Juh proti Severu alebo Dve tváre mesta Yogyakarta

29.Apr 2017 | 16:35
Autor: Zuzana Grochalová
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: indonézia

Na indonézskom ostrove som sa ocitla ako štipendistka programu DARMASISWA na ročnom umeleckom pobyte. Od augusta minulého roka študujem tradičné jávanské tance v meste Yogyakarta. Naša škola P4TK Seni dan Budaya nemá štatút university, je skôr vzdelávacím inštitútom pre pedagógov aj kurzy na nej bývajú kratšie ako semester. Väčšina ostatných univerzít sa nachádza v centre alebo na juhu Yogyakarty. Naša je ale 13 kilometrov na sever od centra, v časti, ktorá je už silne tradičná a vidiecka. Aktívna sopka Merapi bafká na dohľad – cca ďalších 15-18 km smerom na sever.


Život v moslimskom sultanáte

Yogyakarta nie je len názvom mesta, zároveň ide o označenie celej provincie, ktorá má v rámci Indonézie špeciálne postavenie, a to vďaka historickým dôvodom. Otec terajšieho sultána mal veľké zásluhy v boji o nezávislosť od Holanďanov aj Japoncov, po osamostatnení sa získala Yogya, ako ju zvyknú miestni familiárne skracovať, status špeciálneho autonómneho regiónu.

Medzi tri oblasti s najvyššou cenou za pôdu na Indonézii patrí Bali, Yogyakarta a Jakarta. V našom meste totiž všetka pôda patrí sultánovi. Aj obyvatelia sú jeho majetkom. Dokonca je aj vlastníkom tanca a tančníkov, tanec ako taký je tu špeciálnym kultúrnym a sociálnym fenoménom. Sultán má okrem politickej aj duchovnú funkciu. Je spirituálnym vodcom, a tu treba podotknúť, že na Jáve je väčšina populácie moslimská, no vyznáva sa zvláštna verzia islamu premiešaná s animistickými a hinduistickými praktikami aj poverami.

Dni v tropickej horúčave plynú pomaly, nie však nudne. Niektoré ženy si zahaľujú vlasy, iné aj tvár, no Jávanky držiace sa ich tradičnej verzie náboženstva chodia aj na verejnosti nezahalené. Volanie z mešít k modlitbe býva päťkrát denne, bravčové je síce nedostatkovým tovarom, ale dá sa kúpiť ako na ulici tak aj v obchodných centrách.


Tradičný sever, jeho pravidlá a ich obchádzanie

Sever mesta, kde žijem aj s priateľom, je známy ako tradičný a striktnejší a používa sa naň názov Sleman. Moslimská majorita si tu vydupala oficiálny zákaz predaja alkoholu. Keď sme si však vyšli do lepšej reštaurácie na večeru, čašník nám radostne šeptom oznámil, že majú aj pivo. Na okraj – piť indonézske pivo, to je ako za trest – hnusná chuť a vysoká cena, nechali sme sa ale ukecať. Prekvapenie prišlo neskôr s účtenkou, kde bola zvláštna položka – žltý tonic s cenou zodpovedajúcou cifre za pivo.


Oficiálne je teda všetko v poriadku. Situácia sa zopakovala aj v ďalších troch podnikoch na severe. Jednou z najvychytenejších reštaurácií je Raminten, ktorú vlastní jeden z najznámejších transexuálov. Ďalší paradox indonézskeho moslimského sveta. Vlastník je populárny herec a tanečník, ktorý zarába na predaji batikovaných látok a čačiek-mačiek pre domácich aj zahraničných turistov. Zároveň v inej časti mesta prevádzkuje kabaret, v rámci ktorého tranzvestiti počas dvojhodinového predstavenia vystupujú v číslach ako Beyoncé, Tina Turner a ďalšie divy.

Žiť v nemanželskom zväzku je spoločensky odsudzované, s priateľom sme teda boli dotlačení odpovedať na otázku, či sme manželia, kladne. Aby bol pokoj v dedine, kde žijeme, aby mohli susedia zdravo spávať. Inak si nažívame pokojne, s každým sa zdravíme, zoširoka sa na nás usmievajú, deti pokrikujú, starší mávajú, teta, ku ktorej chodím nakupovať, mi občas prihodí zeleninu zadarmo, v práčovni, kam chodievame každý týždeň sa chcú všetky miestne dámy náramne vykecávať. Obchod aj práčovňa plnia v dedine okrem ekonomickej aj spoločenskú funkciu, miestni sa pred ne schádzajú klebetiť a diskutovať.


Sleman je ale známy ako bezpečná časť mesta, a môžem to dosvedčiť. Spred domu nám nezmizla ani jedna topánka a nikto nám ani nesiahol na motorku. Podobne ako v strednej a východnej Európe tu spoľahlivo funguje fertuchové komando, ktoré podrobne monitoruje pohyb domácich i príšelcov. Celá dedina vie, kedy sme doma a kedy nie, aj to, kedy bol kto u nás na návšteve a ako dlho.


Viac na sever (tanec v tranze a dedinské opice)

Nad Slemanom tesne pred vstupom do národného parku pod sopkou Merapi sedí dedinka Kaliurang, cieľ množstva lokálnych turistov. Belosi tam chodia kvôli aj podľa môjho jedného z najlepších múzeí v celej Indonézii – Ullen Sentalu. Je súkromné, v jeho priestoroch nemožno fotografovať a sprievodkyne poskytujú výklad aj vo veľmi solídnej angličtine. Expozícia je zameraná na yogyakartský a surakartský sultanát, batiku a významy jednotlivých jej vzorov, jávansku kultúru a umenie aj mýtologiu.

Druhou atrakciou v Kaliurangu sú dlhochvosté opice. S miestnymi žijú v symbióze, kŕmia ich, pretože rozumejú, že priťahujú turistov. Primáty si prisvojili zopár opustených domov, niektoré časti pripomínajú štvrte zaskvotované opicami. Ak má návštevník šťastie, v nedeľu okolo času obeda môže vychytať tradičný tanec kuda lumping, ktorého vyvrcholením býva upadnutie tanečníkov do tranzu. Pri posadnutí duchmi tanečníci hryzú sklo, pijú krv z čerstvo zarezanej sliepky, zubami otvárajú kokosové orechy. Celé predstavenie má pod kontrolou miestny šaman, ktorý riadi duchovné sily a v prípade potreby posadnutého aj zbičuje.


Bohémsky a benevoletný juh

Južná čast Yogyakarty sa označuje ako Bantul. Sídli v nej vraj prestížny Indonézsky inštitút umenia, čo je jedným z dôvodov hustého výskytu galérií, múzeí a rôznych zašívární, kde aj legálne pivo, víno či iný alkohol ponúknu.

Daňou za otvorenosť západnému spôsobu života je vyššia kriminalita. Na juhu viac hliadkuje polícia, viac kontroluje cesty aj dokumenty od motoriek, zriedkavo, no predsa sa vyskytnú prípady okradnutia alebo obťažovania turistiek či turistov. Na druhej strane existujú veľmi tvrdé sankcie. Ak vychytralca prichytia alebo chytia, jeho či jej fotografie sa ocitnú v špeciálnej facebookovej skupine s názvom Zločinci Yogyakarty. Virtuálna sieň hanby funguje veľmi efektívne, zlodejíčkovia a tí, čo sa dopustia priestupkov sa radšej z mesta vysťahujú, okolie im ich činy neustále pripomína. Jedna vec je jávanská morálka, druhá povedomie, že turisti prinášajú kapitál.

Turistickým ťahačom južnej časti mesta je čast zvaná Kota Gede. Svojho času, pred niekoľkými storočiami to bolo samostatné mestečko. Založil ho práve prvý sultan Yogyakarty a je v ňom aj pochovaný. Cintorín Kota Gede má vysoké múry a zdobené drevené brány – pochovávali v ňom len sultánov. Pri vstupe sa okrem vstupného platí aj prenájom tradičného jávanského oblečenia, vkročiť do areálu možno len v ňom. Väčším a veľkolepejším cintorínom je areal v dedinke Imogiri, kde dodnes pochovávajú panovníkov ako z yogyakartského tak aj surakartského sultanátu. Aj súčasný sultan tam už má vystavanú hrobku.

Pred dedinou Imogiri možno navštíviť múzeum Tani Jawa, ktoré hodnotím ako druhé najlepšie v Yogyakarte, hoci ho väčšina turistov v nevedomosti obíde. My sme naň narazili úplnou náhodou, keď sme sa cestou k Indickému oceánu potrebovali skryť pred dažďom. Tematicky je zamerané na agrikultúru Jávy, expozícia je miniatúrna a umiestnená v tradičnom drevenom jávanskom dome, no kvalitný výklad v angličtine dáva všetkým vystaveným predmetom extra hodnotu. Na jeseň zvykne celá dedina, v ktorej múzeum sídli, organizovať festival tanca pri príležitosti žatvy. Aj tu majú tanec spojený s tranzom, no duchovia neposadnú tanečníkov, ale slamenú bábku, strašiaka. Nečudo, deň pred vystúpením si dedinčania v procesii na čele s bábkou odkráčajú na lokálny cintorín po požehnanie od pochovaných predkov.

Ďalšou nevyhnutnou zastávkou v Kota Gede je čokoládovňa Monggo. Názov pochádza z jávanského jazyka a ide o slovíčko, ktoré miestni používajú ako naše "prosím" – na uvítanie, na pýtanie si povolenia, pri ponúkaní. Raj pre maškrtníkov založil Belgičan a nám pri návšteve dali k nákupu aj dva veľké kakaové bôby, ktoré sa pestujú na ostrove Sumatra a používajú sa na varenie čokolády. Vysoký podiel kaka a príchute od výmyslu sveta ulahodia každému fajnšmekerovi. V pracovné dni sa dá absolvovať aj prehliadka výrobných priestorov.


Dole, nižšie, úplne na juh (pláže)

Južné pobrežie Jávy obmýva Indický ocean a z Yogyakarty je to k nemu približne 70 km. Pláží je na juhu neúrekom, no málokde sa dá plávať. Jávanci veria na Kráľovnú južných morí, prírodnú mocnosť, ktorá rada a často stiahne neopatrných k sebe do vĺn. Vody oceánu sú silné a zákerné, už v hĺbke po kolená má človek pocit, že ho zrazia. Kráľovnej aj sultáni nosia obety, a to dvakrát do roka. A pri nástupe na trón musia vykonať ceremóniu, pri ktorej sa s Kráľovnou symbolicky oženia, a to po vzore prvého sultána. Týmto spôsobom sa obnovuje spojenectvo ľudskej a prírodnej ríše.

Pol roka trvalo, kým sme našli pláž, na ktorej nás nevalcujú hordy Indonézanov s dychtivou túžbou po selfie s name, pláž, ktorá nie je kompletne zamarasená plastovým odpadom, pláž so žltým pieskom (častokrát je piesok vulkanického pôvodu a čierny, čo vyzerá tiež špinavo), pláž, s jemným vstupom do mora, chránenú zálivom, kde možno plávať.

Pantai Ngrenehan je rybárskou dedinkou s plytkou vodou, zlatým pieskom a čerstvými rybami, krevetami a inými plodmi mora, ktoré človeku radi ugrilujú alebo vypražia v jednom z mnohých warungov. Hneď vedľa je Pantai Ngobaran, kde sa schádza miestna hinduistická komunita v prioceánskom chráme na rôzne náboženské slávnosti. Tam už je voda divokejšia, ale oplatí sa posedieť a pokochať na vysokom útese.


Na záver iba zoznam klasiky v centre

Okrem severnej a južnej časti Yogyakarty stojí za návštevu aj centrum mesta. Povinnou turistickou jazdou je sultánov palác Kraton, vodný hrad Taman Sari, ktorý sultán používal ako hárem a v jeho areáli odporúčam aj podzemnú mešitu. Najviac turistov sa sústreďuje na obchodnej ulici Malioboro, kde bielu tvár k nákupom uháňajú predavači batiky a striebra, a odvoz nonstop ponúkajú šoféri bečaku/indonézska verzia rikše. Aby sme nezabudli, najznámejšími atrakciami sú chrámy – budhistický Borobudur na zozname UNESCO v neďalekom mestečku Magelang a hinduistický Prambanan, v ktorom po zotmení v trojhodinovom tanečnom predstavení aj s anglickými titulkami prezentujú príbeh hindu-eposu Ramajány.


Autor a foto: Zuzana Grochalová

ktorá aktuálne bloguje z Indonézie: https://medium.com/@grochalka a tiež vešia odtiaľ foto na instagram: https://www.instagram.com/mucandmuc/ a posty na fcb fanpage: https://www.facebook.com/MucAndMuc/