Maroko alebo lepšie povedané Marocké kráľovstvo je ideálna destinácia pre Vás, ak vyžadujte maximálny pôžitok za minimálne náklady. Ideálna destinácia, keď máte strach z dlhého letu, ale chcete zažiť čaro rušného orientu. Tento krát bol cieľ iný ako cestovateľský. Požiadavka bola oddýchnuť si v luxusnom rezorte, pričom výlety si budeme plánovať priamo z hotela. Áno, teraz som si aj ja chcel oddýchnuť, po tom všetkom cestovaní a hlavne vypnúť mozog z pracovného režimu. Chcel som zažiť krásu päť hviezdičkového hotela, ale pritom byť v srdci veľkomesta, ktoré dýcha históriou.

Presne tieto požiadavky spĺňal Marakéš, ktorý je už dlhé roky najnavštevovanejšie mesto v Maroku. Marakéš je až štvrté najväčšie mesto v Maroku, hneď po mestách Fez, Casablanca a Rabat, ktoré je zároveň hlavným mestom. To, že sa Marakéš nenachádzal pri mori mi vôbec nevadilo, vzhľadom na množstvo zaujímavostí, ktoré svojím návštevníkom ponúkal.

Na tento relaxačno-spoznávací pobyt som sa vybral so svojím starým kamarátom Jožom, ktorého som nemusel dlho prehovárať, pretože sa jednalo o pobyt mimo Európy za veľmi priaznivú cenu. Pri plánovaní cesty som využil služby kamaráta Michala z DannyGoTravel, ktorý túto destináciu ponúkal za 300 € na 5 dní. Cena zahŕňala City break v Madride, letenku s letiskovými poplatkami, hotel s polopenziou a letiskové transfery v Marakéši.

Za takúto cenu by ste v Európe mohli ísť maximálne cez víkend na Pag a ešte by Vám Vaša babka musela zvyšok doplatiť, aby ste mali na vstupné do Aquariusu. Lacná cena je samozrejme ovplyvnená tým, že cez Madrid lieta nizkonákladový Ryanair a ceny v Maroku sú priaznivé v porovnaní s Európou.

Cestu sme si naplánovali na jún, keďže už vtedy boli teploty na Severe Afriky dosť vysoké na kúpanie v hotelovom bazéne, či na pohodlné turistické vychádzky po Marakéši a mimo neho.

Odlet bol ráno priamo z Bratislavy a už pred obedom sme pristávali v Madride, kde som náhodou s Jožom už bol. Vtedy sme boli na futbalovom zápase s "Cestuj s nami na futbal", kde hral Reald Madrid proti môjmu obľúbenému klubu Liverpool. Takže s orientáciou v Madride nebol žiadny problém, lebo sme sa tam už vyznali. Naplánovanú sme mali kávičku na Plaza Mayor, čo je centrálne námestie v Madride, ktoré bolo vybudované pre kráľa Filipa III. Zaujímavosťou námestia je, že je obkolesené budovou na ktorej sa nachádza celkovo 237 balkónov. Po káve sme sa išli najesť na tradičný španielsky býčí burger, do jednej z pestrofarebných uličiek Madridu. Po výdatnom brugri smerovali naše kroky pomaly na letisko, kde sme čakali na lietadlo do Marakéša.

Let bol pokojný a ani nie za 2 hodiny sme pristávali v nočnom Marakéši. Po kontrole nás mal čakať taxík do hotela, lenže pred letiskom stálo asi dvadsať taxikárov a len zopár z nich malo ceduľku, tak sme ako babky na trhu chodili za každým taxikárom a pýtali sme sa či ide do nášho hotela Zalagh Kasbah.

Super, našli sme nášho taxikára, ktorý tam len tak stál a vôbec ho netrápilo, že nemá pasažierov. Príchod do hotela a ubytovanie bolo bez problémov, vďaka príjemnému personálu. Hotel bol obrovsky a s bazénom, ktorý sa nedá inač nazvať než „mega" bazén. Už som sa videl ako tam ráno plávam.

Bola približne polnoc, kým sme sa dostali na našu izbu, ale ani tam sme sa dlho neohriali, keďže naše kroky viedli na námestie Jemaael-Fna, ktoré patrí medzi najstaršie námestia a zároveň trhoviská na celom svete.

Večer na el-Fna je špecifický tým, že sa tam stretávajú „starší", ktorí rozprávajú starodávne príbehy na tradičnom makaréšskom koberci, pričom pri nich je rozsvietenýiba lampáš. Okolo staršieho vytvoria miestny obyvatelia kruh a on môže začať svoj príbeh pre danú noc.

Keď sme prišli do takéhoto kruhu a začali si fotiť rozprávača, hneď si všimol, že nie sme miestny, tak prerušil svoj príbeh a došiel za nami s čiapkou, aby sme mu prispeli nejaké tie peniaze. Keď sme sa pýtali koľko by rád chcel za svoj príbeh, tak začal kričať „milionmilion". Čo Vám poviem, biznis je biznis :D Prioritou ísť hneď po vybalení na námestie el-fna bolo jedlo. Jedla tam boli haldy. Samé špecifické vône a pochúťky, ktoré som v živote nevidel. Keby som bol ako krava a mal štyri žalúdky, asi tam zjem všetko. Dali sme si grill mix na špajdli, so zeleninou v omáčke a arabským chlebom. BTW oblizovali sme sa ešte na izbe po tomto jedle.

Po napraskaní sa, sme si museli dať sto percentný vyšťavený pomarančový džús. Bol to najlacnejší a najzdravší nápoj v Maroku. Cena jedného nápoja sa pohybuje okolo 0,70 €. Len na námestí sa nachádzalo asi dvadsať stánkov, ktoré vyzerali ako kočiare a každý ponúkal len džúsy. Z el-fna sme odchádzali okolo druhej ráno, keď už aj stánky začali zatvárať a obyvatelia sa pomaly vybrali do svojich príbytkov.

Ráno, ak sa to dá ešte nazvať ránom sme sa išli najesť a dávali sme si všetko čo hrdlo ráči. Však jasné, je to zadarmo, tak neochutnaj všetko. Polopenzia bola vybraná cielene, pretože v takejto krajine, by bol hriech jesť vkuse v hoteli a neochutnať miestnu kuchyňu v uličkách Marakéšu.

V tento deň sme mali namierené znova sa pozrieť na el-fna, ale za svetla. A tak v čase obeda sme vyrazili do centra. Hneď ako sme vystúpili z taxíku, tak nás priam ohúrili kočiare s konskými záprahmi a krásna palmová alej, ktorá bola vytvorená ako brána do el-fna.

Ešte sme ani nevstúpili poriadne na námestie a už sme mali na krku kobru od miestneho a chcel aby sme si s ňou spravili fotku a zaplatili mu. Žiadne také nebude! Pekne sme išli vlastnou cestou a dotieravých miestnych sme ignorovali a po čase to pochopili. Hlavne nebuďte zdvorilý a vkuse im nehovorte niečo, treba raz rázne odmietnuť a už sa s nimi nebaviť, inač Vás budú obťažovať až do lietadla.

Obed sme si dali zas na námestí a potom sme si pozreli obrovskú Koutoubia Mosque, ktorá bola hneď na druhej strane el-fna. Koutoubia Mosque je najväčšou mešitou v Marakéši a jej základy boli položené už v roku 1158. Je to symbolom Marakešu s minaretom vysokým 77 metrov.

Neskôr sme sa vybrali do Hotela, kde sme zvyšok poobedia relaxovali pri bazéne, ale s pocitom, že ešte sme neprebádali ani len tretinu historického Marakéšu. Večer na hoteli sme si už išli zjednať celodenný výlet na vodopády Ouzoud, čo boli vlastne vodopády uprostred púštnej krajiny.

Druhý deň ráno sme vyrazili na výlet. Cesta k vodopádom trvala približne štyri hodiny a všade na okolo bola iba samá púšť. Dorazili sme do cieľa, kde na nás čakal sprievodca, ktorý nás mal celý deň sprevádzať v národnom parku, kde sa nachádzali aj vodopády Ouzoud. Naša skupina bola asi mix celého sveta, pretože sme sa tam spriatelili s Brazílčanmi, Filipínčanmi, Kanaďanmi a takto by som mohol pokračovať ďalej. Pred prehliadkou nám začal vysvetľovať sprievodca, že moc dobre nevie po anglicky ale bude sa snažiť. Vyzeral ako príjemný miestny chlapík, síce trošku dotrhaný ale nesúď podľa obalu.

A toto príslovie sa stalo pravdou. Pekne si nás rozdelil do skupín. Tí čo hovoria po anglicky sem, tí čo hovoria po španielsky sem a tí čo hovoria po francúzsky sem. Náhle sa začal plynule prihovárať všetkými troma jazykmi a my sme len tak oči vypučili. Bol to pánko! Prehliadka parku trvala približne päť hodín, pričom záverečný bod programu bol rozchod pri vodopádoch a obed v miestnej reštaurácii z ktorej je priamy výhľad na najväčší vodopád.

Vodopády milujem, je to dielo prírody, ktoré ma vždy fascinovalo. Na Islande som sa ich nabažil dostatočne, ale tento bol iný. Bol uprostred ničoho, v púšti, v pustatine, ani som nevedel z kadiaľ sa vôbec tá voda môže brať. Keď som pred sebou zbadal obrovský vodopád, tak som sa asi pol hodinu naňho pozeral a neriešil som absolútne nič. Nič ma v danú chvíľku netrápilo, nevedel som o nikom naokolo, dokonca som v tom momente aj mobil odložil a iba si užíval to čaro prírody.

Ako sme postupne išli popri vodopáde zo spodku smerom hore, tak sa začali objavovať opice. Boli to marocké makaky Magot, ktoré patria medzi ohrozené druhy a nachádza sa ich už len okolo 6 tisíc, z toho 4 tisíc v Maroku. Tieto makaky sú jediný primát, ktorý žije na sever od Sahary, okrem človeka. Kedysi sa tieto divoké ale zároveň hanblivé a priateľské makaky vyskytovali aj na východe Ázie. Pozostatky sa našli aj v Pompejach, ale aj v staroegyptských katakombách. Teraz je ich výskyt veľmi zriedkavý a vzácny.

Hneď ako sa začali pri ceste vyskakovať makaky, tak s nimi prišli aj pouliční predajcovia, ktorí ponúkali arašidy. Vtip bol v tom, že ak si kúpite arašid, sadnete si a dáte si ho do otvorenej dlane, tak makak príde sadne si pri Vás a začne si ho lúskať. Ak si arašid dáte nad hlavu, tak Vám vyskočí makak na hlavu a začne si ho rozbaľovať. Bolo to komické a všetci sme sa dobre zasmiali a užili si to. Komické to je ale dovtedy, ak nevyskočí z poza kríkov 30 kilový makak, ktorý chce tiež svoj kúsok arašidu a chce Vám vyskočiť na hlavu. Vtedy je to už čierny humor.

Po skončení prehliadky sme sa autobusom vybrali znovu do Marakéšu . Cestou si celý autobus preberal fotky a hlavne smial sa na tých s makakmi. Na hotel sme prišli dosť unavení, lebo v nohách sme mali nachodených aj dvadsať kilometrov v daný deň. Dali sme si pár dĺžok bazéna a šup do postele.

Na ďalší deň sme išli hľadať povestnú farbiareň do uličiek Mediny. Bola to jedna z TOP vecí, ktoré som chcel v Marakéši vidieť. Farbenie koží je to najstaršie marocké remeslo, teda asi okrem prostitúcie ,ktorá je najstarším remeslom všade vo svete. V uličkách Mediny sa k nám prihovoril mladý chalan, ktorý nevyzeral staršie od nás.

Spýtal sa či nechceme sprievodcu. Povedali sme mu čo hľadáme a on hneď bez slova na nás mávol rukou, aby sme išli za ním. S Jožom sme sa na seba pozreli, kývli plecami a vydali sme sa za ním. Sprevádzal nás malými zato rušnými uličkami bohvie kam. Už sme mysleli, že nás ide predať na orgány, keď zrazu sme sa dostali do časti Marakéšu, kde neboli žiadny turisti ale iba domáci obyvatelia. Otvoril veľkú drevenú bránu a v nej bolo nádvorie plné betónových studní rôznej farby v ktorých sa farbila koža. Hneď k nám s úsmevom na tvári prišiel majiteľ, čo bol vlastne otec veľkej rodiny. Vždy farbiareň bola rodinný biznis a pracovala tam celá rodina od vnuka až po pradeda. Bez otázok nám začal vysvetľovať celý kolobeh farbenia kože a sprevádzal nás po celej jeho usadlosti. Hovoril nám, že sa používa koža z kozy, somára a ťavy. Najdrahšie opasky, bundy a kabelky sú že vraj z ťavy.

Keď sme prišli priamo k farbiarni, tak nám dal do ruky mentolové listy, aby sme nedýchali špecifický smrad, ktorý bol z rôznych farbív a spracovanej zvieracej kože. Fungovalo to ako prírodný inhalátor.

Po hodinovej prehliadke si vypýtal sprievodca spolu s majiteľom farbiarne horibilnú sumu za prehliadku. Stále naznačoval, že je ramadán a majú veľký hlad a že peniaze idú do rodinnej nadácie a nie k nemu do vrecka. Aj keby, takú sumu sme nedali ani za zápas Realvs Liverpool. Museli sme začať vyjednávať, ale neboli sme v turistickej oblasti, takže sme sa necítili moc komfortne. Nakoniec sme každému dali v prepočte približne 10 €, čo predstavoval pre nich dosť slušný peniaz a stálo nám to zato. S mladým sprievodcom sme cestou späť na el-fna preberali rôzne témy. Zistili sme, že je fanúšik Realu Madrid a má 21 rokov. Ako sprievodca si dáky ten peniaz navyše privyrába a pochádza od úpätia hory Atlas, ktorá bola vidieť aj z Marakéšu. Bol milý a smútok z toho, že nedostal požadovanú sumu za sprevádzanie rýchle vystriedal smiech po priateľskom rozhovore.

Cestou na hotel som na miestnom trhovisku kúpil koreniny, ktoré ako som neskôr zistil mali aj v Carefoure za tretinové ceny. Nevadí, nabudúce už budem vedieť. Predsa len musia si dáko zarábať na turizme.

Ešte pár slov k miestnym čo ponúkajú všetko od výmyslu sveta. Napríklad príde za vami mladý Ahmed, či nechcete selfie, ktorú ma v ruke, ak odmietnete vytiahne z vrecka Armani hodinky. Ak stále odmietnete povie, či nechcete čistý hašiš. Napokon už len zašeptá slovo kokaín, odíde a jedným okom pozerá či zareagujete. Riadia sa heslom „treba skúsiť všetko".

Posledný deň sme mali s Jožom odlišné plány, on chcel ísť na celo denný výlet to hlinenej dediny, ktorá je vzdialená päť hodín autom a ja som chcel navštíviť všetky orientálne múzeá v Marakéši. S Jožom som nešiel len kvôli tomu, že podobnú turistickú atrakciu som už zažil v Jordánsku.

Tak som sa posledný deň zbalil, do ruksaku som si nabalil hlavne pitie a vybral sa sám s úsmevom na tvári preskúmať zvyšok obrovského Marakéšu. Ako prvé som navštívil Saadian Tombs, čo je mauzóleum najväčších vladárov v Maroku. Toto mauzóleum bolo vytvorené za čias sultána Ahmadal-Mansur, ktorý vládol v 16. Storočí.

Ďalšia zástavka bola pri obrovskej bráne do vstupu do starého mesta, teda Mediny. Za ňou sa už nachádzalo múzeum Marakéšu, ktoré bolo vo vnútri krásne vydláždené miniatúrnou mozaikou. V strede múzea boli malé fontány, pričom bola pustená meditačná hudba a ľudia tam chodili len tak meditovať a oddýchnuť si.

Posledná zastávka bola v ďalšom kultúrnom múze, ktoré mi architektúrou pripomínalo tie typické budovy z rozprávky o Aladinovi a jeho čarovnej lampe. Večer sme sa stretli s Jožom na izbe a obaja sme si vymieňali zážitky z daného dňa. Vedeli sme, že sa blíži koniec nášho pobytu a zažili sme presne to, čo sme očakávali. Chvíľky oddychu sa striedali s rušnými uličkami Marakéšu.

Keďže sa chcem určite ešte vo svojom živote dostať do Maroka a prejsť si pohorie Atlas, tak Marakéš bude príjemnou zástavkou, kde pôjdem zaspomínať na svoj príjemný pobyt, pričom v ruke budem držať džús z marockých pomarančovníkov.

Autor a foto: Lukáš Morávek

Web: Na cestách s Lakym