Do Mexika sme sa rozhodli vycestovať v polovici januára. Dublin sa s nami lúčil snehovými prehánkami a my sme sa už tešili na teplejšie mexické počasie. Z nášho momentálneho írskeho domova sme sa letecky museli presunúť do Milána, pretože práve odtiaľ sa nám podarilo kúpiť lacné letenky do hlavného mesta Mexika. Ako turisti sme víza nepotrebovali, len sme vypísali registračné formuláre, ktoré sme dostali v lietadle a odovzdali sme ich pri odchode z krajiny.

Keďže sme mali kufre a boli sme po 12-hodinovom lete poriadne unavení nechcelo sa nám trmácať sa metrom. Zobrali sme taxík a nechali sa zaviesť na určenú adresu, čo nás vyšlo 300 pesos. Lacnejšie by nás vyšiel odvoz s aplikáciou Uber, avšak až na mieste sme zistili, že platiť sa dá len mexickou alebo americkou platobnou kartou.

Po príchode k prvým hostiteľom sme vybavili najnutnejšie záležitosti týkajúce sa hygieny a padli sme do postele o pol 10 miestneho času. Na druhý deň nás čakal výstup na sopku Nevado de Toluca a potrebovali sme načerpať sily. Veľmi sa nám to nepodarilo, 6-hodinový časový posun urobil svoje. Od 1 hodiny v noci sme sa neustále budili a definitívne sme to vzdali o pol 4. Našťastie sme sa cítili celkom fit, tak sme si zbalili pár vecí na cestu a vyrazili.

Na určenom mieste sme sa stretli so zvyškom výpravy. Boli sme tam my dvaja Slováci, mladý manželský pár z USA pôvodom z Bangladéša, dvaja Angličania a ešte jedna baba Američanka. Náš sprievodca bol Mexičan. Cesta k vulkánu trvala skoro dve hodiny. Z auta sme vystúpili vo výške 4000 metrov nad morom (Mexico city je vo výške niečo cez 2000) a hneď sme pocítili výškový rozdiel. Najvyšší bod, čo sme mali dosiahnuť, bol 4300 m.n.m. Vravím si, že to nemôže byť také strašné. Bolo. Po pár krokoch som lapala po dychu, srdce búchalo o závod, až som myslela, že tam možno aj odpadnem.

Potom som to našťastie nejak rozdýchala a s početnými prestávkami sme sa dostali až na okraj krátera, kde sa nám naskytol krásny pohľad na dve jazerá, okolo ktorých sme potom prechádzali. Medzičasom nás náš sprievodca Bernie fotil a vysvetľoval nám čosi o faune a flóre a tak isto aj o legendách súvisiacich s týmto miestom.

Na druhý deň na nás čakali pyramídy v archeologickom komplexe Teotihuacan. Opäť sme sa zobudili veľmi skoro a po raňajkách sa vydali na cestu. Prvá skúsenosť s cestovaním v metre. Asi sme museli vyzerať trochu neisto, lebo ako sme tak stáli pri mape metra a rozhodovali sa kadiaľ ísť, zastavila sa pri nás dievčina asi v mojom veku a po anglicky sa nás opýtala, že kam potrebujeme ísť a nasmerovala nás správnym smerom.

Boli sme milo prekvapení. Jedenkrát sme museli prestúpiť a dostali sme sa na severnú autobusovú stanicu, kde sme naskočili na autobus ku archeologickému centru. Spiatočný lístok stál 55 pesos pre jednu osobu, čo je niečo cez dve eurá. Mimochodom lístok na metro stojí 5 pesos a môžeš sa voziť koľko chceš po celom meste. Cesta autobusom k pyramídam trvala ešte asi hodinu a prechádzali sme okolo okrajových štvrtí veľkomesta. Bolo tam neuveriteľné množstvo farebných domčekov stojacich jeden vedľa druhého.

Pre nás to bolo zaujímavé minimálne ako samotné pyramídy. So záujmom sme sledovali život a rôzne tváre tohto mesta. Od moderných budov cez historické centrum až po rozsiahle štvrte malých domčekov, niektoré malebné, niektoré polorozpadnuté.

Takže ku pyramídam sme sa dostali pred pol 10. Keď sem človek ide, musí byť pripravený, že na každom kroku sa mu zisku chtivý domáci bude snažiť niečo predať. A niektorí sú fakt neodbytní. Najlepšie je poďakovať a ísť ďalej, ani sa nepristavovať. A keď už si chcete kúpiť nejaký ten suvenír tak sa určite oplatí zjednávať. Komplex je pomerne veľký, strávili sme tu skoro 7 hodín. Okrem najznámejších pyramíd Slnka a Mesiaca je tu množstvo menších pyramíd a kadejakých zákutí a múzeum, v ktorom sa dá schovať pred slniečkom aspoň na chvíľu.

Po návrate do Mexico city sme sa domov prešli menšou obchádzkou, aby sme videli aj kúsok z mesta. Na druhý deň ráno sme totiž vyrážali do Huatulca - prímorského letoviska.

Presun prebehol v pohode. Asi po hodine letu sme sa ocitli v úplne inom svete. Zimné bundy, ktoré sme v Mexico city ešte ráno potrebovali, boli v tom teple zbytočné. Bohužiaľ sme si dopredu nezistili, kde sa v tomto mestečku nachádza autobusová stanica a neboli tam ani žiadne informácie, nuž sme si zobrali taxík až do Zipolite. Z 900 pesos sa nám podarilo zjednať cenu na 700, čo je asi 30 eur. Pôvodne sme sa chceli zviesť autobusom to Pochutly a odtiaľ zobrať taxík do Zipolite, ale už sme boli nedočkaví a bolo nám horúco.

Na izbu sme ešte museli chvíľu počkať, ale milá pani na recepcii malého penziónu nám dovolila nechať si kufre tam. Tak sme sa prezliekli do letného a vyrazili do „ulíc" a na pláž. Voda mala asi 28 stupňov len o niečo menej ako teplota ovzdušia. Strávili sme tu 6 dní, každé ráno sme chodili ešte pred východom slnka na prechádzku po pláži a v najväčších horúčavách sme sa väčšinou zdržiavali na izbe alebo aspoň v tieni. Vlny tu boli poriadne, raj pre surferov. Jeden deň sme si zakúpili výlet loďkou, videli sme raje vyskakovať z vody ako aquabelly a jednu obrovskú korytnačku. Dúfali sme, že uvidíme aj veľrybu, ale nemali sme šťastie.Pre nás asi najväčší zážitok bolo šnorchlovanie.

Jeden deň sme sa rozhodli previesť sa do neďalekého mesta Pochutla, kde sme chceli zistiť informácie o presune do mesta Oaxaca. Vedeli sme, že sa dá ísť buď autobusom alebo minivanom. Medzi týmito prímorskými mestečkami premávajú veľké autá zvané „colectivo" kde jedna cesta stojí 10 až 12 pesos a ľudia sa vezú na zastrešenej korbe, kde sú oproti sebe dve lavice. Keď je auto plné, tak sa pochytajú čoho sa dá a stoja aj z vonka auta. Od domácich sme sa takto po ceste dozvedeli, že nemusíme ísť až do Pochutly, že minivan premáva aj priamo zo Zipolite.

Keď sme však už boli na ceste tam, tak sme pozisťovali čo by koľko stálo. Najdrahšie by vyšiel autobus aj cesta by trvala najdlhšie. O niečo lacnejší aj rýchlejší bol minivan. A nakoniec, ako sme zistili po návrate z Pochutly, najlacnejšie nás vyšiel minivan priamo zo Zipolite a ani sme nemuseli platiť taxík do Pochutly (colectivom by sme sa so všetkou batožinou asi netrepali). Tak sme teda v piatok ráno vyrazili do vnútrozemia.

Cesta do Oaxaca city bola samá zákruta, viedla cez vysoké hory a trvala asi 7 hodín. K hostelu, v ktorom sme mali pár dní zostať, sme sa dostali pešo, trvalo to asi 15 minút. Bolo to skromné, avšak pre naše potreby úplne postačujúce ubytovanie. Dokonca sme tu mali v cene aj raňajky. Recepčný vedel veľmi dobre po anglicky (konečne niekto) a dal nám tipy kam ísť na obed, kde nájdeme bankomaty atď.

Prvý večer sme sa vybrali do centra na večeru. Rozhodli sme sa pre reštauráciu priamo na námestí, kde sa nám ceny zdali byť pomerne lacné. Sadli sme si pekne von, avšak prvý a poslednýkrát. Po meste a hlavne v centre sa pohybuje strašne veľa ľudí, ktorí niečo predávajú. Lepšie povedané, snažia sa ti predať čokoľvek. Podaktorí žobrú. Každopádne je to veľmi nepríjemné, keď ješ svoju polievku a medzitým sa pri tebe pristaví postupne 10-15 pouličných predajcov.

Druhý deň sme sa vybrali na Monte Albán, ďalšie archeologické nálezisko s pyramídami. Videli sme premávať autobusy, ktoré mali napísané smer Monte Albán, tak sme na jeden naskočili a tešili sa ako lacno nás vyjde cesta (10 pesos na osobu) oproti rôznym skupinovým zájazdom. Úsmev nám trochu pohasol, keď nás vodič autobusu vyhodil na konečnej a povedal nám, že k nášmu cieľu je to ešte asi pol hodiny pešo. Tak sme sa vydali po svojich po krajnici do kopca.

Bolo to dobrých 45 minút kým sme sa tam vytrepali. Slnko už medzičasom začalo pripekať a nás nenapadlo zobrať si klobúky alebo opaľovací krém. Vzduch tu bol chladnejší ako pri Pacifiku, ale slniečko rovnako silné. Po prehliadke areálu sme si radšej zobrali taxík a nechali sa odviezť do centra. Zamierili sme ku krásnemu kostolu Santo Domingo, kde sa nám podarilo vidieť svadobný sprievod. Zaplatili sme vstup 70 pesos a išli si pozrieť expozíciu. Vnútri je historické múzeum oaxackých kultúr.

Ďalší deň sme si vyhradili na mesto. Prešli sme sa ku Auditorio Guelaguetza - obrovskému amfiteátru. Je to na kopci nad mestom, takže ďalšia slušná prechádzka. Cestou na miestne trhy sme prechádzali okolo niekoľkých kostolov a bazilík. Objavila som tu výborný oaxacký syr. Často sa vyskytoval v miestnych jedlách a veľmi mi chutil. Pripomína slovenskú neúdenú parenicu alebo syrové nite.

Keďže sme nenašli inú možnosť, posledný deň sme sa vybrali na celodenný výlet so sprievodcom, sprostredkovaný našim hostelom. Prvá zastávka bola pri Árbol del Tule – gigantickom 2000 rokov starom strome. Je to strom s najväčším obvodom na svete a je obrovský. Ani sa nedal celý odfotiť. Druhá zastávka bola vo významnom archeologickom mieste zvanom Mitla. Viac sme sa však tešili do Hierveel Agua. Je to prírodný úkaz, ktorý z diaľky pripomína 15 metrovú lavínu z vosku. Vyviera tam minerálna voda, ktorá bublinkuje ako keby vrela. Je však studená a vďaka nej sa tam vytvorili stalagnáty podobné tým v slovenských jaskyniach.

Bolo to krásne a radi by sme tu strávili aj viac času, avšak vyhradili nám len jednu hodinu, aby sme ešte stihli ukážku výroby kobercov a liehovar, kde nám ukázali ako sa vyrába lokálny alkohol zvaný mezcal. Po prednáške nasledovala ochutnávka a predaj. Tak podobne to bolo aj s tradične tkanými kobercami.

Na druhý deň skoro ráno sme vyrazili opäť na letisko. Podľa plánu sme sa presunuli naspäť do Mexico city, kde sme strávili ešte jednu noc a stihli sme si pozrieť historické centra navštíviť múzeum mexickej maliarky Fridy Kahlo. Lístky do múzea je lepšie kupovať online priamo na konkrétnu hodinu. Inak sa vám môže stať, že budete stáť v rade aj pol hodinu ako my. El Zócalo je jedno z najväčších námestí na svete. V čase, keď sme tadiaľ prechádzali, sa tam konal protestný pochod.

Veľa ľudí nás varovalo pred nebezpečenstvami Mexika a mali sme pred touto krajinou rešpekt. Avšak nebolo sa čoho báť. Samozrejme, opatrnosti nie je nikdy dosť. Rizikovým oblastiam je lepšie vyhnúť sa úplne. My sme mali šťastie na milých ľudí, ochotných pomôcť a poradiť. Takže do scestovania! 😊