Macedónsko – Kríže nad balkánom

13.Jan 2016 | 20:00
Autor: TOMÁŠ KUBUŠ
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest macedónsko

Nenápadné Macedónsko dosiaľ patrí medzi neobjavené skvosty Balkánu. Má pritom všetko, čo by tu potencionálny návštevník hľadal. Nádherné historické stavby, kamenné kostolíky, mešity, lákavé uličky starých miest, zelené kopce a dokonca aj vlastné „more“ v podobe známeho Ohridského jazera. Započítajme do toho výbornú kuchyňu s príjemnými ľuďmi a máme pred sebou krajinu, ktorá človeka očarí.


Mesto pod obrovským krížom

Za grécko-macedónskou hranicou sa objavia prvé červeno-žlté vlajky a horizont prikryje krajina plná zvlnených kopcov. Zelené kopce sú všade kam oko dovidí a človeku sa zdá, že tu nie je ani len kúsok roviny. Macedónsko je prvý pohľad viac, než sympatické. V diaľke sa vyrysuje vrch, kde vyrástol obrovitánsky kríž pod ktorým sa rozlieva hlavné mesto Skopje. Pútnik tak už z diaľky niekoľkých kilometrov vie, že za chvíľku dorazí do mesta. Kríž volajú domáci Mileniumski krst, teda Kríž Milénia a na svojom mieste tu stojí od roku 2002 ako pripomienka toho, že svet pozná kresťanstvo už dve tisícročia. Hľadí na Skopje a drží nad ním ochrannú ruku. Uličky Skopje už od začiatku dajú o sebe tušiť, že sme sa ocitli v meste plnom protikladov. Tvorí ho niekoľko svetov. Staré štvrte Čaršije, moderné mesto s kaviarňami, podnikmi či promenádou a potom spleť panelákových domov tvoriacich pulzujúce, no ošarpané sídliska. Práve tu medzi vysokými, ošarpanými panelákmi sa odrazu vynorí nádherné, farebné trhovisko. Obrovské dyne a melóny sú naukladané na sebe, aby sa nerozkotúľali a veľká takmer 12 kilová dyňa stojí len jedno euro. Predavači stoja za svojimi stolíkmi a babky, dedkovia, ale niekedy aj celé rodiny tu predávajú čerstvú zeleninu a ovocie zo svojej záhradky. Na malom kúsku tu môže byť viac než sto ľudí a hra farieb, vôní a hlasov tu poletuje v krásnej symbióze. Hlavným mestom preteká rieka Vardar, ktorá je zároveň najväčšou macedónskou riekou. Jej nábrežie patrí k miestom, kde sa domáci veľmi radi stretávajú a prechádzajú. Kto chce kráčať do starého mesta, stačí sa dostať k rieke a ona ho tam dovedie. Promenádou prechádza rekonštrukcia a onedlho bude žiariť novotou. Za riekou sa dvíha pahorok obrastený starou pevnosťou a niekoľko vytŕčajúcich veží. Skopje sa predvádza krásou moderných budov. Na brehu stojí Archeologické múzeum a pár metrov od neho Národné divadlo odkiaľ spája most oba brehy starého aj nového sveta. Historickú budovu divadla zničilo zemetrasenie z roku 1963, ktoré vzalo život viac než tisícke ľudí. Dlho trvalo, kým sa Macedónsko pozviechalo z tragédie, ale dnes vidno, že život nemožno poraziť a Skopje rastie pred očami do krásy.

Skopje - pohoda v starom Skoje

 

Sochy pod pevnosťou

Novou dominantou Macedónskeho námestia na nábreží sa stala monumentálna socha Alexandra Veľkého. Svet ho pozná aj pod prívlastkom Alexander Macedónsky a miestni si ho veľmi radi prisvojujú, čím hnevajú svojich gréckych susedov. Jeho sochu odliali v talianskej Florencii a osadili na námestie len v roku 2011 na pamiatku 20.výročia nezávislosti. Naokolo sa udomácnili kaviarne, podniky, bary, široké ulice plné zelene a podvečer sa tu prelievajú davy ľudí. Snehobiela socha byzantského cisára Justiniána I. sedí na tróne a ticho sleduje ulice mesta. Cisár sa narodil v starobylom meste Tauresium, len kúsok za dnešným Skopje. Človeka niekedy fascinuje, kto všetko má korene v Macedónsku. Medzi najznámejšie svetové osobnosti s macedónskymi koreňmi dokonca patrí aj Matka Tereza, ktorá sa v Skopje narodila. Aj pamiatka na ňu je stále živá a dnes tu nájdeme jej pamätný dom neďaleko paláca Ristik na okraji Macedónskeho námestia. Nositeľka Nobelovej ceny za mier už v meste jednu sochu má, ale najnovšie plány hovoria o novej soche, ktorá by sa mala na Skopje pozerať z výšky 30 metrov. Kráčame starým kamenným mostom cez rieku Vardar a ocitneme sa v historickej štvrti s názvom Čaršija. Rozprestiera sa nad ňou symbol mesta v podobe neprehliadnuteľnej pevnosti Kale. Ľudia ju poznali už v 6.storočí počas vlády Justiniána I., ale v priebehu 10 až 11.storočia ju prestavali do dnešnej podoby. Jej dlhokánske hradby sa tiahnu vrcholom skaly. Zvonku vyzerá príťažlivejšie, pretože dnu za hradbami sa priestor premenil na kamenné ruiny. Macedónčania milujú sochy a svoju lásku k nim ukazujú takmer na každom kroku. Na prahu stojí súsošie Cyrila a Metoda, ktorých odkaz rezonuje aj Slovenskom najmä dnes, keď sa oslavuje 1150.výročie ich príchodu.

Skopje - Alexander Macedónsky v centre mesta


Lákavé uličky starého Skopje

Tu v starom meste žije kresťanstvo s islamom ruka v ruke. Naproti kamennej zvonici kostola stojí Çifte Hamam, kúpele aké stavali osmanskí Turci. Aj sem sa dostali na svojich výpadoch do Európy a nechali tu kúsok svojej kultúry. Strop kúpeľov ozdobili niekoľkými malými kupolami, aby nimi mohlo dnu prenikať slnečné svetlo. Na starom Skopje je najkrajšie zabudnúť na mapu, knižku a nechať sa unášať jeho atmosférou. Osmanská pečať mesta sa nedá prehliadnuť a v úzkych uličkách niekoľko krát vykuknú štíhle minarety ukončené zaostrenou špičkou. V stredoveku bolo Skopje vriacim kotlov mnohých národov a každý tu po sebe niečo zanechal. Stúpame a klesáme dláždenými uličkami a po oboch stranách majú obchodníci svoje výklady. Niektorí sedia vonku v tieni, poťahujú si z fajky, iní sa zhovárajú medzi sebou a ďalší sa snažia okoloidúcim niečo predať. Macedónci pôsobia na prvý dojem sympaticky. Usmievajú sa a sú otvorení voči cudzincom. Bazár vonia raz koreninami, bylinkami, inokedy zase naokolo rozvoniava mydlom či sa za sklom lesknú zlaté ozdoby. Nechýbajú tu ani malé kaviarničky, ktoré poskladali len z niekoľkých stolov. Muži si sem sadnú, rozložia karty alebo stolnú hru tavla a pri malom pohári silnej kávy zabúdajú na čas. Za rohom stojí malý kostol Spasenia a pred ním sa otvára námestie ozdobené fontánou. Jeho zvonica nepresahuje minarety, pretože počas osmanskej éry bolo zakázané, aby sa kríže vypínali vyššie než polmesiace. Nielen náboženstvá sa v starom Skopje zlievajú dokopy, ale aj ľudia. Krásne dievčatá s čiernymi očami a tmavými vlasmi kráčajú ulicami v krátkych sukniach a za nimi sa presúva skupinka ich rovesníčok so šatkami na hlavách. Počas obeda sa na ulici premávajú vône zo všemožných podnikov. Tradičným macedónskym jedlom je tavče gravče, teda zapečené fazule v hlinených miskách. Ako príloha sa servíruje nakrájaný biely chlieb, aby si ho mohol človek namáčať do šťavy. Samotná vôňa prezradí, že ide o špecialitu a pritom je to tak jednoduché jedlo. Vonku na stoličkách sedia rodiny, páry, výletníci a keby sa zosúladili pri udieraní príborov o taniere, bol by z toho vcelku príjemný koncert. Tavče gravče chutí výborne a čašník ešte nezabudne odporučiť miestne víno. V Macedónsku má vinárstvo pevné korene a dodnes sa miestni nevedia dohodnúť so susednými Grékmi, kto ho robí lepšie.

Ohrid - macedónske národné jedlo tavče gravče


Na brehu Ohridského jazera

Hoci patrí hlavné mesto Skopje medzi najznámejšie macedónske mestá, tým najkrajším a najlákavejším je Ohrid na brehu rovnomenného jazera. Zo Skopje k nemu vedie dlhá, trojhodinová cesta zvlnenou krajinou, ktorá prechádza priesmykom Straža vo výške 1200 mnm. Krajina za oknom autobusu sa opäť predvádza, ale okrem kopcov sa objavujú aj malé či väčšie dediny a mestá, ktoré sa od tých alpských líšia len štíhlymi minaretmi vyrastajúcimi ponad strechy. Stačí pár chvíľ v Ohride na to, aby človek pochopil, že sa ocitol v macedónskom letovisku číslo jeden. Macedónsko je vnútrozemskou krajinou, ale domáci aj napriek tomu hovoria o mori, ktoré v ich predstavách opisuje slávne Ohridské jazero. Dostalo sa na zoznam UNESCO, pretože je jedno z najhlbších jazier Európy, ale určite to nie je tento fakt, ktorý dokáže pritiahnuť ľudí zo všetkých kútov krajiny. To čím Ohrid vyniká je nesmierna pohoda prevaľujúca sa jeho uličkami a nábrežím. Vydláždené námestia nemajú konca kraja a podobne ako v Skopje, ani tu nechýbajú sochy. Jedna patrí známej dvojici Cyrilovi s Metodom a druhá predstavuje Klimenta Ohridského s maketou kláštora v rukách. Pozorne si premeriavajú návštevníkov, ale tí svoje pohľady venujú jazeru. Na jeho druhej strane sa dvíha Albánsko. Ohridské jazero je dnes prirodzenou hranicou medzi oboma krajinami. Breh je posiaty malými drevenými loďami na ktorých posedávajú kapitáni a okoloidúcich lákajú na plavbu po jazere. V diaľke ich už pláva niekoľko, no ešte viac sa tu premáva plachetníc či windsurferov. Loďky tu neslúžia len ako výletný cieľ, ale plnia aj funkciu taxíkov k neďalekému kláštoru sv.Jána. Po jazere to k nemu trvá len niekoľko minút a peši viac než hodinu. Záliv v ktorom postavili Ohrid má tú výhodu, že na výbežok kde sa rozprestiera staré mesto je z promenády priam rozprávkový pohľad. Staré domčeky sú vtesnané vedľa seba do strmého svahu a nad nimi tróni kamenný hrad ozdobený červenožltou macedónskou vlajkou.

Ohrid - najkrajšie mesto krajiny na brehu jazera

 

Jeruzalem nad hladinou

Ohrid má podobne ako Skopje aj svoju novú, modernú časť plnú širokých ulíc ozdobených kaviarňami, reštauráciami, zmenárňami a obchodmi, ale každého kto sem zavíta to bez pochýb láka do štvrtí, ktorými dýcha atmosféra starého Ohridu. Staré mesto sa môže navonok javiť ako labyrint, kde neplatia pravidlá zástavby a uličky sa rozbehli tam, kam chceli. Prepletajú sa, vtekajú do seba a vpíjajú sa do kopca, akoby sa ho už nikdy v živote nechceli pustiť. Aj kvôli týmto starobylým uličkám, pahorku na ktorom Ohrid vyrástol, ale aj pre jeho náboženský význam sa mesto lichotivo prezýva Macedónsky Jeruzalem. Pôsobí ako svet pozliepaný zo starých, kamenných fasád, hranatých zvoníc, kostolných veží a obrovských kupol. Túla sa tu viacero turistov, no aj napriek tomu ich labyrint uličiek dokáže pohltiť a vyžaruje pokoj a prázdnotu. Medzi domami sa objaví ukryté námestie s kostolom svätej Sofie obklopené zeleňou a parkom so stromami. Kostol sv.Sofie nepatrí len medzi najvýznamnejšie svätostánky Ohridu, ale dokonca celého Macedónska. Postavili ho niekedy v 9. či 10.storočí a hoci sa počas osmanskej epizódy dejín ozýval nad jeho kupolami muezzín s ťahavou modlitbou, dnes slúži opäť ako kostol a kultúrna pamiatka. Vnútro je vyplnené živými freskami stredovekých maliarov. Keď sa na miesto v 17.storočí zatúlal osmanský cestovateľ Evliya Celebi, opísal Ohrid ako mesto, ktoré má 365 kostolov či kaplniek. Miestni sa tak mohli modliť každý deň v inej.

Ohrid - skalnatý výbežok do jazera zdobí  kláštor

 

Za kláštorom sv. Jána

Kláštor sv.Jána ku ktorému plávajú lodné taxíky z nábrežia Ohridu sa dômyselne ukryl za útes a les ihličnatých stromov. Aj plavba k nemu musí byť zážitok, ale ešte väčším je prechádzka nad Ohridom úzkymi cestičkami na konci ktorých sa odrazu objaví silueta kláštora. Tento spôsob má v sebe viac dobrodružstva a atmosféry objavovania. Na okraji lesa žije maličká dedina Kaneo poskladaná len z niekoľkých domov. Cesta sa tu delí. Tá strmá, ostro sa zvažujúca vedie priamo do dediny. Až druhá nás donesie k bráne do kláštora. Stavitelia mu dali do vienka nádhernú polohu, pretože ho postavili na konci malého výbežku. Letmo zasahuje do jazera a kláštor sa stal rázom najfotogenickejším obrázkom celého Ohridu, ak nie celého Macedónska. Kláštor sv.Jána mali podľa legendy postaviť už v 13.storočí, no dodnes neprestáva fascinovať, pretože nie je isté či tomu tak skutočne bolo a v toku histórie sa dokonca zabudlo aj na to, kto ho dal postaviť. Jeho interiér je miniatúrny a celá výzdoba sa sústreďuje na ikonostás, vedľa ktorého horia tenučké sviečky. Kňaz odetý v tmavej, čiernej sutane sedí v rohu kláštora a dáva pozor, aby sa tu dodržiavalo posvätné ticho. Steny aj po toľkých rokoch krášlia fresky a dominantné postavenie tu má Kristus Pantokrator.

Tomáš Kubuš
www.kubus.blog.sme.sk
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/