Ako si predstavujete Severnú Kóreu? Viete si predstaviť, že by ste išli cestovať do jednej z najuzavretejších krajín na svete? Dá sa to? A čo vlastne uvidíte?

„Hneď na začiatku vás musíme upozorniť, že nesmiete klásť nevhodné otázky". Rozrozprával sa náš hlavný koordinátor v Pekingu, aby sme jeho agentúre nespravili problém. Do KĽDR nesmiete vycestovať sám, len cez cestovnú kanceláriu, ktorá sídli v hlavnom meste Číny. „Ak vás miestny sprievodca upozorní, že nesmiete fotiť, tak ho bezpodmienečne poslúchnete." Rôzne rady a odporúčania počúvam ešte jednu hodinu a neverím, že toto všetko sa dá zapamätať. Nechce sa mi veriť, že niečo také existuje ešte v 21. storočí. Nesmiem pokrčiť noviny s odkazom večného prezidenta Kim Ir Sena, musíme sa vždy pokloniť soche Kim Ir Sena, nesmieme vyjsť z hotela....

To som ešte netušil, že tých nariadení je ešte viac, ktoré dostanem od miestnych sprievodcov. Nasadám do lietadla a naberáme smer hlavné mesto KĽDR. Lietadlo je poloprázdne a s nami letí pár súdruhov, ktorí sú oblečení v čiernej uniforme s odznakom Kim Ir Sena. Vyše hodinový let prebehol ako lusk, ale rolovanie na jednej z najdlhších pristávacích dráh zobralo vyše 30 minút. Neskôr mi to vysvetlil náš pridelený sprievodca, že v KĽDR je všetko najväčšie, najdlhšie atď. Vedeli ste, že je tu väčší víťazný oblúk ako v Paríži? Najhlbšie metro? Najširšia ulica?... Samé naj sa na nás hrnie každú hodinu od energetického sprievodcu Kima.

Kim sa od nás nepohne počas celého zájazdu. Celá trasa je naplánovaná a presne daná. Ak si predstavujete, že sa pôjdete sami prejsť a spoznávať mesto, ste na omyle. Náš hotel je dokonca na ostrove a večer sa zdvihnú mosty, aby sme z ostrova náhodou neušli. Sám objavovať mesto? Porozprávať sa s miestnymi? Ísť do miestnej reštaurácie a dať si to na čo mám chuť? Nedá sa. Počas celého zájazdu sú s nami policajti a tí odkláňajú miestnu dopravu a nedovolia miestnym, aby nás videli. Neustále počujem píšťalku, ktorá odháňa miestnych od našej trasy. Asi mi neveríte. Nečudujem sa vám, lebo ani ja by som neveril, keby som to nezažil na vlastnej koži. Raz autobus zastal a videli sme svadbu. Sprievodca nám akože spontánne povolil, aby sme sa pripojili k svadobčanom. Neveril som, že také niečo môžeme zažiť. Odrazu tancujeme, zabávame sa a dokonca sa aj rozprávame. Že by som sa mýlil a mal pokrivený pohľad na KĽDR? Po hodine s úsmevom nastupujem do autobusu. Pozriem za seba a policajt rozháňa „svadobčanov". Bol to komparz, ktorý mi mal dať pocit, že všetko je to uvoľnené. Potemkiáda v priamom prenose ako vystrihnutá.

Už chápem, prečo všetky fotografie z KĽDR sú krásne a upravené. Ak je váš záber škaredý, nevhodný a mohol dať zlé svetlo na túto krajinu, pri výstupe vám ju colník vymaže. Ak máte pocit, že colník sa nevyzná v moderných technológiách, ste na omyle. Napriek tomu, že tu nie je internet, mobil vám odoberú.Štát je na vás pripravený. Najviac ma zarazilo, keď ma odpočúvali na hotelovej izbe. Raz som si povedal pre seba na posteli, že tento režim je zvrátený. Zazvonil mi telefón, nech si dám pozor, čo hovorím. Chápete? Niečo si poviem po slovensky a oni rozumejú? Nepredstaviteľné. Celý výlet je vlastne o takýchto bizarných zážitkoch.

Pchjongjang je mesto, ktoré na prvý pohľad pôsobí veľmi upravene a čisto. Ale opäť vidíte len to čo chce režim. Komunistické pomníky, námestia a hroby statočných komunistov. Žiadne historické pamiatky. Keď ideme do múzea vojny, dostaneme prednášku ako za všetko zlé môže západ a teda aj my. Chcete oponovať? Nedá sa. Len počúvate, čo vám povedia. Chcete sa pozrieť do mauzólea Kim Ir Sena? Môžete, len musíte úprimne plakať. Že ste sa pri tejto vete zasmiali? Tak pred sprievodcom nesmiete a musíte si udržať kamenný výraz.

Vrchol návštevy hlavného mesta Pchjongjang sú masové hry, ktoré trvajú dva mesiace. Každý deň je prítomných 80 tisíc návštevníkov a vystupuje 100 tisíc účinkujúcich. Predstavte si, že na štadióne je 20 tisíc študentov a každý má v ruke veľkú knihu a každá strana má svoju farbu. Zelená, modrá, zlatá. Na pokyn spoločne vytvárajú neuveriteľné obrazce od šťastnej mládeže, cez robotnícke stroje až po mega obraz Kim Ir Sena. Všetko presne načas, všetci rovnaké pohyby, kroky, úklony, výkriky. Žiadne, ale žiadne zaváhanie. Idú mi nechutné zimomriavky po tele.

Som pozvaný počas prehliadky do miestneho príbytku. Pochopiteľne je ukážkový a vidím nielen počítač s internetom, ale keď sa spýtam či môžem niečo poslať, vraj sa nedá. Chladničku, ktorú nemôžem otvoriť a rozhlas. Ten ma prekvapuje najviac, nakoľko ten nemôžete nielen že zapnúť alebo vypnúť, ale strana sa rozhodne, kedy ich obyvateľstvo môže počúvať propagandistické piesne. Osobné obrázky z dovolenky na poličkách? Nie...Len obraz večne vládnucej dynastie Kimovcov. Názor miestnych? Viete, že sa pýtať nemôžete. Informácie len prijímate, ale nesmiete sa poriadne nič pýtať. Čítali ste román od Orwela 1984? Presne tak som sa cítil.

Toto patrí medzi moje najbizarnejšie zážitky, ktoré sa ťažko veria. Pre mňa nepochopiteľné, že niečo také existuje vo svojej diabolskej podobe. A či si myslím, že tomu miestny veria? Ťažko povedať, keďže nič sa ich nemôžete spýtať, ale keď sa každý deň na nich valí propaganda o novom útoku a hrozbe... Asi aj veria. Iné správy sa k nim nedostanú. Keď sa dostanem späť do Číny a som v najväčšej komunistickej krajine na svete, príde mi táto krajina draka ako vrchol demokracie. Všetko fotografie prejdú dôkladnou prehliadkou a čo sa nepáči colníkovi, krásne vymaže. Neprotestujem a je mi to jedno. Doma mi pár ľudí neverí a tiež mi je to jedno. Dnes sa každý môže presvedčiť či si vymýšľam, alebo hovorím pravdu. Len si musíte dávať pozor na silnú severokórejskú propagandu, ktorá dostala už nejedného návštevníka.

Prečo ísť do KĽDR?

Ak si predstavujete, že uvidíte severokórejskú chudobu a všetko to, čo sa kritizuje v médiách, tak to vám režim neukáže. Budete totiž chodiť výlučne po vyznačených trasách. Na vás budú čakať bohaté stoly, blahobyt a všetko bude vo veselých farbách. Budete mať sprievodcu, ktorý vám bude odpovedať tak, ako chce režim. Nedozviete sa z reálneho života nič. Dokonca, keď bude v uliciach zábava a vy ,,náhodou" pôjdete autobusom okolo a „náhodou" zastavíte a vy budete „spontánne" vyzvaní ľuďmi k tancu, verte, že je to narafičené. Bežný Kórejčan sa s vami nesmie baviť, ani vám pozrieť do očí. Všetko okolo vás bude ako v obláčiku. Veľa cestovateľov skočilo na tento druh propagandy. A tu sa dostávame k tomu, že prečo sem vôbec ísť. Je ohromným zážitkom vidieť to, že všetko je riadené do dokonalosti. Je to skrátka bizarné. Samotnú krajinu nespoznáte v jej pôvodnej kultúre, ale uvidíte na vlastné oči, čo dokáže režim. Vytvorte si svoj vlastný názor na Severnú Kóreu.

Ako sa správať?

V Severnej Kórei vás určite nikto neokradne, lebo ste pod neustálim dozorom, aj keď o ňom neviete. Báť sa, že vás niekto okradne alebo vám niečo spraví, je veľmi nepravdepodobné. Na jednej strane je bezpečnosť, na druhej je neustála kontrola všetkých vašich krokov. Ak je niečo, na čo si treba dávať pozor, tak na tieto veci:

• Neprinášajte do Severnej Kórey demokraciu, západnú filozofiu a váš osobný pohľad na svet! Musíte sa držať zásad, že toto je iná krajina, netreba klásť otázky aj keď ich v duchu máte, a keď áno, nech sú politicky korektné.
• Nerobte si srandu, posmešky, neohovárajte, a to ani na hotelovej izbe, pretože môžete byť odpočúvaní!
• Budete upozornení na to, že ak máte severokórejské noviny, nemôžete ich hodiť do koša. Noviny sa totiž zmieňujú o veľkom lídrovi Kimovi, a teda noviny musia byť uhladené a pekne položené na stôl.
• Nemôžete vyjsť z hotela mimo programu. Ani sa o to nepokúšajte! Ste strážení.
• Na konci výletu vám prezrú fotografie a tie, ktoré sa nezhodujú so severokórejskou propagandou, budú vymazané. Nepokúšajte sa zatajiť pamäťové karty!
• Fotografovanie a natáčanie na kameru je možné len so súhlasom kórejského sprievodcu.
• Mobilný telefón vám už neodoberú na hranici, ako to bývalo kedysi. Môžete si ho síce zobrať so sebou, ale aj tak ho okrem fotenia a počúvania hudby na nič nevyužijete, pretože wifi ani roaming vám fungovať nebudú.
• Ak vám povedia, že sa pokloníte soche Kim Ir-sena, tak aj keď vám to žily trhá, spravíte to.
• Po skončení oficiálneho programu budete na hoteli. Nepokúšajte sa porušiť pravidlá a pôjdete pekne tam, kam vám sprievodcovia povedia.

Ak máte problém dodržať čo len jednu z vymenovaných pravidiel a odporúčaní, zvážte, či naozaj chcete ísť do KĽDR.

Ako sa dostať do KĽDR?

Nikto nemôže ísť do KĽDR len tak. Všetko musí byť v organizovanej skupine pod dohľadom miestnych sprievodcov. Väčšinou sú dvaja sprievodcovia a jeden ,,tajný". Najlepšie je pripojiť sa ku skupine cez oficiálnu cestovnú kanceláriu – http://www.koryogroup.com/index.php, ktorá sídli v Pekingu a vybaví vám všetky potrebné víza a povolenia. Toto je pôvodná CK, cez ktorú idú všetci a má povolenie od samotnej vlády. Funguje to veľmi jednoducho. Vyberiete si program, ktorý vás zaujme, zaplatíte a príde vám informácia o tom, kedy máte prísť do Pekingu. Letenky do Pekingu si zabezpečíte sami. Pricestovať do KĽDR je možné buď lietadlom z Pekingu, alebo vlakom z Pekingu. Dá sa to aj skombinovať.

Našu ročnú cestu môžete sledovať na https://www.facebook.com/travelistan/

Autor: Martin Navrátil

FB stránka: https://www.facebook.com/travelistan
WEB stránka: http://travelistan.sk/