Cestovanie je jediná vec, ktorú si kupujeme no robí nás bohatšími. Toto motto som si zaľúbil už dávnejšie no takto pred rokom som sa konečne rozhodol ním trochu aj žiť. A tak v polovici mája už sedím v lietadle smer New York. Plán je jasný - zarobiť peniaze na stavbách a lešeniach u dobrého známeho v Connecticute a potom sa za ne čo to naučiť po španielsky a to práve v turistami nevyhľadávanej, no úplne jedinečnej Guatemale, kde sa však len začína celé moje stredoamerické dobrodružstvo.

Mesiac s kladivom v ruke ubehol prekvapivo rýchlo a ja už len sledujem ako sa pod lietadlom strácajú nekonečné pralesy Yucatánu a zapínam bezpečnostný pás keď pri pristávaní lietadlo oblieta jednu z mnoha guatemalských sopiek. Keď vystúpim z letiska tak sa cítim tak trochu ako Santiago z knihy „Alchymista" keď sa doplavil do Maroka. No ale hovorím si, že presne to som chcel. O Guatemale, hl. meste Guatemaly som si prečítal len to, že je na prvom mieste v rebríčku najnebezpečnejších miest v krajine a že tu turistom ani len trochu neodporúčajú stráviť viac než pobyt na letisku. Presne to ma presvedčilo, že ju musím preskúmať. Bolo to najlepšie rozhodnutie aké som spravil.

Za celé 4 dni čo som tu pobudol som nestretol jediného cudzinca, no za to som obdržal tisíce zvedavých pohľadov malých a večne pozitívnych Guatemalčanov, predkov slávnej máyskej civilizácie. Je to mesto všemožných vôní a ešte všemožnejších chutí, mesto kde naozaj zastal čas. Najbežnejším dopravným prostriedkom je kôň, tuk-tuk a sem tam nejaká stará škodovka z komunistických čias keď mala táto krajina veľmi dobré vzťahy s bývalým Československom. Spoznávam tu chalanov, ktorí sa nakoniec stali parťákmi na viaceré tripy po krajine. Prišlo mi veľmi ľúto, keď nastal čas hodiť ruksak na chrbát a pokračovať ďalej.

Terigám sa autobusom, ktorý tu nazývajú chicken-bus a mám pocit, že som za celú jazdu ani raz nežmurkol. Vodič si to v miestnych horských zákrutách užíval predbiehaním kamiónov na plný plyn. Miestne autobusy som využíval aj po zbytok môjho pobytu pretože ide o najlacnejší spôsob dopravy (po stopovaní samozrejme ). Pred cestovaním v týchto farebných „autobusoch" si však treba dávať pozor na pár vecí. Získať miesto na sedenie je prvotriedny luxus a keď sa Vám to podarí, pravdepodobne budete na sedačke pre dvoch sedieť minimálne štyria, spoločnosť Vám nebudú robiť len Guatemalčania ale aj sliepky, morky či kozy no a tá najpodstatnejšia vec je tá, že časový cestovný poriadok a zástavky okrem väčších miest neexistujú a tak budete zväčša len čakať na kraji cesty a s príchádzajúcim autobusom budete kričať názov mesta kam chcete ísť. Pokiaľ na to autobus spomalí, je to signál, že tam pravdepodobne ide a tak musíte začať bežať a skočiť alebo sa vyškriabať na autobus.

Po dvoch hodinách som už na istý čas v mojom druhom domove. Predtým ako som do Guatemaly prišiel, objednal som si totiž intenzívny 5-týždňový kurz španielčiny a sním aj ubytovanie u jednej miestnej rodiny v známej Antigue. Nemilo ma prekvapil pohľad na zrazu úplne iný, komerčný svet turizmu. Je to mesto plné krásnych koloniálnych pamiatok, mesto v údolí troch sopiek no i mesto kde pravú indiánsku kultúru okrem trhoviska za mestom vlastne nezažijete. Miestni tu ako inak vidia v turistoch peniaze a aj mne sa tak trochu stali moje vlasy osudnými. Hneď druhý týždeň, keď som si chcel spraviť výlet do mesta Chichicastenango ma ešte počas cesty v ľuďmi i kurencami preplnenom autobuse nenápadne jedna pani okradla. Šikovne mi rozrezala bok tašky a vybrala si odtiaľ peňaženku s peniazmi a kreditnými kartami a kým som si to ja uvedomil, ona už vystúpila z autobusu a stratila sa v dave pre mňa na vlas rovnako vyzerajúcich ľudí.

Mal som jediné šťastie, že som mal ešte na ďalšie tri týždne zaplatené bývanie u spomínanej rodiny kde som sa mohol aj prestravovať kým mi príde kreditka. Takže bez jediného centa som zostal trochu zúfalý lebo fakt, že neviem kedy mi vlastne kreditka príde ma až tak netrápil no ako budem teraz cestovať? Našťastie mal môj učiteľ španielčiny, Pablo motorku a tak sme spojili výučbu s výletmi do okolitých, jeho oblúbených miest. Pobehali sme miestne kávové plantáže, stratené dedinky v pralesoch ale aj rituálne miesta máyov. Mayska civilizácia síce už neexistuje ale jej kultúra žije dodnes. Vyše 50% obyvateľov Guatemaly tvoria indiáni a tí rozprávajú jedným z 21máyskych jazykov. Veľa z nich stále praktizuje život máyskych rituálov a veria v svojich bohov. Guatemala je jedna z mála krajín Latinskej Ameriky, kde akoby kolonializmus krajinu zmenil len čiastočne.

Miesto, ktoré musí každý cestovateľ zažiť je Lago Atitlán. Ide o jazero nachádzajúce sa v nadmorskej výške 1560 m.n.m a dosahuje hĺbku až 350m. Je obkolesené strmými brehmi a niekoľkými sopkami. Po jeho brehoch tiež možno nájsť niekoľko obcí pričom každá má svoju vlastnú kultúru a svoj vlastný máysky jazyk. Ja som ho precestoval spolu s dvoma kamarátkami, ktoré v Chimaltenangskej nemocnici dobrovoľnícky pracujú ako zdravotné sestry. V jednej zo spomínaných dedín sa jedna rodina tak potešila prítomnosti cudzincov, že nás pozvala na obed. Pozvali nás a dali nám najesť napriek tomu, že celá rodina žila v malom jednoizbovom domčeku z plechov a dreva. Nevedeli takmer nič po španielsky ale rukami nohami sme sa dozvedeli,že rozprávajú jazykom Kaqchikel.

Tikal. Centrum máyskej civilizácie. Po celom Yucatáne ale aj v Hondurase či Belize možno nájsť nespočetné množstvo pozostatkov dávnych mestských štátov máyov. Žiadnemu sa nepodarilo zvíťaziť nad tým druhým ale Tikalu sa darilo obzvlášť dobre. V areáli možno nájsť až 20 pyramíd pričom chrám 4 je vysoký až 64 metrov. Napriek tomu, že v Tikale sa Vám kvôli jeho nekonkurenčnej sláve nepodarí užívať pohľady na ostatné pyramídy v súkromí, toto miesto si bezpochyby zamilujete tak ako ja. Nachádza sa totiž na území dnešného departmentu Petén v samom srdci tropického lesa, ktorý dnes tvorí jednu z 21 prírodných rezervácií v Guatemale. Inak povedané,keď sa sem dostanete, ste v džungli a spoločnosť okrem turistov Vám tu budú robiť najmä opice a tarantule no a ráno odporúčam vyklepať topánky lebo nikdy neviete či Vám tam nenocuje kamarát škorpión.

Ďalším unikátom Guatemaly je rieka Cahabón, ktorá vytvára množstvo kaňonov, vodopádov no najmä zaujímavé krasové údolie z jaskynným systémom a jazierkami, nazývané SemucChampey. Po celej dĺžke rieky sa rozprestierajú dažďové pralesy a kakaové plantáže. Práve máyovia boli totiž prví na zemi, ktorí začali plody kakaovníkov konzumne využívať. Jedného dňa som dostal nápad. Už dlho som sledoval ako každé ráno ženy i muži s veľkými košmi na hlavách odchádzajú na úpätia miestnych hôr a vulkánov aby sa starali o svoje kávovníky na nekonečne zelených plantážach. Jeden priateľ sa dobre poznal s majiteľom jedenej malej kávovej farmy. Chuť a kvalitu kávy som dokázal rozlíšiť už dávnejšie no o jej pôvode a forme pestovanie som zas tak veľa nevedel. Pomáhať tam kde to celé prebieha bola preto najlepšia forma ako sa dozvedieť ešte viac nie len o káve ale aj o živote miestnych obyvateľov.

6 týždňov ubehlo ako Cahabónska voda počas obdobia dažďov a ja si pred cestou na juh ešte odskakujem oddýchnuť k Pacifiku. Ide totiž o úplne inú Guatemalu. Podnebie je tu značne ovplyvnené vysokými horami, ktoré sa tiahnu od severu na juh a sú súčasťou veľkého horského systému –Kordillery. Tie sa v Guatemale týčia až do výšky 4000 m.n.m a nedovoľujú vlhkému vzduchu z Karibiku preniknúť na pacifické pobrežie. Preto tu prší len zriedka a vlhké dažďové pralesy tu striedajú savany. Ruksak zbalený a ja už stojím na ceste čakajúc či mi niekto zastaví a povie „áno, ideme k oceánu, nasadaj". Moju naivitu som pochopil po pár hodinách keď okolo mňa neprešlo žiadne auto. Nakoniec však predsa len jeden motorkár zastavil a ponúkol mi odvoz do najbližšieho mesta kde môžem nasadnúť na už môj obľúbený chicken-bus, ktorý by mal ísť tam kam potrebujem. Samozrejme som neodmietol a odvoz prijal. Tento pán mi však nepovedal, že týcchicken-busov budem musieť zvládnuť 5 a potom ešte jednu plavbu cez močariská. Takže som sa k vysnívanému oceánu dostal až za dva dni. To čo ma tam však čakalo bolo rozhodne jedinečné. Malé slamené dedinky postavené na čiernom vulkanickom piesku z ktorého vyrastali len kokosové palmy a spoločnosť mi robili len miestni rybári, ktorí tu deň čo deň naťahovali obrovské siete aby svoje úlovky mohli ich manželky predávať na trhoch vo vzdialenejších mestách.

Oddych pri mori mi veru prospel ale na plážach som sa začal trochu nudiť a nasledovný plán je jasný-HONDURAS. Nemôžem sa dočkať na novú krajinu a všetko nasvedčuje tomu, že mám šťastnú ruku keď sa mi darí odstopovať dodávku. Už žiadne dva dni ale len niekoľko hodín jazdy a Honduras je len pár metrov predo mnou. Guatemalskú časť hranice prechádzam prekvapivo rýchlo. No keď prichádzam na tú Honduraskú, nastávajú prvé problémy. Najskôr musím pred vojakmi zmazávať práve odfotenú fotografiu emigračnej budovy a potom už len sedím niekde medzi honduraskou a guatemalskou tabuľou „bienvenidos" a čakám či ma vôbec pustia. Nezdá sa im môj vek a to, že som v políčku „dôvod vstupu do krajiny" zaškrtol cestovanie. Nuž, neviem čo si chlapci mysleli, že tam chcem robiť ale po pár hodinách presedených na hraniciach začínam sám rozmýšľať či to bol dobrý nápad vybrať si na miesto El Salvadóru Honduras.

To či som sa do Hondurasu dostal a ako vyzerali nasledovné týždne na mojich potulkách sa dozviete už čoskoro v ďalšej časti blogu.

Autor a foto: Andrej Skok