Helsinki. Dcéra Baltu

01.Apr 2017 | 19:15
Autor: TOMÁŠ KUBUŠ
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: fínsko helsinky

Fínske Helsinki nemajú punc veľkomesta, ale práve to z nich robí miesto príťažlivé pre potulky. Či je zima alebo leto, vždy si pripraví niečo, čo aj po mesiacoch vyvolá príjemne spomienky. Helsinki domáci volajú „dcéra Baltu", pretože práve po Baltskom mori sa sem v minulosti vlieval život. Dnes však už pulzuje aj na námestiach, uliciach, podnikoch a na brehu jazier či parkov, ktorými je hlavné mesto popretkávané.


Srdce mesta

Hoci patrí Fínsko do prvej desiatky najväčších krajín európskeho kontinentu, jeho hlavné mesto má len niečo cez pol milióna obyvateľov. Nie je to na škodu, pretože sa človek vyvaruje obrovským betónovým džungliam akými sú Paríž, Londýn či Moskva a po príchode do Helsínk sa objaví v meste, kde dodnes cítiť akúsi spriaznenosť s prírodou. Azda najpôsobivejším miestom je nepochybne veľké, rozľahlé Senátne námestie. Zbieha sa k nemu niekoľko ulíc zo všetkých helsinských námestí má práve toto najmonumentálnejší nádych. Nielen kvôli starým, neoklasicistickým budovám naokolo, ale najmä pre obrovskú snehobielu Katedrálu postavenú na rozľahlom piedestáli. Od 18.storočia sa na ňom stretávali ľudia a prúdil tadiaľto obchod.


Prístav je odtiaľto len pár desiatok metrov a rovnako živá tržnica je len pár minút chôdze. Námestím kráčajú študenti, ktorí sa náhlia do Univerzity alebo knižnice postavenej z jednej strany námestia. Druhú stranu uzatvára Senát, kde dodnes sídli fínsky premiér. Krása okolitých fasád pripomína petrohradské paláce a ruský nádych dotvára aj socha cára Alexandra II. Ľudia posedávajú na schodoch vedúcich ku Katedrále a užívajú si pohľad na námestie. Okrem fínčiny tu najčastejšie počuť ruštinu a každú chvíľku okolo prejde skupinka s ruským sprievodcom.

Biela, nádherná stavba Katedrály tu stojí už od polovice 19.storočia, no vtedy jej nik nepovedal inak ako Chrám sv.Mikuláša. Tým Mikulášom bol ruský cár, ktorý sa na výstavbe podieľal a prispel tak v výrazne prepleteným rusko-fínskym vzťahom. Katedrála sa vďaka svojmu významu stala ikonou Helsínk a preto je v jej okolí vždy rušno. Zelené kupoly kontrastujú s jej čistým telom a na streche stoja sochy niekoľkých svätcov držiacich ochrannú ruku nad mestom. Za ťažkými dverami sa objaví úplne odlišný svet.


Prázdno, ticho, žiadni ľudia, nič len duchovná atmosféra pravoslávnej katedrály. Strohosť svätostánku môže mnohých prekvapiť, najmä ak sú odchovaní na barokových skvostoch, ale aj tu v zdanlivej prázdnote zažiari nádherne vyrezávaný organ na balkóne. V zime je Senátne námestie podobne ako celé Fínsko či Helsinki pokryté snehom a ľadom. Katedrála sa v noci rozsvieti a jej svetlá sa dokážu príjemne odrážať na čerstvo napadanom snehu.


Víla z prístavu

Helsinský prístav je živým miestom od rána až do večera. Leží len pár krokov od hlavného námestia a mestských bulvárov a jeho nábrežie ponúka krásne prechádzky najmä podvečer, keď sa deň akoby šibnutím čarovného prútika mení na noc. Námestiu pred prístavom miestni hovoria Kauppatori, teda market, ktorý miestu vtisol meno. Cez leto, ale aj počas zimy tu stoja stánky s ovocím i zeleninou a všetko hrá rôznymi farbami. Aký by to však bol prístavný trh keby na ňom chýbali ryby? Tie sú to od výmyslu svetu a dostať ich 365 dní v roku. Ich aróma každého privedie priamo na to pravé miesto.


Niektoré stánky predávajú aj hotové jedlá a nesmú chýbať ani suveníry od teplých, vlnených svetrov s laponskými vzormi cez rukavice a čiapky s emblémom soba. Ľudí tu je plno, každý niečo zháňa a nad hlavami všetkým poletujú čajky. Odtiaľto z prístavu vyplávajú trajekty do neďalekého Estónska, ale aj vzdialenejších bodov akými sú Štokholm či nemecké prístavy. Aj teraz stojí niekoľko obrovských trajektov pri brehu a odpočívajú pred cestou. Menšie móla slúžia domácim, ale aj turistom pre výlety na ostrov Suomenlinna, kde sa rozprestiera obrovská kamenná pevnosť chrániaca záliv s Helsinkami.

Medzi tržnicou a nekončiacim parkom Esplanadi sa vo fontáne kúpe postava morskej víly. Volá sa Havis Amanda a jej nahé telo je oblečené len do jemnej bronzovej patiny, ktorú získala v priebehu storočí. Mnohí domáci o nej hovoria ako o symbole Helsínk a dokonca podľa jednej verzie má predstavovať znovuzrodenie ich hlavného mesta. Keď ju v roku 1908 na miesto osadili, nestretla sa s veľkým pochopením kvôli svojej nahote, ale ako plynul čas, zrástla s mestom a dnes je jej fontána s priľahlým parkom obľúbeným miestom stretnutí.

Podvečer je park krásne vysvietený a malé svetlá sú rozvešané po korunách stromov. Vtedy akoby ešte viac vynikli prepracované fasády priľahlých budov s svojimi zdobenými okenicami, detailmi a nádychom neoklasicistickej architektúry. Ľudia sa pred zimou utiahli do podnikov či domov, ale stále tu blúdi niekoľko duší hľadajúc krásu nočného mesta.


Chuť rýb a vôňa sviečok

Ohyb zálivu ponúka ešte jedno veľmi zaujímavé miesto. Je ním stará, krytá tržnica umiestnená v historickej budove, ktorá pripomína malú železničnú stanicu. Človek by neveril koľko sa toho pod neveľkú strechu vojde a čo všetko tu zažije. Ľudia neustále miznú za jej dvermi, ale akosi nikto nechce vystúpiť von. Stará tržnica je oázou pokoja, vôní a chutí. Okrem toho, že sa tu predáva je tu veľa rôznych malých podnikov, kde pripravujú čerstvé jedlá a tak sa tržnica v čase obeda premení na veľkú, no stále útulnú až domácku jedáleň. Na výber je široká ponuka rýb od údených makrel cez malé sardinky až po grilované či marinované kúsky lososa v bylinkovej omáčke.

Plátky lososa snáď existujú na sto spôsobov a kto nemá chuť na rybu, nájde tu aj exotiku v podobe medvedieho alebo sobieho mäsa. Pri nich sa však ceny šplhajú do výšin. Vo výklade ponúkajú aj miestnu špecialitu Muikkukukko, čo sú ryby zapečené v domácom chlebe. Stačí ochutnať a kus Fínska ožije priamo na jazyku.


Existuje vôbec v Helsinkách príjemnejšie miesto? Nie všetci jedia, niektorí si prišli sa sadnúť na kávu s koláčom alebo nakúpiť čokoládové pralinky. Každý si tu nájde niečo na čo má chuť. Za prístavom rastie na vŕšku monumentálna Uspenská katedrála. Jej tehlové telo dotvára panorámu prístavu už od konca 19.storočia. Ku katedrále prilieha zvonica zakončená malou, zlatou „cibuľkou" typickou pre ortodoxné chrámy. Uspenski sobor ako chrámu hovoria Rusi je miestom ich stretnutí a tiež pôsobivým pohľadom na interiér pravoslávneho svätostánku.

Vo vnútri nie je žiadna strohosť a prázdnota akými sa vyznačujú luteránske kostoly roztrúsené na námestiach hlavného mesta, ale krása v podobe výzdoby. Steny pokrývajú maľby svätcov a rôzne iné výjavy, no najväčšiu pozornosť púta detailne vyrezaný ikonostás vykladaný vzácnymi ikonami. Je tu pokoj a ticho, ktoré pretína len jemné praskanie sviečok s vôňou medu osvetľujúcich ikonu v masívnom ráme.


Symfónia v skalnom chráme

V parku plnom stromov, len pár minút od centra mesta sa díva tvár fínskeho skladateľa Jeana Sibelia. Jeho hudba zohrala veľký význam pri formovaní fínskej národnej identity a tak sa mu obyvatelia krajiny zaslúžili o nesmrteľný pomník. Obrovitánske kovové varhany sú zapustené do zeme a vyrastajú z nej ako strom s nesmierne košatou korunou. Namiesto listov sú však všade duté trubky. Zdá sa akoby na nich sem tam silný vietor vylúdil niekoľko tónov, ale možno to je genius loci tohto miesta.

Neďaleko parku začínajú moderné helsinské štvrte s nízkymi panelákmi. Všade je sterilná severská čistota a zopár ľudí sedí na pobreží, kde stoja drevené móla zasahujúce do vody. Chytajú ryby alebo len tak relaxujú v knihou v ruke. Stále v Helsinkách, no pritom v prírode. Severania vždy vedeli ako svoje mestá prepojiť s krajinou a Helsinki sú toho veľmi dobrým príkladom. Ešte krajším príkladom je nepochybne kostol Temppeliaukion, ktorý architekti vyhĺbili do skaly. V centre mesta sa medzi domami a ulicami dvíha pahorok obrastený trávou s vytŕčajúcimi skalami.


V zime je celý pokrytý snehom a pripomína eskimácke iglu. Nikoho by nenapadlo, že vo vnútri kopca sa môže nachádzať kresťanský chrám. Neskutočné! Kostol otvorili len v roku 1969, avšak hodí sa sem tak, akoby tu bol od nepamäti. Vnútro pripomína jaskyňu, len s tým rozdielom, že sem osadili drevené lavice a jednoduchý oltár. Kostolom sa nesie jedna zo symfónii Jeana Sibelia, takže má každý návštevník možnosť oboznámiť sa s jeho tvorbou. Temppeliaukion alebo teda Skalný kostol je veľkým ťahákom pre turistov a na neďalekom parkovisku zastavujú autobusy, aby sa sem ľudia ľahko dostali. Peši je to však ešte krajšie, pretože tak človek spozná aj helsinské ulice a námestia.


Jazero v meste

Centrum mesta žije čulým ruchom. Medzi najrušnejšie miesta patrí okrem Senátneho námestia aj priestor pred ukážkovou železničnou stanicou. Vedľa vchodu stojí niekoľko vysokých sôch hľadiach na cestujúcich. Vnútri je moderná, ale zvonku pripomína skôr historickú pamiatku. Susedné námestie pokrylo klzisko a dokonca ľadová dráha na curling. Dvojica mužov stojí na jednej strane a púšťajú ťažké "kamene" na druhý koniec s milimetrovou presnosťou. Kto chce, môže si zahrať tiež. Stačí zaplatiť 12 eur a dráha je Vaša. Nákupné centrá okolo bulvárov sú plne ľudí. Niekto prišiel za nákupom, iný sa prišiel len skryť pred zimou a chladným vetrom z Fínskeho zálivu. Ulicami sa dokonca sem tam prepletajú staré, vŕzgajúce električky.

Fíni sú zaujímaví ľudia. Na prvý pohľad sa takmer vôbec neusmievajú a pôsobia akoby boli uzatvorení do seba bez akejkoľvej snahy sledovať okolitý svet. Možno preto sa hovorí "chladný ako Fín", ale ak ich človek sponá bližšie, určite sa otvoria. Radšej ako v meste svoj čas trávia v prírode. Za olympíjskym štadiónom leží jedno veľmi obľúbené miesto. Je ním jazero Töölönlahti okolo ktorého sa vinie cestička obkolesená stromami a starými drevenými domami.

Drevenice pripomínajú výjavy z kníh o fínskej histórii a aby miesto ešte viac žilo, každá z nich je natretá inou farbou. V jazere plávajú labute a kačice a jeho brehy zaplnili ľudia. V lete piknikujú, v zime len tak hľadia na krajinu a vychutnávajú si jej krásu. Každé ráno sem prichádzajú bežci, aby si dali obľúbené koliesko a potom ich vystriedajú starší obyvatelia na každodennú prechádzku. Stačilo by tu sedieť celý deň, aby človek pochopil fínsku lásku k prírode.


Centrum mesta s katedrálou sv.Mikuláša je odtiaľto pritom len necelú pol hodinku chôdze. Obrovský štadión upúta svojou bielou vežou vysokou 72 metrov. Ona, rovnako ako aj celý areál so sochou fínskeho bežca Paava Nurmiho pripomína rok 1952, kedy sa tu odohrali Olympijské hry. Prepletené kruhy piatich farieb dodnes krášlia stenu štadióna. Pre Československo sa stali hry veľmi úspešnými a športovci si odtiaľto odniesli 7 zlatých medailí, pričom tri z nich si vybojoval legendárny Emil Zátopek.

Stúpame na vrchol veže a panorámu Helsínk máme ako na dlani. Presne odtiaľto pekne vidno fakt, že Helsinki vôbec nie sú veľkým mestom. Nad strechami domov trčí niekoľko vysokých veží a neďaleko dokonca vidno aj záliv s trajektami. Medzi všetkými stavbami sa najviac vyníma katedrála sv.Mikuláša. Je jednoducho neprehliadnuteľnou pamiatkou. Helsinki sú krásnym mestom a preto čakajú na Vás a Vašu návštevu. Sú svojské, ale po čase poodhalia svoju tvár a nesklamú.


Tomáš Kubuš

Facebook: https://www.facebook.com/tomkubuscesty/
Web: www.kubus.blog.sme.sk



Ak vás táto fínska metropola zaujala, tak si pozrite naše posledné ✈ tipy na lacné letenky do Fínska.






  • Mňa Helsinki úplne uchvátili. Také harmonické a kludné hlavné mesto som ešte nevidel. Všetko tam pôsobí tak útulne, veľa zelene, tak ako by to ani nebola metropola a pritom je tam všetko čo človek požaduje od velkého mesta. Hlavne to tak na nás pôsobilo asi preto, lebo sme prišli z Petrohradu, ktorý je síce úchvatný a monumentálny, ale chaotický a neútulný. Ten kontrast asi nemohol byť vačší :)