Izrael a Palestína - za hranicami dvoch svetov

21.Jan 2017 | 02:40
Autor: Andrej Skok
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: izrael palestína Predjordánsko

Asi len ťažko by sme hľadali miesto, ktorého kultúra a náboženstvo sú také späté s každodenným životom, ako je to v Izraeli a v Palestíne. Ide o územie chudobné na rozmery, no o to bohatšie svojou rozmanitosťou; myslíme na rozmanitosť vo všetkých smeroch: od spomínaného náboženstva cez kuchyňu, vieru v archu tohto sveta, prírodných krás, ale i rozmanitosť v presvedčení o tom, ako by tieto dve krajiny konečne mohli žiť po svojom boku v mieri, od ktorého je to momentálne na míle vzdialené.


Ako som už naznačil, o tomto mieste môžeme hovoriť na jednej strane ako o mieste rôznorodo krásnom, no na druhej strane aj ako o mieste silno kontroverznom. O mieste plnom ľudí s rôznymi osudmi, so životnými príbehmi a s nie vždy ľahkými skúsenosťami. Ak vás neláka navštíviť tento kúsok zeme pre historické skvosty troch svetových náboženstiev, možno by stálo zato prísť už len za príbehmi všetkých tých ľudí a ich rodín.


Ale pekne po poriadku. Na začiatok rád spomeniem, čo všetko tu možno nájsť a pre akých cestovateľov sú tieto krajiny vhodné. Nuž a odpoveď je rýchla a stručná: PRE VŠETKÝCH! Možno tam vidieť naozaj všeličo: Od koralových útesov Červeného mora na juhu, cez nekonečne dlhé pieskové pláže Stredozemného mora na západe, ktoré sú ako stvorené na rodinné leňošenie, až po možnosť doslovného bahnenia sa v najnižšie položenej vodnej ploche na svete, trefne nazývanej Mŕtve more.

Nájdete tu aj púšte, na ktorých dodnes žijú beduíni svojím tradičným životom; no a pre dobrodružnejšie povahy je tu územie Palestíny. Jej malebné a vždy rušné mestečká plné pouličných predavačov všetkého, čo vám napadne i nenapadne. No, žiaľ, aj s ukážkou množstva utečeneckých táborov pre tých, ktorí by si nevážili, ako dobre sa nám žije na tom našom Slovensku. Ak ste ľudia, ktorí majú radi spoločenský život, posedenia a zábavy, nemusíte hneď bookovať letenky do osvedčeného Berlína a vaším cieľom sa môže stať moderný Tel Aviv.


Práve v Tel Avive, ktorého obyvatelia na pomery Blízkeho východu žijú až zarážajúco uvoľneným životným štýlom, sa začala moja malá cesta za dobrodružstvom. Pre mnohých Tel Aviv je len množstvom mrakodrapov pripomínajúcich Dubaj či Abu Dhabi, no skutočnosť je od toho veľmi vzdialená. Ide o mesto preplnené stovkami hipsterských i antihipsterských kaviarní a podnikov ponúkajúcich koncerty, ako by sme povedali, z každého rožku. Akurát, že v Tel Avive musíme vynechať tú druhú časť so známou troškou.

Mesto je zelené, plné športovísk, bežeckých a cyklistických chodníkov, galérií i múzeí pripomínajúcich trpkú minulosť. Jediné, čo tu chýba, je asi miesto, ktoré – tak ako minulosť – by pripomínalo aj neprávosti súčasnosti. Tak či onak, je to miesto krásne a plné života, ktoré by nemalo chýbať na zozname žiadneho vášnivého cestovateľa.

Presuňme sa teraz do Palestíny, presnejšie do jej časti v slovenčine nazývanej Predjordánsko. Mojím prvotným cieľom bolo dostať sa do Pásma Gazy. Dostať sa tam z Izraela, avšak bez špeciálneho dokumentu, ktorý som nemal šancu získať, je nemožné a hranice s Egyptom sa otvárajú len nepravidelne, raz za niekoľko týždňov. Moja cesta preto viedla do spomínaného Predjordánska. Dostať sa do Predjordánska nie je až taký problém. Stačí prejsť do arabskej časti Jeruzalema, tam treba nájsť miesto známe ako Damascus Gate a potom už len stačí pretlačiť sa cez davy ľudí na miestnom trhovisku, ktoré vyúsťuje na malej stanici plnej menších autobusov a taxíkov.

Prvou zastávkou bolo mesto Ramalláh, v ktorom sa mi podarilo nájsť dokonca aj hostel. V centre mesta dominuje mohutná mešita s niekoľkými námestiami okolo. Ramalláh, ktorý možno chápať ako administratívne centrum Palestíny, pre návštevníkov môže byť prvým menším šokom po príchode z Izraela, a to najmä vtedy, keď máte blonďavé vlasy ako ja. Ľudia tam nie sú zvyknutí na turistov. To môže spôsobovať milé náhody, ako napríklad tá moja kadernícka. Moje vlasy v tom čase totiž začali pripomínať Ježišove, pretože pred príchodom na Blízky východ som určitý čas cestoval po Francúzsku a po Andalúzii, kde som nechcel míňať peniažky v predražených kaderníckych štúdiách.


Počas večernej prechádzky po Ramalláhu pri pohľade na veľké okno jedného malého domčeka som si všimol dvoch mladých fešákov s nožnicami a s britvami v rukách, ako vytvárajú majstrovské diela na staršom pánovi. Vošiel som dnu a hneď som sa opýtal, či sa môžem objednať na druhý deň. Tí dvaja sa však tak rozradostili, že na druhého pána takmer zabudli. Pripravili mi stoličku a hneď sa pustili do práce, ktorá im naozaj vyšla na výbornú. Samozrejme, pýtali sa ma nekonečné množstvo otázok, od tej, či som Žid, až po tú, pri ktorej nechápavo krútili hlavou: prečo som sa rozhodol navštíviť Palestínu. Chlapci boli takí zlatí, že si odo mňa nezobrali ani jeden šekel a dodali, že bolo pre nich cťou prvýkrát strihať iné ako čierne a hnedé vlasy. „Nuž chlapci, kvôli zážitkom, ako je ten, ktorý som u vás mohol zakúsiť, kvôli tomu som prišiel," znela moja odpoveď.

Ak navštívite Ramalláh, už to nemáte ďaleko do Náblusu – do mesta preplneného malými čarovnými uličkami, obrovským systémom interiérového trhoviska a hlavne je to mesto, ktorého história sa spája s výrobou a s vývojom, toho, čo, dúfam, používate každý deň, mydla. Ide
o veľmi pôvabné mesto plné krásnych a starodávnych stavieb, no je preň špecifická ešte jedna vec, ktorá však vyššie spomenutý pôvab kazí. Tou špecifikáciou je niekoľko utečeneckých táborov, ktoré sa tu nachádzajú. Stačí pobudnúť niekoľko minút v jednom z nich a človek si uvedomí, z akého bohatstva pochádza.


Tu spoznávam aj Taghreed, ktorá ma už po niekoľkých spoločne strávených hodinách poprosila, aby som ju volal sestra. Stala sa pre mňa akýmsi sprievodcom po tomto meste a dovolila mi spoznať aj jej rodinu, ktorá na počesť mojej návštevy zorganizovala veľkú hostinu. Prijali ma naozaj ako člena rodiny a z toho mála, čo mali, mi dali maximum. Dobro, ktoré z miestnych ľudí vyžaruje, je naozaj neopísateľné.

A aké by to bolo, navštíviť Palestínu a Izrael, a nenavštíviť Jeruzalem? Jednoducho nemožné a nepredstaviteľné. Jeruzalem napriek tisíckam turistov, ktoré sa tu každý deň premelú, stále má svoju špecifickú atmosféru. Nazval by som ju atmosférou protikladov a zároveň nádeje, že raz možno dokážu také rozličné kultúry žiť po boku v skutočnom mieri. Nateraz to však zostáva len snom. Snom mnohých ľudí a Jeruzalem i naďalej je mestom rozdeleným.


Nuž, ak som vás trochu „namotal" a ak uvažujete o výlete do týchto očarujúcich kútov sveta, určite si zapamätajte týchto niekoľko vecí:

Moja chyba číslo 1:

Pri objednávaní letenky sa určite presvedčte, že neprilietate alebo neodlietate v sobotu. Letisko v Tel Avive je síce pomerne blízko mesta, avšak sobota v judaizme je dňom sviatočným, nazývaným Šabat, a verejná doprava, ako aj väčšina vecí v meste, vtedy nefunguje. Skončili by ste tak ako ja, donútení platiť 200 šekelov za taxík, čo je cca 50 EUR. V iné dni počas týždňa sa prepravíte z letiska do mesta a naspäť za niekoľko šekelov komfortným vlakom.

Moja chyba číslo 2:

Ak sa rozhodnete navštíviť územie Palestíny, presvedčte sa, že tam neprichádzate v období Ramadánu. Palestínčania nie sú zvyknutí na turistov, a tak od nich očakávajú, že sa budú správať ako oni. Počas dňa by ste sa napríklad nenajedli. Zakázané je tiež fajčiť a ak nechcete trpieť pohľady zmätených ľudí na ulici, neodporúčam vám chodiť oblečení v krátkych nohaviciach či žuť žuvačku.

Moja chyba číslo 3:

Na check pointoch (na jediných miestach, kde možno prejsť cez izraelsko-palestínsku hranicu) radšej nefotografujte. Nápisy tipu: „Pozor, toto územie je pre Izraelčanov vysoko nebezpečné" síce turistov lákajú odfotografovať ich, no opletačky s vojakmi sú potom dosť krkolomné.

Pri návšteve Palestíny vám odporúčam dobre sledovať aj momentálny stav vzťahu týchto krajín. Check pointy sa zatvárajú pomerne často a vy sa tak môžete ocitnúť v nepríjemnej situácii. Počas mojej návštevy bol spáchaný teroristický útok na trhovisku v Tel Avive. Izrael sa rozhodol na určitý čas takmer úplne uzatvoriť hranice a ja som tak trochu zostal „uväznený" na hraniciach.


Autor a foto: Andrej Skok