Japonsko: História, kultúra a príroda - II.časť

09.Jan 2016 | 09:00
Autor: Andrea Tauberová
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: japonsko

Toyokawa je malé, no milé mestečko. Zaujímavé je námestie s chrámom Saimyo-ji a Toyokawa Park. Vlastne narazíte tu na viac parkov a záhrad, pretože Japonci milujú pedantne upravenú flórou. Fascinujúce sú napríklad červený javor s maličkými listami (momiji), sakury, palmy a veľmi esteticky vyzerajúce stromy s okrúhlymi tvarmi vetiev. A rôzne citrusovníky (madarínka – mikan), alebo už aj do nášho povedomia prenikajúce oranžové ovocie hurmikaki. Rastlinám sa tu darí vďaka miernemu podnebiu (teploty do nuly) a slnečnému počasiu aj počas zimy. Kvitnutie kvetov nie je ojedinelé ani v decembri.



V záhradách a parkoch je možné vidieť sochy rôznych zvierat. Najobľúbenejšie sú asi mačky (niekedy dokonca s detskými podbradníkmi – súvisí to s modlitbami k plodnosti), ktoré môžete vidieť aj v obchodoch. S typicky zdvihnutou labkou pre šťastie. Každé mesto môže mať svojho „maskota", v Toyokawe sú to líšky.

Kvitnutie kvetov nie je ojedinelé ani v decembri.


Kúsok od Toyokawy sú väčšie mestá – Toyohashi, Hamamatsu a Gamagori. Aj tu sú zaujímavé parky, obchody ale blízko je aj oceán a menšie pohoria z ktorých je pekný výhľad do údolia. Nepochopiteľná bola ochota jedného robotníka, ktorého keď sme sa spýtali, kadiaľ sa dostaneme k oceánu, najprv nám neurčito odvetil, no za 20 minút nás dobehol autom a priniesol nám vytlačenú mapu, snažil sa nám rukami nohami vysvetliť cestu a potom japonskými znakmi dopísal na papier „Prosím, ukážte nám cestu k oceánu" dúfajúc, že stretneme lepšieho navigátora ako bol on. Nakoniec sme strávili krásne popoludnie na Maisaka beach (blízko mesta Hamamatsu) a dokonca sme sa odvážili vojsť aj do oceánu, napriek tomu, že bolo 13.decembra a teplota 12°C.

Maisaka beach - a dokonca sme sa odvážili vojsť aj do oceánu, napriek tomu, že bola teplota 12°C


K Japonskej histórii sme prvý krát pričuchli v meste Okazaki, kde sme navštívili hrad a múzeum. V múzeu sme si vyskúšali samurajské helmy a katany (katana – jap. meč). Pred múzeom prebiehala malá exhibícia rekonštrukcie bojov v historických kostýmoch. Herci rozprávali veľmi dôrazným hlasom, veľmi typickým pre takéto predstavenia. Tí, čo pozerajú manga seriály určite vedia o čom píšem. Najzaujímavejšie i najhistorickejšie mesto bolo určite Kyoto. Bývalé hlavné mesto Japonska. Mnohí obyvatelia sa tohto statusu stále nevzdali. Na každom kroku boli ženy v kimonách s bielym mejkapom a špecifickými účesmi – mladé maiko-san a staršie gejše.

Na každom kroku boli ženy v kimonách s bielym mejkapom a špecifickými účesmi.


Avšak druhý pondelok v januári je deň dospelosti, kedy všetci, ktorí majú v daný rok dvadsiate narodeniny sú oblečení v tradičných kimonách. Novodobou tradíciou je nosenie rúška na tvári a bielych rukavičiek (prevencia proti vírusom, prípadne ak už chorí ste a musíte vyjsť z domu, ohľaduplne si vezmete rúško aby ste nenakazili ostatných). Od škôlkarov až po školákov – všetky deti stretnete v tmavých uniformách. Malé deti majú klobúky a pásky na ruke s vizitkou. Asi keby sa náhodou stratili aby vedeli ľudia zavolať do danej škôlky (zaujímavá vychytávka). Japonská výchova je naozaj výrazná v úctivosti. Každý sa usmieva a klania pri pozdrave aj lúčení a poďakovaní. Stále počujete slová ako „iraššajmasé" (vitajte) a „arigatou" (ďakujem).

Dominantný v Kyote bol most Togetsukyo. Určite navštívte Kinkakuji – chrám celý zo zlata, hrad Nijo, Fushimi Inari a Toji. Ich polohu ocenia najmä milovníci výhľadov. Ak budete mať šťastie, uvidíte aj veľmi milých mníchov čistiacich chrám. Určite narazíte na podstavce s vonnými tyčinkami. Dym z nich prináša šťastie. Taktiež nás fascinovali stojany s papierikmi, vlajkami alebo drevenými doštičkami, na ktorých boli napísané priania a modlitby. Mali sme príležitosť aj napiť sa z prameňa dlhovekosti. Na nabratie slúžia kovové nádoby na dlhšej tyči. Prekrásne sú najmä záhrady a parky s jazerami a jazierkami (áno, aj s tzv. zlatými kaprami), ktoré sme v decembri mali možnosť vidieť v pestrých jesenných farbách (Maruyama Park).

Hora Fuji (3 776 m) je jedným z najtypickejších symbolov krajiny vychádzajúceho slnka.Prístupovo je rozdelená na tri pásma, no z dôvodu nedostatku času sme sa do najvyššieho nedostali, aj keď sme mali k dispozícii auto. V doline bolo +5 stupňov a vo výške 2000 metrov -5 a samozrejme sneh. Zdržali sme sa skôr v údolí pri malebných jazerách a v safari parku kde okolo nás krúžili samé exotické zvery – levy, tigre, slony, zebry, žirafy i medvede. Mali sme možnosť kŕmiť aj kengury a kone.

Hora Fuji je jedným z najtypickejších symbolov krajiny vychádzajúceho slnka.


Pre akčnejšie typy návštevníkov je tu ešte lunapark (Fuji-Q Highland) s najbrutálnejšími kolotočmi v Japonsku, možno aj na svete. V Hakone, ktoré je stále súčasťou národného parku Fuji-Hakone-Izu sme využili lanovku, ktorá nás vyviezla k horúcim prameňom. Typický pre túto oblasť bol sírový zápach z hlbín zeme. Druhou alternatívou je tu možnosť plavby loďou (alebo skôr korábom) po jazere s názvom Ashi. Nakoniec sme návštevu zavŕšili návštevou kúpeľov – tzv. onsen. Onsen sú rozdelené na mužskú a ženskú časť, pretože v týchto kúpeľoch relaxujete nahí. Pre páry je možnosť objednať si súkromnú vaňu v extra boxe. Voda je naozaj veľmi horúca.

V priestore kúpeľov – reštaurácia a zimná záhrada sa pohybujete v yukate (u nás sú podobné župany), ktorá na prvý pohľad pripomína kimono, avšak rozdiel je v materiále, strihu aj cene (yukatu zoženiete od cca 3000 Yenov). Yukatu si môžete uviazať mašľou dopredu aj dozadu, no kimono sa viaže zásadne vzadu. Opasok je omnoho masívnejší a do vlasov sa používa ozdoba zvaná kamikazari. Ku kimonu ženy nosia malú kabelku, šľapky zori (pripomínajúce naše žabky) a biele ponožky tabi, ktoré sú špeciálne vykrojené medzi palcom a ostatnými prstami práve pre spomínané šľapky. V zime si často prehodia cez plecia kožušinu (bielej farby). Pre vysoké ženy (moja výška je 178cm a Leina ešte o centimeter viac) je veľmi obmedzený výber – yukaty v rôznych farbách sú len pre ľudí s výškou do 160cm. Do Kamakury nás priviedla túžba po predstavení v SeaWorld. Delfíny, beluhy, tulene a mrož predviedli naozaj skvelú šou. Hneď vedľa je aj lunapark. V Kamakure sme navštívili ešte dva parky. V jednom bola dokonca budhistická jaskyňa so sochami a sviečkami. V druhom sa nachádza známa atrakcia – socha veľkého Budhu.

Socha veľkého Budhu v Kamakure.


Návštevu Kamakury sme zavŕšili prechádzkou po miestnej pláži a pozorovaním windsurfistov. Ako som spomínala, Japonsko sme navštívili v decembri (a januári) a teda sme zažili obdobie Vianoc – „Kurisumasu" (prebratý názov z angl.: Christmas). Japonci neslávia Vianoce v kruhu rodiny, ale skôr je to sviatok pre partnerov. Podobne slávia aj sviatok sv. Valentína, kedy by dievča malo chlapca obdarovať čokoládou a tzv. „white day" (14.marca) kedy sú obdarovávané naopak ženy. Rodina sa schádza až na oslavy Nového roka. Po Novom roku sú v prvé tri januárové týždňe všade veľké výpredaje a kúpite napríklad naozaj kvalitné šaty iba za 100 Yenov (Naša reakcia: To je vtip?!) a samozrejme „fukubukuro" – tašku s tajomstvom (niekto používa výraz „mačka vo vreci").

Vyskúšali sme si aj rituály – vybrali sme si novoročné veštby a pri hádzaní mincou v chráme sme vyslovili priania. Proces získania veštby je zaujímavý: vhodíte mincu do steny, potom vezmete zvláštny valec, s ktorým trasiete a nakoniec vypadne jedna palička, podľa čísla ktorej si vytiahnete danú veštbu z rovnako označeného šuplíka. Veštbu si môžete vziať alebo priviazať k ostatným na stĺp neželaných veštieb.

Veštbu si môžete vziať alebo priviazať k ostatným na stĺp neželaných veštieb.


Mali sme možnosť zoznámiť sa aj s jedným mníchom, ktorý sa nám snažil vysvetliť históriu náboženstva v Japonsku. Tvrdil, že pôvodný bol šintoizmus a neskôr z Číny pribudol budhizmus. Ukazoval nám, ako sa klaňať pred chrámom. Poklon je viacero a pomedzi to ešte musíte zopár krát zatlieskať. Nakoniec zatiahnete za veľké hrubé lano. Často je vhodné vhodiť predtým ešte mincu do príslušnej nádoby.

Cintoríny v Japonsku sú podobné ako u nás, no tvar pomníkov sa líši. Sú stĺpového tvaru, väčšinou sivej farby alebo vo forme drevených lát. Nadpisy smerujú zhora nadol. Dozvedeli sme sa, že farba smútku nie je biela (napriek tomu, že sme mali pocit, že sme sa to učili v škole). Niektorí majú pre svojich blízkych oltár aj doma.


Autor a foto: Andrea Tauberová