Je paradoxom, že Irán so svojou zlou povesťou je podľa mnohých cestovateľov najpríjemnejšia a najpohostinnejšia krajina sveta. Stará Perzia dokáže namiešať zážitky z ktorých žije človek celý život. Netreba sa jej báť, pretože hneď v prvých minútach návštevník zistí, že Iránci by mu dali aj modré z neba, aby sa u nich cítil dobre. Irán má vo svojej zálohe desiatky pozoruhodných miest, no nikto by nemal v krajine vynechať čarovný Esfahán, púštny Yazd či básnicky Širáz.
Polovica sveta
Mesto Esfahán ležiace priamo v srdci niekdajšej Perzie mnohí považujú nielen za najkrajšie mesto Iránu, ale dokonca celého sveta. Jeho lichotivá prezývka „Nesf-e džahán" predstavuje polovicu sveta a Iránci hovoria, že keby aj tá druhá polovica sveta bola naplnená esfahánskou krásou, hneď by sa nám na svete lepšie žilo. Esfahán je pojem, ktorý rozbúši srdce každého dobrodruha. Kedysi sa tu zastavovali karavány križujúce Hodvábnu cestu a panovník Šáh Abbás I. sa rozhodol premeniť ho na ligotavý drahokam. Že sa mu to podarilo zistí každý hneď po tom ako vstúpi na Emámové námestie, ktoré je druhým najväčším námestím sveta. Lemujú ho najkrajšie pamiatky starej Perzie a nikto nedokáže povedať, ktorá z nich je pomyselnom piedestále. Bazárové uličky strácajúce sa v prítmí kamenných klenieb sa zaplnili ľuďmi a z malých obchodíkov sa ozýva rytmické búchanie majstrov, ktorí dodnes vyrábajú väčšinu svojho tovaru ručne.
Pod kupolou mešity šejka Loftolláha sa ukrýva azda najkrajšia výzdoba, akú môže v tomto meste uvidieť ľudské oko. Ak sem prídete ráno, pochopíte genialitu perzských majstrov, ktorí navrhli obrázok páva tak, že mu každé ráno slnko primaľuje dlhokánsky, zlatý chvost. Siluetu námestia dotvára vysoký portál Emámovej mešity vyskladaný z tisícok obkladačiek a pohľady si vie získať aj šáhov palác Ali Qapu s príjemnou terasou odkiaľ panovník sledoval s hosťami svoje obľúbené konské pólo. Každý večer sa námestie premení na miesto spoločenských stretnutí, ktoré k Esfahánu neodmysliteľne patria. Kto by si myslel, že Iránci večer sedia doma pri televízore, ten by tu zostal v nemom úžase. Chodník naokolo patrí konským drožkám a trávnik v strede sa zaplní rodinami, pármi, priateľmi, deťmi a každý kto sem prišiel si pred seba rozložil jedlo, sladkosti, kanvice čaju, varič či ovocie.
Piknik pod esfahánskymi hviezdami. Stačí sa prejsť okolo a s určitosťou sa nájde niekto kto Vás pozve k sebe na pohárik čierneho čaju. Pohostinnosť majú domáci už stáročia v krvi. Večer rozsvieti aj slávne mosty ponad rieku Zajandeh a aj priľahlé parky sa stanú piknikovými miestami. Žiaden iný národ sveta tak nemiluje posedávanie vonku s rodinou či priateľmi. Hviezdy rozžiaria oblohu, mešity sa ponoria do svetla, fontány hrajú farbami dúhy, obláčiky vodnej fajky sa rozplývajú vo vzduchu a vôňa čaju zaplní okolie. Človek sa odrazu ocitne v perzskej rozprávke.
Na mieste, kde čas prestal existovať
Malá, nenápadná dedinka menom Abyaneh sa ukrýva medzi štítmi vysokých hôr. Turisti ju ešte veľmi neobjavili a tak je veľmi príjemným miestom. Taxikár reže zákruty ponad opracované poľnohospodárske políčka a staré kamene označujúce hrobky. Štíty hôr sa dvíhajú k nebu ako by ho chceli na svojich pleciach držať a čím je človek k Abyaneh bližšie, tým viac prestáva čas existovať. Aj v jeho zaprášených uliciach sa dokonale rozplynul. Kedysi tu malo svoje korene tajomné zoroastriánske náboženstvo a niektoré zvyky ľuďom zostali dodnes. „Abyaneh pomaličky vymiera. Mladí odchádzajú do Teheránu či Esfahánu, pretože tu nemajú žiadne príležitosti. Väčšina obyvateľov sú starí ľudia" hovorí so smútkom v hlase študent v miestnom múzeu tradícii. Skutočne tu človek stretne len staršie ženy a starších mužov. Muži tu odjakživa nosia voľné, čierne nohavice a ženy namiesto čiernych čádorov aké vidieť v iránskych mestách na seba prehodili biely čádor ozdobený kvetmi.
Sedia na svojom priedomí, zhovárajú sa a hoci museli prežiť nesmierne ťažký život tu odrezaní od sveta, na svojich tvárach majú úsmevy. Predávajú sušené slivky, marhule a jablká, ktoré pestujú v sadoch neďaleko rieky pretekajúcej dedinou. Domčeky Abyaneh majú takmer všetky do jedného nádych červenkastej farby vďaka hline, ktorá sa tu naokolo vyskytuje. Ulice sú čisté, no len niektoré sú opravené. Iné pamätajú 19.storočie a dodnes po nich pobehujú kone či somáre naložené nákladom. Balkóny domov vybiehajú do ulice, vrhajú do nej príjemný tieň a kto sa započúva počuje ako pod Abyaneh žblnkoce voda. Malý iránsky kúsok raja.
Tisícročný labyrint z hliny
Staručké mesto Yazd ležiace na prahu dvoch veľkých púští Davír a Lút sa hrdo označuje za najstaršie iránske mesto. História tu skutočne srší z hlinených stien starobylých ulíc nad ktorými vyrástli veterné veže. Takto si ho možno pamätal aj Alexander Veľký či Marko Polo, ktorí sa tu na svojich cestách zastavili. Hlavné námestie Amir Čakmak zdobí obrovitánska, monumentálna brána doplnená dvojicou minaretov pod ktorými pravidelne sedávajú obchodníci.
Niektorí majú svoje obchody strčené v bazárových uličkách, iní majú so sebou niekoľko kusov kobercov či tradičných látok prešívaných hodvábom. Obchodníci tu žili odjakživa a preto ani dnes neutícha ruch. Hoci je Yazd oázou v nehostinnej krajine obklopenej holými štítmi, je tu dostatok vody. Kedysi tu vykopali systém kanátov, predstavujúcich starovekú kanalizáciu a mesto vďaka nim žije dodnes. Kto vylezie hore na vyhliadku na Amir Čakmak, toho čaká panoráma nádherného mesta dotvorená štíhlymi minaretmi, tehlovými kupolami a veternými vežami. Práve oni sa stali symbolom mesta, pretože vďaka nim je život v hlinených domoch aspoň trochu znesiteľný. V lete sú tu na dennom poriadku päťdesiat stupňové horúčavy a veterné veže dokážu príjemne ochladiť vzduch.
Yazd je konzervatívne mesto a mnoho žien je ponorených do čiernej farby splývajúcich čádorov, ktoré plápolajú vo vetre. Je to však aj mesto nehynúcich tradícii a každý večer sa tu v pomyselných telocvičniach stretávajú muži, aby sa stretli a posilnili svoje telo i ducha pri športe zvanom zurcháne. Nesie v sebe odlesk starobylej Perzie a hovorí sa, že kým je v Iráne zurcháne živé, dovtedy bude Perzia existovať. Do malého priestoru príde niekoľko mužov v kožených nohaviciach a ťažkými závažiami kmitajú okolo hlavy, behajú do kolieska a neustále sú v pohybe. Rytmus udáva básnik s bubnom recitujúci nesmrteľné verše Haféza či Ferdúsiho. Zurcháne je zmes poézie, bojovej prípravy a cvičenia. Úžasný zážitok.
Podvečer sa slnko vytratí a rozpálený labyrint hlinených uličiek je znesiteľný. Sem tam sa vynorí za rohom mauzóleum, svätyňa či aristokratický dom. Staré domy zaujmú drevenými dverami s dvojicou kľučiek. „Tá väčšia je pre mužov a menšia pre ženy. Takto sa vždy vedelo aká návšteva prichádza a ženy žijúce v dome vedeli či musia utekať pre svoje šatky alebo nie" smeje sa Goli, mladé dievča z miestnej univerzity. Ak je nejaké miesto, kde dodnes žijú staré legendy, tak je to práve srdce starého Yazdu.
S veršami na perách
Širáz sa považuje právom za jedno z najkrajších a najvýznamnejších iránskych miest. Preslávilo ho umenie, poézia, literatúra a tento odkaz si dodnes nesú jeho obyvatelia vo svojich žilách. Hovorí sa o nich, že sú lenivejší než zvyšok krajiny, pretože viac sa venujú čítaniu, oddychovaniu v záhradách a užívaniu si života. Niet sa čomu diviť, veď ich k tomu nabádali slávne básne Haféza, ktorý už desať storočí ovplyvňuje generácie Iráncov. „Každý Iránec by mal mať doma Korán, Hafézov Diván a Ferdúsiho Šáhname" hovorí sa tu v Širáze a mnohí to skutočne dodržiavajú.
Domáci prichádzajú k hrobke básnika, dotýkajú sa prstami jeho mramorovej dosky a pri tom si recitujú verše. Nádherné sledovať ako Iránci milujú svoje dejiny a literátov. Roh záhrady patrí tradičnej čajovni, kde sa sedáva na tachte, teda tróne. Stačí sa vyzuť, sadnúť si alebo ľahnúť si na koberec a popíjať čierny čaj s príchuťou šafranu či škorice. Aj v ňom je zakliaty duch Perzie. Centrum mesta patrí obrovskej pevnosti Karima Khana, ktorý odtiaľto vládol v 18.storočí. Jedna z veží pevnosti sa začala nakláňať a tak nielen talianska Pisa má svoju šikmú vežu. Vo vnútri je príjemný tieň a záhrada plná stromov ovešaných granátovými jablkami.
Širáz nepreslávili len básnici, ale aj kilometre bazárových uličiek strácajúce sa v starom meste. Je rušný ako veľkomesto v čase dopravnej špičky a neustále sa treba mať na pozore pred prúdom ľudí tečúcich ako dravá rieka či vozíky naložené kobercami, farebnými látkami, hodvábom či oblečením. Miestne dievčatá milujú výrazný make up a hoci musia mať vlasy ukryté v šatke, vedia ako si ju nasadiť tak, aby boli príťažlivé aj v rámci prísnych pravidiel. V ich hlbokých čiernych očiach sa stráca nejeden okoloidúci mladík.
Bazár sa mení z ulice na ulicu a koreniny, šafran, pistácie, oriešky sa striedajú s čajom, krištáľovým cukrom, objavia sa nomádske koberce a vzápätí sa scéna sfarbí do krikľavých farieb, kde si ženy premeriavajú látky na šaty či šatky. Sem tam sa z ničoho nič objaví staručká mešita pamätajúca si niekoľko storočí, no ich nádvoria zívajú prázdnotou. Ak chce človek stretnúť domácich, musí sa podvečer vybrať do niektorej z rajských záhrad pri paláci Narandžestan alebo do záhrady Eram, kde si môžu mladí v tieni vysokých, starých cyprusových stromov ukradnúť chvíľku pre seba. Na takýchto miestach si človek zamiluje krajinu, ktorá ukradne dušu každému cestovateľovi.
Tomáš Kubuš
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/
http://kubus.blog.sme.sk/
