašľali.

Po ceste sme sa ale zastavili v idylickom Annecy, ktoré možno nakoniec bola ešte lepšia voľba. Mesto leží pri rovnomennom jazere na úpätí Francúzskych Álp a jeho staré centrum postavené na rieke Thiou opäť raz pripomína Benátky.

Tie pravé Alpy sa začali ukazovať až krátko pred Chamonix. GPS vyfailovala posledný krát za náš trip, keď nás poslala do nejakého fiktívneho Chamonix 20 kilometrov pred skutočným mestom, no nakoniec sme šťastne dorazili na hotel a od toho okamihu sa mohli už len kochať okolitými panorámami.

Chamonix je typické horské mestečko, plné turistov, horolezcov a dobrodruhov. Po príchode sme sa šli pomotať do centra a zistiť kde sa kupujú lístky na lanovky. Chceli sme ísť na Aigulle du Midi (3842), čo je najvyšší vrch v Európe kam sa dá vyviezť lanovkou. Ochotný Brit za pultom nám prezradil všetky lokálne triky a odporučil túru z medzistanice Plan d'Aiguille k ľadovcu Mer de Glace.

Ak chcete ísť na Midi, tak sa oplatí kúpiť si pass namiesto jednorazového lístku. Je len o tri eurá drahší a pokrýva všetky lanovky okolo Chamonix a zubačku z/do Montenvers. Jediné čo v ňom nie je, je panoramatická lanovka z Midi s výhľadom na Mont Blanc. Radšej nejdem vyplakávať o tom ako podobná infraštruktúra (ne)funguje v Česku a na Slovensku.

Deň 9: Chamonix

Na Midi sa oplatí privstať si a prísť ideálne pred ôsmou. Nám sa potvrdilo presne to čo nám odporučil típek v turistickom centre: k lanovke sme prišli pred ôsmou a čakali asi len desať minút a aj to viacmenej len na príchod ďalšej kabínky. Chvíľu za nami sa rad už niekoľkonásobne natiahol.

Hore je aj v lete fajn si vziať aspoň sveter vzhľadom na teplotu okolo desiatich stupňov. Chata alebo skôr komplex na Midi je pomerne veľký -- nachádza sa tu najvyššie položené turistické múzeum na svete, môžte sa odfotiť v sklenenom boxe pod ktorým nie je nič len kilometrová priepasť, prejsť sa po moste medzi dvomi skalnými vrcholmi a najmä máte nádherný výhľad na Mont Blanc a okolité vrcholy a zároveň najlepší, ktorý sa dá získať bez akejkoľvek námahy.

Panoramatická lanovka nevyzerala ako niečo za čo chcete dať ďalších 20€ -- to si radšej zaobstarajte mačky a prejdite sa po ľadovci alebo si spravte nejakú inú túru. A koniec koncov, už zo samotných pohľadov z chaty sa vám zatočí hlava.

Späť sme sa potom zviezli do medzistanice Plan de l'Aiguille, dorazili poslednú paštéku s bagetou, pohrali sa s voľne sa pasúcimi somárikmi a pobrali sa smerom k ľadovcu Mer de Glace. Túra je v niečo vyše dvochtisíc metroch, na hranici medzi skalami a začínajúcim lesom, takže okrem výhľadov prechádzate po krásnej zelenej krajine plnej vodopádov a pramienkov tečúcich z ľadovcov.

Asi po hodine a pol sa cesta delila, tak sme si vybrali tú čo nešla do kopca :) Druhá mala síce výhľad na celé údolie s ľadovcom, ale naša viedla lesom, čo pri tridsiatich stupňoch bolo výhodnejšie (a aj tak mi stihlo jednu ruku opáliť na taxikára).

Po dva a pol hodine sme dorazili do Montenvers k stanici zubačky a nakoniec zbadali aj ľadovec, z ktorého za posledné desaťročia už veľa neostalo. Mysleli sme, že tu naša cesta končí, ale na okraji ľadovca je ešte ľadové múzeum, tak sme ešte dali to a potom šli zubačkou späť do Chamonix.

Na hoteli sme sa okúpali, najedli a reku keď máme ten pass, tak si ešte Mont Blanc pozrieme z druhej strany.

Boli už asi štyri hodiny, takže sme nasadli na jednu z posledných lanoviek na Le Brévent, aby sme si mohli vychutnať, už len v sandáloch a bez batohov, posledný "západ" slnka nad alpami (skutočný západ nad takýmito vysokými horami prichádza až niekedy o deviatej). Byť večer na vrchole hory vysokej ako Gerlach, len tak, prísť sa schladiť a pozrieť sa na okolité vrcholy je pocit na nezaplatenie.

Deň 10: Zürich

Chamonix bol asi vyvrcholením celého roadtripu, niečím odlišným a nečakaným. Určite je to miesto, kam sa budeme chcieť znovu vrátiť. Bohužiaľ, hoci sme mali ešte pár dní dovolenky, desať dní na ceste bolo pomerne vyšťavujúcich, takže sme sa pobrali do našej poslednej prestupnej stanice, do Zürichu, odkiaľ sme na ďalší deň už priamou linkou cestovali späť do Brna.

Záver

Azúrové pobrežie opäť nesklamalo, hoci tentokrát to už viac než o spoznávaní bolo o návratoch na miesta známe. Ulice mestečiek riviéry boli prázdnejšie než posledne, a dodatočne mi docvaklo prečo. Chamonix a okolitá nedotknutá príroda boli tým správnym zakončením celého týždňa.

Roadtripy nás tak skoro asi neomrzia - auto ponúka dobrú kombináciu komfortu a možnosti preskúmavať náhodné miesta. Laťku sme si zase nasadili vyššie a niečo mi hovorí, že ďalší roadtrip bude smerovať viac na sever.

Autor: Eliška Slobodová

Všetky fotky si môžte prezrieť tu: https://goo.gl/photos/cKMR2ycQc19vCYX26
Viac zápiskov z mojich ciest nájdete na http://sestrynacestach.sk/