Marocký Fez nebol nikdy obyčajným mestom. Vždy lietal vyššie, než ostatné marocké či severoafrické mestá a dodnes patrí k najvýznamnejším mestám celého islamského sveta. Šírila sa odtiaľto vzdelanosť z univerzity v časoch, kedy Európa ešte žiadnu nemala, stavali sa tu nádherné mešity, paláce a čo je na Feze najkrajšie, že stará časť mesta si dodnes zachovala svoj stredoveký nádych, ktorý presvedčí návštevníka o tom, že cestovanie v čase je možné bez akýchkoľvek problémov.
S vôňou mäty
Severoafrické Maroko patrí k najrozmanitejším a najbezpečnejším krajinám Afriky a aby to nebolo málo, Maroko v sebe ukrýva skutočný drahokam v podobe stredovekého Fezu. Ako všetky marocké mestá aj to sa dnes delí na Ville Novelle, teda mesto nové a Medinu, teda mesto staré. Všetky príbehy, rozprávky orientálnych obchodníkov a tradícii sa odohrávali za múrmi niekdajšieho starého mesta a preto sem vedú kroky takmer všetkých návštevníkov. Je fascinujúce ocitnúť sa vo Feze. Slávny Fez prekonal niekoľko storočí a bol všetkým čo si človek pod Orientom dokázal predstaviť. Bol dokonca o čosi viac, pretože jeho krása sa ťažko opisuje a jeho atmosféru treba zažiť. Stará brána Bab Boujeloud vedie odjakživa do starého mesta. Jej tri priechody pripomínajú víťazný oblúk aké zvykli stavať Rimania, no tu ním nechodia cisári, ale tisíce ľudí, ktorí vytvárajú ruch a šum mediny Fes el-Báli.
Pred bránou posedáva niekoľko žobrákov, hŕstka mužov vo farebných, dlhých džalábijách, niekoľko samozvaných sprievodcov a zopár obchodníkov. Stačí pár krokov za rozprávkovú bránu vykladanú tmavými obkladačkami a cestovanie v čase sa začína. Na rohu stojí malá čajovňa premiešaná s kaviarňou. Káva sa tu pije silná, no miestni majú radi aj tú s mliekom, ktorú volajú nus-nus. Čaj je však v Maroku národným nápojom a najčastejšie sa pije tak, že sa do pohára naleje zelený čaj, ponorí sa vetvička čerstvej mäty, nasype sa cukor a všetko sa premieša. Domáci ho niekedy so žartom volajú „berberská whiskey", tak sa nečudujte, ak Vám v čajovni budú s úsmevom núkať tento „alkoholický" nápoj. Vypiť si mätový čaj v starom Feze patrí k objavovaniu tohto unikátneho miesta ako šampanské k Francúzsku. Kto chce ochutnať niečo tradičné aj na tanieri, pre toho si Fez pripraví chutné jedlo zvané pastilla. Je špecialitou Fezu a pripomína koláč, ktorý má vo vnútri niekoľko tenučkých vrstiev cesta a medzi ne povkladali holubičie mäso ochutené o cukor o škoricu. Orient nielen v uliciach, ale aj na jazyku.
Chaos fezskej mediny
Za pomyslenou bránou mediny sa otvorí ruch a chaos ako z dokumentov o orientálnych trhoviskách. Uličky sa odrazu zúžia, svetlo sa z mnohých ciest vytratí a všade naokolo sa rozlievajú pokriky, výkriky, zvolávanie, arabčina, cinkanie zvonov, vozíkov, dupot kopýt či rinčanie železa. Na konci uličky sem tam vykukne hranatý minaret niektorej zo starých mešít, ktoré sa stratili v stredovekom labyrinte. Celú starú medinu tvorí viac než 9000 uličiek, často bez označenia či ukazovateľov smeru. Je ľahké stratiť sa tu, no ak sa Vám to podarí, vždy Vám niekto podarí. Kto však chce mať istotu, stačí natrafiť na sprievodcu a za pár desiatok dirhamov Vás prevedie zapleteným labyrintom na tie najdôležitejšie miesta. Niektoré uličky pohltil arabský trh, ktorý tu volajú súk. Neforemné kusy mäsa sa hojdajú na železných hákoch, chlapík odháňa dobiedzajúce muchy a v rohu mäsiarstva, ak sa ten priestor môže takto honosne nazývať, sa predáva ťavia hlava.
Oproti leží na drevenom pulte vyložená zelenina, ovocie a kilá neskutočne sladkých marockých sladkostí. Na zemi v prachu sedí niekoľko starších žien predávajúcich bylinky a zväzky nebesky voňavej mäty. Až sem prichádzajú údery kladiva, ktoré vychádza z malých rodinných dielní opodiaľ. Pod rukami šikovných majstrov tu vznikajú nádherné, prepracované detaily, ktorými si zdobia dvere, okenice, ale aj náradie na každodenný život. „Rááá Rááá" ozve sa hlas muža a každý mu odrazu uskočí. Vedia, že dve ľubozvučné slovíčka patria plne naloženej mulici, ktoré tu dodnes používajú ako transportné zviera. Autá sa totiž do mediny nedostanú a pravidlom číslo jeden je, že zvieratá majú v uličkách prednosť. Nie je problém stretnúť koňa či mulicu s nákladom a vozia na sebe všetko od desiatok na sebe naukladaných koží až po plynové bomby. Uličky starého mesta sú ošarpané, sem tam opadáva farba, no dýchajú zabudnutými stáročiami. Na priedomí posedávajú deti, ktoré sa vrátili zo škôl, ženy sa zhovárajú a pritom rozpletajú vlnu a muži obsadili malé čajovne roztrúsené po štvrtiach. Akoby bola každá časť starého mesta malým svetom. V jednom z nich sa farbia látky, v druhom žijú kovotepci, tretí patrí predavačom krásnej modro bielej fezskej keramiky, štvrtý obchodníkom s hodvábom či pašmínami a najvoňavejšie svety obývajú predavači korenín, čajov a sušených plodov.
Najstaršia univerzita sveta stratená v uličkách
Hoci je v starom Feze najkrajšie bezcieľne chodenie a nasávanie atmosféry stredovekého mesta, Fez je známy aj svojimi pozoruhodnými pamiatkami vďaka ktorým sa mesto dostalo na zoznam UNESCO. Medzi stovkami uličiek sa skrývajú významné medresy, mešity, hrobky svätcov či dokonca kráľa Moulaya Idrissa II., ktorého domáci uctievajú ako patróna svojho mesta. Niektoré uličky sú skutočne úzke, bez farby, života, no iné ozdobili nádherné aristokratické domy obchodníkov. Z vonku môžu byť nenápadné, pretože rodinný život sa v arabskom svete odohráva za múrmi domu. Kto vstúpi, ten sa ocitne na rozľahlom nádvorí, často ozdobenom malou fontánou či vodnou nádržou a dom rastie do výšky niekoľkých poschodí, pričom každé z nich je vykladané cédrovým drevom. „Každá zo štyroch manželiek pôvodného majiteľa musela mať rovnakú izbu a rovnakú výzdobu. To preto, je tu všetko spravené zrkadlovo" hovorí staručký správca domu v lámavej francúzštine.
Fez založili v priebehu 8.storočia a odvtedy sa o ňom hovorí ako o islamskom poklade. Svoju slávnu povesť si budoval, kým sa striedali panovnícke dynastie a odrazu sa stal najvýznamnejším mestom islamského sveta s prvou univerzitou celého sveta. Jej meno je Kairouanská univerzita a študenti do nej začali prúdiť už v roku 859. Kto by ju hľadal a čakal honosnú budovu, zostal by sklamaný, pretože ju natoľko pohltila ulice a zástavba, že človek objaví tabuľku s názvom univerzity a vie, že je na mieste. Neďaleko stojí aj slávna mešita, no do nej majú bezverci zakázaný vstup. Najorientálnejšími miestami starého Fezu zostávajú dve staré medresy, niekdajšie Koránové školy. Medresa Bou Inania, rovnako ako aj medresa Al-Attarine postavili v 14.storočí v priebehu vlády dynastie Merenidov, ktorá sa pokladá za zlatý vek mesta. Bou Inania je jedinečná, pretože je jedinou medresou s minaretom. Ten vrhá tieň na nádvorie, no viac ako tieň zaujmú steny stavby. Remeselníci tu do sadry vyrezali snáď milión maličkých ornamentov vytvárajúcich sen Tisíc a jednej noci a tam kde nie je sadra, tam naukladali cédrové drevo a rozprávkovo ho ozdobili. Vonku pred mohutnými dverami pulzuje bazár, obchodníci a prúd ľudí, no tu je ticho a medresa pôsobí ako skutočná oáza pokoja ponorená v arabskom chaose.
Ikona Maroka
Najikonickejším obrázkom celého Maroka sú svetoznáme koželužne plné farbených jazierok, kde od rána do večer namáčajú muži zvieracie kože, aby ich nafarbili. Aj tento obraz pochádza zo starého Fezu a sám o sebe je tak neskutočným ťahákom, že dokáže privábiť turistov z celého sveta. Tradícia farbenia koží je vo Feze zakorenená tak dávno, že dnes už takmer nikto nevie, kedy začala. Zrástla s mestom a stala sa pre ňu synonymom. Podobne ako honosné domy, ani koželužne nevidno z ulice, ale prezradí ich aróma. Niektorým zapácha, iní len cítia, že to na okolo viac smrdí, ale nie je to nič strašné. Schodisko vedie hore na vyhliadku, aby sa panoráma farebného miesta dokázala naplno rozvinúť ako krásny, vzorkovaný marocký koberec.
Zopár ľudí si pod nosom pridŕža vetvičku čerstvej mäty, aby prebili zápach z farbenia. „Farbíme kože tak ako to robili generácie pred nami. Väčšinou sa toto povolanie dedí z otca na syna a preto sú vo Feze celé rodiny, ktoré sa farbeniu venujú" rozrozpráva sa Ibrahim, ktorý tu trávi celé dni. „Všetky farby sú prírodné. Modrú získame z indiga, žltú zo šafránu, červenú z makových kvetov, zelenú z byliniek a dokonca používame aj holubičí trus" pokračuje. Skutočne sa vyzná, veď aj členovia jeho rodiny tu kedysi pracovali, no Ibrahim je dnes obchodník a ponúka nádherné výrobky z pravej marockej kože. Človek stojí na vyhliadke a hľadí na tu krásnu symbiózu farieb a predstavuje si, že takéto pohľady mali aj kupci, ktorí prichádzali do Fezu z ďalekých krajín, aby tu dobre nakúpili kože. Pracujú tu iba muži a to nesmierne ťažko a za málo peňazí. Od rána do večera namáčajú kože, mlátia ich, prenášajú, vešajú a takmer sa nezastavia. Fascinujúci pohľad. Vonku sa opäť človek stratí v starej medine a môže sa tu túlať niekoľko hodín bez toho, aby ho to omrzelo. Straťte sa tu, len tak nájdete veci, ktoré by ste inak nikdy nehľadali.
Autor: Tomáš Kubuš
Web: www.kubus.blog.sme.sk
Facebook: https://www.facebook.com/tomkubuscesty/
