„Túžba znásobuje rozkoš“ nikdy neplatilo tak surovo ako pri novembrovej aférke s Istanbulom. Ísť ta dva dni mašinou, ktorú váš mozog odmieta identifikovať ako vlak, meškanie nepočítať na minúty ale na dni, zažiť pašerákov mäkkých drog a serióznu poruchu stroja „in the middle of nowhere“, to máte pocit, že Allah je všetko, len nie milostivý. S odstupom času v tom vidíte vyšší zámer: čím mučivejšia a dlhšia predohra, tým intenzívnejšie „finále“ v Istanbule.
Stratení v čase. Nerada vás vťahujem do nášho predcarihradského utrpenia, ale v prípade tejto cudzozemskej misie je to viac ako nevyhnutné. Ono bolo vskutku tragické, keď sme sa s mojim milým nevideli v inej polohe ako tlačiac do seba plnokrvný turecký kebab, a pritom sme sedeli s viac ako hodinovým meškaním vo východzej vlakovej stanici v Nových Zámkoch. Keď sme celí vzrušení pozdravili cez zasvinené okienko Štúrovo, odstavili vlak na 2 hodiny. Nebudem rozpitvávať, s koľkými cigaretami môj frajer na budári komunikoval, ani koľko bravčových rezňov padlo ešte na území SR, fakt je, že maďarskí železničiari mali tú drzosť štrajkovať práve v čase, keď som kývla na svoju prvú dobrodružnú výpravu(nakoniec sme to zapichli v Sýrii, ale v tom momente som bola rada aj za Budapešť). To som, samozrejme, ešte netušila, že v Pešti nechtiac opáčime duchovnú formulku „Ľudia, zastavme sa na chvíľku“, pričom táto „chvíľka“ bude trvať, ehm, viac ako 4 hodiny.
Do Belehradu sme sa doplazili o druhej ráno, čo vylučovalo možnosť stať sa súčasťou posádky istanbulského autobusu o 00:30 hod., a ako sme vzápätí zistili, aj vlaku s odchodom o 1,30 hod. Ako je možné, že na besnom Balkáne fičali spoje práve v tú noc podľa chladnokrvnej švajčiarskej filozofie, to by si trúfla zodpovedať snáď iba delfská Pýthia. S otvorenou mysľou (môj chlap) a zúfalým výrazom tváre (akože ja) sme sa predrali cez spiacu vlakovku, aby nás na konci tunela vítalo svetlo – Hostel Central station/12 eur/2 os. V miestnosti na sny čakalo na vyšťavených „travelerov“ osem postelí, spolu s nami a jedným Austrálčanom tak boli vyťažené len tri. Keďže išlo o moju hostelovú premiéru, tak vás, priatelia, nebudem zaťažovať chorými hypotézami o mojom potenciálnom zamordovaní tým podozrivým „Aborigencom“, zatiaľ čo by môj frajer tuho spal mysliac si, že to len v sne bojuje proti zombíkom. Aj tak to celé malo zvláštny „magic“! V podstate sme prekonali len prvý míľnik (Belehrad) a ja som už mohla pokojne posielať domov pohľadnice s „post scriptum“ o skorom návrate na rodnú hrudu, keby…
Keby sme nemuseli opúšťať brloh o temnej, šiestej hodine rannej, možno by som zistila, že ten Austrálčan bol neškodný sťa šarmantný Dexter. Lístky do Istanbulu nás vyšli na príjemných 41 eur/os.,jedinou nepríjemnosťou bolo kupéčko v službách sibírskej klímy. S pozvoľným rozmrazeným mojej telesnej schránky som čoraz viac premýšľala, aký vtipálek vypustil do éteru divoké historky o balkánskych vlakoch ašpirujúcich svojou jedinečnosťou do zoznamu UNESCO, keď si tu pol dňa temer blažene sedím a prijímam komplimenty od milej srbskej tetušky?! Ha! Na poslednej stanici v Srbsku v Dimitrovgrad-e, obsadili našu „izbičku“ pašeráci cigariet a iného omamného tovaru. (Ako to ten vesmír robí?) Brutálne Nikity v neforemných XXL „outfitoch“ (neskôr vysvetlím) sa stoicky usadili, preskenovali oproti zízajúce slovenské obete a čakali, kým príde srbský colník. Ten vedel, akých „vtáčikov“ vláčik vezie, nuž sa pri preberaní pasov mocne zaprel a nechal sa, chudák, podplatiť. Keď sa skončil tento vzájomný akt lásky a spolupatričnosti k „blížnemu“, nastala totálna anarchia. Pašeráci sa na nás vrhli a psím kukučom nás prosili, aby sme schovali ich sortiment do našich batohov.
Ja: ????????????????????????!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Frajer: !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!????????????????
Pašeráci: :) :) :) :) .
V tej chvíli som nieže vykročila zo svojej komfortnej zóny, ja som z nej priamo vyletela! Presviedčali nás – či už zo skúseností z predošlých skalpov alebo z čistokrvného zúfalstva – že nevinnú mládež určite šacovať nebudú. Áno, odmietli sme ich. Áno, mala som výčitky, hlavne kvôli ženám, ktoré nemohli nosiť rafinované pančušky na účel, pre ktoré boli primárne stvorené. Pašeráčky ich totiž mali obmotané okolo celého svojho trupu (asociácia s atentátničkami = dokonalá), aby mohli do nich napchať svoj ilegálny artikel.
Predtým, ako nastúpili na záverečnú scénu bulharskí muži zákona, stihli živly vyhodiť nejaké kusy démonického „zboží“ von oknom. Keďže sa im nepodarilo z okna defenestrovať samých seba, pár z nich bolo zadržaných (z pôvodných ôsmich obyvateľov kupé zostali štyria). Na túto drsnú poéziu života sme čumeli cca 2 hodiny, pričom sme nemotorne zavadzali bulharským colníkom pri rozoberaní vlaku v štýle „lego v našom každodennom živote“ (samotný akt deštrukcie a rekonštrukcie vlaku trval cca 20 minút, kým sme prišli do prvej zastávky za hranicou Dragoman). A potom… už bolo fakt dobre!
V Sofii sme sa poslušne ubytovali v ležadlovom vozni (11 eur/os.), ktorého dominantou bola poschodová posteľ s psychiatrickými (ergo bezpečnostnými) popruhmi. O druhej ráno sme sa (konečne!) ocitli v tureckej Kapikule, kde sme si vystáli ospalú radu na víza (30 dní/15 eur/os.). No ešte pred samotným činom dočasného vyhostenia z našej skromnej komnaty nás turecký sprievodca požiadal, nech mu v „duty free“ kúpime 3 balíky cigariet L&M (čo vám poviem, pokiaľ nás to nenúti pašovať…)! Už-už sme odchádzali aj s našim výživným úlovkom (Whisky + Camelky), keď si nás odchytil zmyslov zbavený Austrálčan (nie ten z hostela, ale možno jeho príbuzný), že nemá „cash“, iba záplavu kreditiek (ach, tí protinožci), či mu, reku, nezaplatíme víza?! Takže takto. Keďže môj frajer nie je z tohto sveta, nepozerá Televízne noviny and comp. a verí v bezhraničné dobro človečenstva, ochotne to preňho spravil. Veď dlh sa vybaví o pár hodín v Istanbule!
Na dvoch kontinentoch. Územie istanbulské je skutočne bezpečnou turistickou zónou, aj keď nás z vlaku strašili bezemočné nápisy „Pozor, tanky prechádzajú cez cestu“. O deviatej hodine ráno sme si už užívali pevnú zem pod nohami a v rukách 30 lír (15 eur) od morálne bezúhonného Georga. Plní blaženosti, že pôjdeme do neba, sme sa (pešo) vydali pár desiatok metrov zo Sirkeci (posledná vlaková stanica na juhovýchode Európy) do ústia zátoky Zlatý roh (Eminonü), kde začínajú svoju každodennú trasu turistami natrieskané trajekty. (Ak sa zaraďujete medzi sociopatické druhy, voľte kozmopolitný Istanbul na jeseň, kedy sú turistické výpravy z celého sveta značne oslabené.)
Je ťažké uveriť, že pôvodne to bola malá osada Byzantion. Na druhej strane je bývalý Konštantínopol len príkladom toho, že každé mesto má svoj osud, ktorému sa nevyhne, aj keby proti nemu spurne bojovalo ako chrabrý Herkules. Tam, kde kúsok zeme pretínal hádam všetky hlavné obchodné tepny medzi Európou a východným svetom, jednoducho muselo vyrásť najväčšie mesto Turecka. Po „seniorskej“ prechádzke na nábreží, vysŕkania „take away“ kávy z plastového pohára, sme sa spredGalatského mosta nalodili na trajekt (cca 1 euro/os.), ktorý nás uniesol na ázijskú stranu istanbulskej „mince“.
Mimochodom, na trajekte sa vám neoplatí ani sudoku otvoriť, keďže celá sranda cez romantickú bosporskú úžinu trvá 10 minút. Inak, vedeli ste, že Bospor znamená „Ten s úzkym hrdlom“? A že ho – podľa povesti – ako prví preplavili Argonauti hľadajúci zlaté rúno? Tí nám už zdrhli, no naše „zlaté rúno“ prišlo s melancholickým sychravým ránom a s prvým pravým tureckým čajom s troma kockami cukru servírovaným v sklenenom decovom pohári pripomínajúcom banku z hodín chémie. Má to neskutočný štýl, doma v obývačke už ani nie.
Na hlavnej železničnej stanici Haydarpaşa sme vdýchli už ázijský vzduch, vydýchli si pri dočasnom zbavení sa ťažkotonážnej bagáže (večer sme tu mali „rande“ s našimi tureckými hostiteľmi) a švihom sme sa pretrajektovali naspäť do Sirkeci. Nie, nenudili sme sa, ani nie sme logisticky slabomyseľní, ale v Istanbule, napriek ohromnej rozlohe (asi 4-krát väčšej ako Bratislava) a neoficiálnym 15 miliónom obyvateľov, sa všetko zásadné odohráva v európskej časti mesta. V historickom centreSultanahmet (Staré mesto) sú takmer všetky kľúčové pamiatky v tesnom susedstve, takže turbulentnej istanbulskej doprave sa dá krásne vyhnúť (a krásne vyhnúť sa dá aj večerným slzám, dievčatá, ak sa vyzbrojíte párom komfortných topánok!!!). Ak však máte slabosť na podzemné dráhy tak vedzte, že Istanbul je známy svojim veľmi krátkym metrom Tünel z roku 1875, ktoré bolo otvorené ako druhé po londýnskom metre! Napriek tomu, že je tu systém kontroly pasažierov deravý ako naša legislatíva, Turci načierno nejazdia, je to, jednoducho, pod ich úroveň!
Lov na istanbulské „must see“ sme odštartovali rovno relaxom vo „feng-šuej“ parku Gülhanesituovanom pod rozsiahlym palácovým komplexom Topkapı, ktorý bol vyše 380 rokov oficiálnou rezidenciou sultánov Osmanskej ríše (na vrchole jeho existencie ako panského sídla tu žilo 4000 ľudí!). Ak vám viac „reže“ súčasnosť a chcete zažiť fenomenálny výhľad na Bospor zo všetkých smerov, usalašte sa v atmosférickej kaviarni v parku, kde budete mať všetok čas sveta na efektívne naplánovanie ďalších krokov. Tie naše viedli popri Yerebatanskej cisterne zo 6. storočia, až k neobyčajne odvážnej byzantskej stavbe známej ako Hagia Sofia (Chrám Božej Múdrosti). Šesť rokov na nej makalo neuveriteľných 10 000 mužov, aby si na takmer 1000 rokov uzurpovala titul najväčšej katedrály sveta! Dnes slúži ako múzeum (vyberá sa celkom mastné vstupné ignorujúce aj bolestivý „budget“ študentov), no ilúzia nadzemského svetelného priestoru stojí za to. Jej veľkorysá susedka (vstupné dobrovoľné) Modrá mešita, získala pomenovanie pre 20 000 modrých obkladačiek zdobiacich jej orientálny interiér. Neodpustiteľným je ale fakt, že živých muezínov už dávno nahradila technika, a tak zvolávanie na modlitby znie akosi plechovo.
Z môjho pohľadu sú však oveľa záživnejšie „obyčajné“ mešity, na ktoré v Istanbule narazítedoslova na každom rohu. Zatvorte „Lonely Planet“, vybehnite z centra a nahliadnite do jednej z nich, kde jasnú majoritu tvoria lokálni a nie po záberoch zúriví turisti. Vďaka tomu, že sa pred vstupom do mešity vykonáva hygiena nôh, sú tu aj žobráci čistí a ak v Allahovom dome ucítite vražedný zápach, určite ide o laby nejakého „backpackera“. No tento nezameniteľný smrad dáva miestam „duchovný rozmer“. Dokonca aj tým v uličkách, kde na vás čakajú indivíduá rôznych tvarov a charakterov, miliardy gýčov, ktoré nechápem, kto vôbec ešte v 21. storočí kupuje. Kde na vás nebude číhať premotivovanosť zamestnancov gastroslužieb, ale bezprostredná animálnosť Istanbulu, spolu s jeho výparmi a malými železiarstvami, pri ktorých je vítané minimálne zaočkovanie proti tetanu.
Jednou zo štvrtí, nad ktorou visí (nielen pre cestovateľov) červený výkričník, je štvrťTarlabasi. Schátrané domy, vypálené byty, pálčivé graffiti, bezcieľne duše, zanedbaný odpad, intímne kúsky šatstva krúžiace nad hlavami zvedavcov ako supy… Kedysi bol tento rajón sídlom strednej triedy, v druhej polovici 19. storočia tu prebývalo neturecké obyvateľstvo: Gréci, Arméni, Židia. Po vyhlásení Tureckej republiky bol vyvinutý brutálny tlak na zlikvidovanie všetkého „netureckého“, čoho dôsledkom bolo vyhnanie pôvodnej populácie. Na tento krvavý trón nakoniec zasadla divoká zmeska ľudí z najspodnejších vrstiev spoločnosti (transvestiti, transsexuáli, bývalí väzni, drogovo závislí a pod.).
Materiálne „duchovný rozmer“ môžete potom nasať v srdci Starého mesta, na Kapali Carşi (Veľkom bazáre), ktorý predstavuje jeden z najväčších krytých trhov na svete. V tomto gigantickom osmanskom priestore označovanom ako „mesto v meste“, sa v 58 uličkách tiesni takmer 4000 malých obchodíkov(polovica patrí pánom zlatníkom). Mnohé z nich sú tak „naklonované“, že budete mať pocit, že sa motáte v jednom shoppingovom kruhu (pre ľahšiu orientáciu – obchody s rovnakým tovarom sú koncentrované pri sebe.) Úprimne, my sme plodný sortiment kobercov, kožených doplnkov, fejkov, orientálnych črievičiek, šatiek a suvenírov iba preleteli, pretože v tomto svete stačí malé zaváhanie (slabunké „och“ s trojsekundovým zaostrením na objekt) a ste lapení. Obchod je tu životnou filozofiou, tak ak máte chuť, čo-to sa priučte a možno to neskôr zúročíte na bratislavskej Miletičke.
Črevná disharmónia. Podvečer sme prudko vyhladovaní zacielili do jednej z drahších istanbulských reštaurácií, ktorej názov vám nepoviem, pretože v tej chvíli som myslela iba na citáciu z bedekra: „Turecká kuchyňa patrí medzi najrozmanitejšie kuchyne sveta. Jej tajomstvo spočíva v čerstvých prísadách k jedlám, v dokonalosti ich prípravy a v konečnej chuti plnej harmónie.“ Môj muž sa chcel zharmonizovať pochúťkou s názvom İskender (hovädzie so smotanou), ja istanbulskou pizzou (neriešte). Všetko prebehlo bez ujmy na žalúdku, no vyjdúc von sa začalo pre môjho milého gastronomické inferno.
Najskôr prestal používať súvetia, potom prestal komunikovať úplne. V predposlednom štádiu začal šprintovať, pričom sa mu priezor zorného poľa zmenšoval ako po nadmernom požití Zelenej víly (rozumej Absintu). Zúfalo sme stopovali nejaký podnik, na ktorom by vykopol dvere a bez slova použil toaletu. Našťastie bola pomerne blízko normálna reštika s milým čašníkom a tureckým záchodom. V tomto poradí. No za všetko sa platí, takže tesne predtým stihol „obliznúť“ zem, rozdrapiť si rifle a pristáť pred vystrašenými tureckými lolitkami (ja som sa nestihla diviť, čo človek stvára v črevnom delíriu).
Po zastabilizovaní situácie sme dobehli na nábrežie v Sirkeci a odovzdane čakali na posledný trajekt na ázijskú stranu. Trajekt sa, prosím pekne, ani nepohol a podľa zaručených informácií pracovníkov lodného priemyslu až „tomorrow, guys, tomorrow“. Panika sa spojila s ideou, že oslovíme ujka taxikára. No keďže bližší bosporský most bol uzatvorený (!), okružná nočná jazda trvala večnosť i začala som špekulovať, že nás ide určite predať svojmu úchylnému strýkovi priekupníkovi, prípadne z nás vytrieska líry na celý trojtýždňový „trip“. Keď sme sa po hodine vrútili do cieľa – Kadıköy, taxikár nás obral o 55 lír (25 eur).Šťastní, že si budeme mať za čo naďalej kupovať pouličné kebaby, sme sa stretli s frajerovými tureckými kumpánmi, u ktorých sme živo mulatovali až do ohlásenia prvej rannej modlitby!!!
Moderné chrámy. Väčšina Turkov žije v ázijskej časti a zarezáva v európskej, takže sme sa „ráno“ museli opäť preplaviť „do Európy“. Turecká partia išla na pracovný front, my sme zakotvili na živom námestí Taksim (centrum Beyoğlu a v podstate aj celého Istanbulu), z ktorého vychádza najrušnejšia pešia zóna a hlavná nákupná ulica Istiklal Caddesi (vzrušovať sa budete len vy, miestni nákupné centrá moc neriešia). Doslova kyslíkový dlh vám spôsobí ultramoderný Istanbul, ktorého história preniká na povrch v tej najzaujímavejšej forme v kontraste s mrakodrapmi, nebezpečne drahými podnikmi a značkovými obchodíkmi.
Z výkladov sem-tam na nás kričal nápis „Turkish Viagra“, čo je obchodnícky trik na prilákanie hriešnikov, ktorým nie je cudzie sladké obžerstvo. Priamo na ulici sme si nemohli odoprieť ani „par excellence“ mušle plnené ryžou, ktorých spôsob prípravy by hygienici neschválili ani v najdivokejšom paragrafe. Okrem mužov s plodmi mora sme spoznali desiatky „profesionálnych“ čističov topánok, ktorí nás pravidelne oboznamovali s premrštenými cenami, ako aj so živými dôsledkami svojej abnormálnej plodnosti (v priemere 5 detvákov/os.).
Nekompromisne sa stmievalo, Turci chlípali svoj legendárny „çay" pred holičstvami, kde vraj aj v noci striehnu masy ľudí dožadujúcich sa ostrihania. Živelnosť bežného pracovného dňa tu graduje okolo pol noci, pričom zápchy sa v ničom neodlišujú od klasickej rannej špičky. Konvenčnými účastníkmi deja sú matere s deťmi a nik nechce na „krkavčie“ rodičky poslať sociálku. Všetci sú tu ako na „drogách lásky“.Nejaké zabudnuté dietky kvetov, čisté duše, ktoré vám pomôžu, aj keď sú sami bezradní. Schmatnú hocikoho na ulici, prípadne zburcujú ľudí na okruhu pol kilometra, aby ste sa zaručene dostali informáciu, na ktorej vám, v konečnom dôsledku, až tak nezáleží. Je to v ich DNA.
Opúšťajúc ulice Istanbulu sme vyfasovali spontánne pozvanie na večeru od majiteľa pôsobivého pohostinstva, všetko grátis „my friends“. Zvláštny pocit, že sme o pár hodín odchádzali v ústrety inej časti Turecka (a Sýrie), aby sme objali našich „compañeros de clase“ na Erasme a nadobudli tak zážitky, ktoré nás budú spájať oveľa silnejšie ako spoločné prednášky v Nitre. Zvláštny pocit, že dva dni v Istanbule sa stali silnou konkurenciou zvyšným týždňom našej expedície. Zvláštne, priam nepochopiteľné, že slovenský národ dlhodobo ignoruje brány Istanbulu! Začnite pozvoľne a skúste ho vnímať ako víkendovú metropolu (jedna absencia na chate, kde si aj tak z dvoch dní pamätáte maximálne piatkový príchod ku stolu, vás nezabije). No pocit, že ste nešli do sveta, keď ste mohli, možno raz áno!
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima a Lukáš Baluška