Exotický Madagaskar obklopený Indickým oceánom sa našincovi spája s viacerými podnetmi, no medzi tie najznámejšie patrí určite Móric Beňovský či vôňa vanilky. Madagaskar však predstavuje o mnoho viac a svojho návštevníka upúta fantastickou prírodou, neznámou históriou, stretnutiami so vzácnymi lemurmi či chameleónmi a v neposlednom rade aj chaotickými trhoviskami a prekvapivo dobrou kuchyňou nad ktorou sa vznáša francúzsky šarm kolonializmu.

Mesto plné trhovísk

Madagaskarské hlavné mesto nepatrí medzi najznámejšie metropoly čiernej Afriky, no jeho názov určite patrí medzi najkrkolomnejšie. Jeho meno je Antananarivo, no domáci aj turisti ho radšej familiárne prezývajú Tana. Stojí tu vznešene rozsiate na pahorkoch, ktorých je viac, než mal legendárny staroveký Rím. Akoby tu platila jednoduchá poučka, čím vyššie tu človek býva, tým vyšší je jeho status. Aby sa tieto slová potvrdili, stačí sa pozrieť na najvyšší pahorok a na ňom sa vyníma monumentálna stavba menom Rova z ktorej sa vykľuje Kráľovnin palác. Jeho predchodca zhotovený z dreva tu mal stáť už začiatkom 17.storočia, ale ako plynul čas, drevo sa vymenilo za kameň a bola to slávna kráľovná Ranavolana II., ktorá mala s pomocou Francúza Jeana Labordeho palác prestavať. Je najhistorickejším miestom celého Antananariva a skutočnou dominantou mesta, pretože ho vidieť snáď zo všetkých štvrtí.

Dnes je z paláca žiaľ len pôsobivá ruina, pretože v roku 1995 ho zachvátil ničivý požiar. Ten zničil všetko čo mu stálo v ceste a tak len rekonštrukcia mu dokázala vdýchnuť dušu, ktorú pohltili plamene. Poflakuje sa tu hŕstka turistov, no prevahu majú domáci s cieľom vychutnať si najkrajšiu panorámu celého hlavného mesta. Je fascinujúco zasadené a premiešané s prírodou, pretože sa tu striedajú pahorky s údoliami vyplnenými ryžovými políčkami a viacerými štvrťami s drevenými chatrčami. Z výšky sa zdá Antananarivo obrovitánske mesto, no v skutočnosti má len niečo cez milión a pol obyvateľov. Človek by mu hádal pokojne aj tri krát viac. Svojmu šarmu vďačí Tana koloniálnemu obdobiu, kedy sa tu usadili Francúzi a hoci sú to už desaťročia odkedy má Madagaskar svoju nezávislosť, stále s hovorí, že najkrajšie stavby tu zanechali práve Európania. Uličky na pahorku lemujú honosnejšie, upravené domy a čím je človek nižšie, tým sa viac menia kulisy.

Niekdajší palác Andafiaravatra, kde koncom 19.storočia žil premiér chátra a akoby sa stal symbolom úpadku kolonializmu, ktorý v Afrike svojho času skutočne prekvital. Dnes je prázdny, len strážnik sedí na stoličke a za pár stoviek ariárov každého pustí dovnútra. Viac života je na nádvorí honosnej katedrály Notre Dame. Je krásna a oči majú pocit, že hľadia na Paríž, pretože jej kamenné telo a gotické vitráže sú priam dokonalé. To, čo Antananarivo však najdokonalejšie vystihuje sú trhoviská rozlezené po celom meste. Najväčšie ležia medzi Námestím nezávislosti a Avenue nezávislosti a sú všade kam oko dovidí. Predáva sa nielen zo stánkov, ale najmä z ulice či priamo z rúk. Kopy zeleniny, exotického ovocia sa váľajú po zemi, vedľa predávajú z kýbľov krevety, čerstvé i menej čerstvé ryby, bylinky, zahnívajúce zemiaky, vrecia ryže, živé kohúty, ale aj domáce potreby či oblečenie nahádzané na kope. Obrovský chaos a obrovská exotika.

Najzaujímavejšími sú zväzky čerstvej vanilky, ktorá po otvorení neskutočne vonia. Predávajú ich po desať či dvadsať kusov a ceny sú tak nízke, že sa nimi veľmi rýchlo zaplní batoh. Madagaskar tak skutočne vonia po vanilke. Súčasťou trhoviska sú aj domáci, ktorí zdá sa akoby boli zmesou viacerých národov. Mnohí majú ázijské, ba priam indonézske črty, pretože sa sem na lodiach mali kedysi dávno prepraviť námorníci z Bornea a usadiť sa tu. Koho unaví zjednávanie na nekonečných trhoviskách, pre toho tu stojí koloniálna železničná stanica Gar de Nord s rovnomennou reštauráciou pripomínajúcou francúzske podniky. Oáza pokoja spojená s geniálnou gastronómiou.

Pod obrovskými baobabmi

Jeden z nekorunovaných symbolov Madagaskaru sú aj obrovitánske, zaujímavé stromy menom baobaby. Poznal ich aj Exupéryho Malý Princ, ktorý sa dozvedel, že sú obrovské ako kostoly a keď ich človek sleduje rozsiate v africkej krajine na chvíľku sa mu zastaví dych. Najkrajšie baobaby z celého ostrova ležia neďaleko západného pobrežia, neďaleko mesta Morondava. Unikátna krajina tak ponúka to, čo nevidno nikde inde na svete. Ráno sa domáci na svojich bicykloch či záprahoch, ktoré ťahá dobytok zebu dostávajú za svoje dedinky na ryžové políčka za ktorými sa dvíhajú obrovské baobaby. Sú všade a pripomínajú vysoké strážne veže.

Najväčšia koncentrácia vzácnych stromov leží na tzv. Aleji baobabov kam vedie rozbitá, prašná cesta, kde trvá niekoľko kilometrov viac než polhodinu. Tu každý pochopí aká môže byť príroda fascinujúca a rozmanitá. Obrovské stromy vyzerajú tak, akoby ich niekto vytrhol s koreňom, otočil a zapichol do zeme. Miestna legenda to dokonca potvrdí a hovorí o diablovi, ktorý si zamiloval baobaby natoľko, že to mal byť on, kto ich všetky vytrhal a obrátil, aby mu rástli smerom do pekla. Baobaby nie sú len tu na Madagaskare, nájdeme ich aj na juhu afrického kontinentu, ale k Madagaskaru neodmysliteľne patria. Hneď vedľa aleje je niekoľko jednoduchých chatrčí z dreva, konárov a so sedlovými strechami.

Život je tu drsný a za posledné desaťročia sa takmer vôbec nezmenil. Deti sa chodia kúpať do neďalekého jazierka s kačicami, staršie dievčatá s kýbľami na hlavách šliapu kilometre pre vodu, chlapci pasú zebu a muži sa ohýbajú na poli či ryžovom políčku. Ženy odeté v nápadne farebných šatách predávajú niekoľko veľkých hnedých gulí. Ukazujú na baobab, že to pochádza z neho a hovoria, že sa to dá jest. Skutočne! Baobab má na svojich korunách občas plody, ktoré domáci hovoria „opičie ovocie". Vo vnúti sa nachádza kyselkavá dužina a plod na dotyk pôsobí ako semiš. Celý život sa človek učí. K aleji baobabov sa prichádza na západ slnka. Vtedy mohutné stromy zatienia svojou prítomnosťou všetko naokolo a mocné africké slnko sa pomaličky, ale isto stráca za obzor. Ich krásu večerné predstavenie podčiarkne a každý má v tom momente pocit, že na svete niet krajších stromov.

Kráľovské mesto

Aj napriek tomu, že Madagaskar láka svojich návštevníkov predovšetkým na prírodné krásy a unikáty sa tu nájde niekoľko historických miest. Najviac ich je roztrúsených v okolí Antananariva, pretože tu kedysi stáli kráľovské mestá ríše zvanej Imerina. Viaceré sa utopili v toku storočí, niektoré len bez stopy zmizli, no niekoľko z nich dodnes púta pozornosť svojimi príbehmi. Najvýznamnejším kráľovským mestom celého ostrova je bez pochýb Ambohimanga. Jeho meno znie v preklade „nádherný kopec" a srdce celého mesta skutočne leží hore na pahorku. Kedysi sa do neho vstupovalo kamennou bránou s obrovským balvanom, ktorý vedelo pohnúť štyridsať otrokov, aby zatvorili bránu.

Dnes leží brána v malej dedinke pod historickým mestom a domáci si z nej spravili miesto stretnutí. Sedia na veľkých kameňoch, zhovárajú sa, predávajú a v tieni brány varí babka kukuricu a malé, placky plnené mäsom. Prvá osada v Ambohimange stála už niekedy v 15.storočí, no zlatý vek zažívalo mesto v priebehu 18.storočia, ktoré korešponduje aj s časom, kedy sa na ostrove nachádzal Móric Beňovský. Ten však pôsobil o niekoľko stoviek kilometrov severnejšie. Za obrovským, ploským kameňom, kde sa svojho času obetovali otroci sa otvorí pohľad na kráľovský palác.

Názov palác znie príliš vznešene na to, čo sa za bránou objaví, pretože v skutočnosti ide o niekoľko drevených budov neveľkých priestorov. Drevené domčeky okolo nádvoria zvonku nepôsobia nijako vznešene, no na interiéry si dali králi záležať a skutočne pripomínajú paláce. Miešajú sa v nich európske detaily s citom pre madagaskarské reálie. Stojí tu aj niekoľko kráľovských hrobiek, posvätné stromy, hradby a dokonca aj francúzske delá strážiace hradby. Ambohimanga sa napokon rozpadla a jej príbeh končí tam, kde začína príbeh Antananariva, pretože ono prevzalo žezlo vlády a stalo sa hlavný mestom celého ostrova.

Stretnutie s lemurmi

Madagaskar nosí so sebou lichotivú prezývku „ôsmy kontinent" pre svoju prírodnú unikátnosť a endemity, ktoré tu žijú. Medzi najväčšie symboly ostrova patria lemury žijúce vo viacerých národných parkoch. Jeden z najkrajších parkov menom Anja leží južne od mesta Fianarantsoa. Netrvá to dlho a odrazu si človek všimne na brehu jazera skalu a niekoľko poskakujúcich lemurov s dlhými čiernobielymi chvostmi. Práve tie sú charakteristické pre druh Lemur catta, ktorý domáci prezývajú familiárne Maki. Niekoľko lemurov sa vyhrieva na balvane a iní zišli dole k jazierku, obratne sa postavia na menší kameň, sklonia hlavu a pijú vodu. Ostatní sedia v korunách stromov a strážia pred prípadným nebezpečenstvom. „Ľudí sa lemure neboja, ale stále majú svojich nepriateľov medzi ktorými sú draví vtáci, šelma menom fosa či dokonca väčšie hady ako boa" povie John. Dospelé jedince sú väčšie, majú niečo cez 2 kilogramy, tak na ne dravce neútočia, no mláďatá, ktoré sa až v šiestich mesiacoch osamostatnia, tie sú veľmi ľahkým a dostupným terčom. Anja je na pozorovanie lemurov ako stvorená, pretože tu žije viac než 300 kusov a lemure catta tvoria väčšinou svorky, kde je spolu 20 až 30 zvierat.

Človek stojí pod korunami stromov a nad hlavou sa preháňajú neposedné zvieratá. Hlbšie v lese, kde sa dvíha terén rastúci do pahorku sa v korunách stromov objaví druhá skupina lemurov. Ako hovorí miestny sprievodca, majú teraz svoj poobedný odpočinok. Tretia črieda má svoje teritórium o pár stoviek metrov ďalej. Tu však niekoľko lemurov sedí na kameni a len tak hľadí do okolia. Sem tam vydávajú zaujímavé zvuky, akoby ostatné chceli varovať, že sa niečo deje. Najhlučnejšie sú lemure ráno, kedy vydávajú zvuk podobný plačlivému náreku dieťaťa. Veď koniec koncov aj ich meno lemur je odvodené od rímskych duchov zvaných lemures, ktorých spomínajú vo svojich dielach aj básnici Horácius či Ovídius, kvôli tomu, že aj oni podobne ako zvieratá majú vydávať temné zvuky a náreky.

Tu v Anje v obklopení týmito krásnymi zvieratami by človeka ani nenapadlo, že je lemur veľmi ohrozený druh až natoľko, že sa dokonca skloňuje ich vyhynutie. Svet by stratil kúsok svojej duše, ak by sa tak stalo. Lemure sa rozutekali lesom a cestička pod korunami stromov pokračuje na vrchol skalnatého brala. Madagaskar odtiaľto pôsobí ako z rozprávky. Ryžové políčka, malé domčeky, kopce, exotická príroda. Skutočne má právo nazývať sa ôsmym kontinentom, pretože nič podobné na svete nenájdete.

Autor: Tomáš Kubuš

kubus.blog.sme.sk
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/

Zaujímavosti:

• Na návštevu Madagaskaru Vám dnes už netreba žiadne víza, pretože krajina garantuje 30 dní pre občanov Slovenska ak majú platný cestovný pas
• Prepravovať sa po krajine verejnou dopravou je síce veľmi lacné, ale veľmi nespoľahlivé a časovo náročné, preto veľa ľudí volí možnosť prenajať si auto so šoférom.
• S angličtinou tu človek veľa vecí nevybaví, pretože miestni preferujú francúzštinu
• Aj Madagaskar má rajské pláže za ktorými treba ísť na ostrovček Nosy Be
• Madagaskar je spoločne s Reuniónom a Komorskými ostrovmi najväčší vývozca vanilky na svete
• Ochutnajte národné jedlo ravintoto, ktoré predstavuje dusené mäso so zeleninou alebo vynikajúci stejk zo zebu
• Morbídnym zvykom na ostrove je slávnosť zvaná Famadihana, kedy domáci vyberú svojich zosnulých z hrobiek a stretávajú sa s nimi a oslavujú smrť
• Madagaskar má aj svoj dažďový prales a ten najznámejší je Ranomafana, kde sa dajú stretnúť unikátne bambusové lemury
• Ak si chcete vychutnať miestny alkohol, nevynechajte rum s príchuťou vanilky, ktorý je tradičným nápojom ostrova
• Po zotmení by sa kvôli bezpečnosti nemalo jazdiť po cestách, tak si treba cestu dobre naplánovať
• Večer sa v meste rýchlo zotmie a takmer absentuje verejné osvetlenie, tak je vhodné mať so sebou baterku
• Ak hľadáte spomienky na Mórica Beňovského, pohľadajte v Antananarive či v Antsirabe ulice, ktoré nosia jeho meno