V 6. dni nášho pobytu sme navštívili Národný park Tongariro. Jeho jadrom sú tri činné sopky. Najvyššia Mt. Ruapehu (2797 m.n.m.), Mt. Ngauruhoe (2291 m.n.m.) a tretia Mt. Tongariro (1968 m.m.m.). My sme rozhodli prejsť časť tzv. Tongarirocrossing čo je turistická trasa ktorá križuje túto stále aktívnu vulkanickú oblasť národného parku a považuje sa za jednu z Great walks na Novom Zélande. Vyrazili sme smerom k Mt. Ngauruhoe, čo je najmladšia sopka a zároveň je na nej vidieť lávové prúdy veľmi zreteľne. Počasie nám avšak neprialo a tak sme pod vrcholom riadne zmokli. Viditeľnosť nám znemožnila silná hmla, takže sme už neuvideli Smaragdové jazerá ani dominantnú Mt. Ruapehu. Návštevníkov v tom dni bolo skutočne veľa a bolo vidieť, že sú tiež sklamaní.Síce sme nevideli NP v plnej kráse, ale zato nám tento trip opäť ukázal ďalšiu podobu úžasného Nového Zélandu – s aktívnymi sopečnými stratovulkánmi.
Ešte v ten deň k večeru sme sa presunuli do oblasti Waitomo, kde sme zakempovali pri Otorohangakiwihouse. Na druhý deň sme zrána navštívili kiwidom, kde sa starajú hneď o niekoľko druhov kiwi. Je tu možné ich pozorovať v tmavých miestnostiach pri ich aktivitách. Okrem toho je táto malá ZOO plná domácich druhov živočíchov – hlavne vtákov, poväčšine už ohrozených z dôvodu predovšetkým zavlečenia nepôvodných druhov predátorov (lasice..) či psov a mačiek.Neskôr sme sa už presunuli priamo do oblasti Waitomo, ktorá je známa jaskyňami so svietiacimi červami tzv. Glowworms. Tieto malé červíky žijú pokope vytvárajú si zo slizu lepkavé pasce, na ktoré chytajú hmyz. Aby prilákali hmyz tak svetielkujú podobne ako svätojánske mušky a tak na stropoch jaskyne vytvárajú akúsi mini nočnú oblohu. My sme navštívili Glowworm Cave kde sme sa na záver plavili člnom po riečke a na stropoch svietili tieto malé červíky. Po exkurzii jaskyne som ešte prešiel Waitomowalkaway čo je zhruba 5 kilometrový turistický chodník, ktorý prechádza krajinou plnou krasových útvarov. Z oblasti Waitomo sme sa k záveru dňa presunuli k tzv. Te Anga Road, na ktorej na pár zastávkach (Mangapohue Natural Bridge) je možnosť vidieť úžasné krasové útvary – prepadnuté jaskyne a na záver cesty aj jeden asi z najkrajších vodopádov Morokopa Falls.
Na ďalší deň sme si naplánovali cestu k Národnému parku Egmont. NP Egmont je vlastne jedna veľká spiaca sopka Mount Taranaki / Egmont (2518 m.n.m.). Horná časť síce bola skoro stále zahalená oblakmi, avšak občas sa dalo pomedzi nich zahliadnuť biele svahy a vrchol tejto dokonale symetrickej sopky. My sme autom došli k Dawsonfalls - vodopádom pod úpätím hory a po Manaiaroad až na koniec pod samotný Mt. Egmont. Nakoľko bol vrchol po celý čas zahalený v oblakoch, radšej sme neriskovali ďalší mokrý trek a zamierili sme späť na západné pobrežie smerom na Wellington.
V 9. deň pobytu nás čakalo nalodenie vo Wellingtonskom prístave skoro zrána. Plavba trajektom k brehom južného ostrova trvala viac ako tri hodiny. Napokon sme sa dostali do mestečka Picton, odkiaľ sme ešte v ten deň precestovali až k Národnému parku Abel Tasman.
Po prenocovaní v NP sme si vyhradili takmer celý deň na spoznávanie tohto exoticky vyzerajúceho polostrova. NP Abel Tasman je najmenším národným parkom na Novom Zélande. Je predovšetkým charakteristický plážami so zlatistým pieskom s priam exoticky vyzerajúcim pobrežnými lesmi a scenériami.Na druhej strane to bola dosť značná zachádzka, nakoľko sme si za cieľ vybrali stredisko v samom srdci parku –Totaranui kemp. K večeru sme sa presunuli popri jazere Rotoroa až k západnému pobrežiu pri meste Westport.
V ďalší deň našej cesty na nás čakal NP Paparoa, na východnom pobreží kde sme mali možnosť obdivovať tzv. Pancake Rocks - palacinkové skaly. Tieto zaujímavé skalné útvary sú vytvarované vrstvami vápenca oddelené tenkými vrstvami mäkšieho rýchlejšie erodujúceho ílovca. Ďalej smerom na juh sa nachádza najväčšie mesto západného pobrežia južného ostrova Greymouth. Južnejšie od Greymouth sme mali naplánovanú zastávku v Shantytown. Toto mestečko je vytvorená verná kópia zlatokopeckého mesta s vlastným parným vlakom a možnosťami ryžovania zlata. Každý dom je akoby samostatné múzeum s dobovými fotkami a artefaktmi. Poslednou zastávkou a miestom prenocovania bolo mesto Hokitika. Je to preslávené miesto kde sa spracováva Nefrit miestnymi Maormi. Tento kameň a amulety z neho vyrobené sú pre Maorov vysoko duchovne cenené. Na severnom okraji mesta sa nachádza Glowworm Dell, čo je malý previs v lese pri ceste, kde je možné pozorovať tieto svietiace červy po zotmení.
Po prenocovaní v kempe v Hokitike hneď zrána vyrážame ďalej smerom na juh a po našej ľavej strane sa nám začínajú ukazovať vrcholky Južných Álp. Ako prvý navštívime ľadovec Franz Josef Glacier, po tejto hodinovej túre je v rovnomennej dedinke možnosť navštíviť West Coast Wildlife Center. Je to centrum kde sa ochranári starajú o niekoľko druhov kiwi predovšetkým umelo inkubujú vajcia a odchované mladé kiwi vypúšťajú späť do prírody. Návštevu tohto strediska som samozrejme nemohol vynechať. Ďalej na juh je ďalší ľadovec Fox Glacier, ktorý je prístupný po turistickom chodníku. Celý deň bolo skvelé počasie a na záver dňa sme si ešte prešli Monro Beach Track. Krátky turistický chodník pôvodným nížinným lesom bujne zarasteným papradinami a pôvodnou flórou. Na konci chodníka je pláž na ktorej mali hniezdiť tučniaky novozélandské, avšak momentálne nebola hniezdna sezóna. Prenocovali sme pri pláži v blízkosti obce Haast.
Na 14. deň našej cesty sme museli opustiť západné pobrežie a od dedinky Haast ísť smerom do vnútrozemia cez NP Mount Aspiring. Prvou zastávkou sú vodopády Thunder Creek Falls. Autom prechádzame cez most Gates of Haast a dostávame sa k prvému obrovskému jazeru Wanaka a za chvíľu aj k jazeru Hawea. Jazerá ostro kontrastujú s vyprahnutým okolím vnútrozemia. Po bujne zarastenom západnom pobreží je táto oblasť, ktorá leží v zrážkovom tieni, hodne suchá. Cestou sa na chvíľu zastavujeme v Quenstown v metropole adrenalínových športov. My máme čas len na menší nákup jedla a nejakých suvenírov. Poslednou zastávkou je Te Anau kde máme v pláne prenocovať v kempe. Celkove sme za deň prešli vyše 300 kilometrov.
V nasledujúci deň sme mali namierené k hádam najznámejšiemu fjordu Nového Zélandu – k Milford Sound. Z Te Anau cesta k nemu vedie malebnou krajinou a hádam najveľkolepejší je prechod cez tunel v pohorí, ktorý bol prerazený práve kvôli turistom. Cesta má približne 118 km. Po príchode sme si zakúpili lístky na loď, ktorá nás previedla týmto fjordom spolu so skupinkou delfínov. Výškové prevýšenie stien je ohromujúce. Na konci fjordu sme sa ešte naposledy mohli rozlúčiť s Tasmanovým morom, ktorý sme vídali na západnom pobreží. Po návšteve Milford Sound nás čakala dlhá cesta až k Dunedin na polostrov Otago.
Vyše 400 kilometrov dlhá cesta zabrala väčšinu dňa a tak sme podvečer došli do kempu Portobello Village Tourist Park v dedinke Portobello. Pani recepčná nám dala skvelé informácie kde môžeme vidieť tzv. Sea Lion – tuleňa hrivnatého a taktiež tučniaka modrého, ktorý je typický práve pre Nový Zéland. Pozorovať tulene, ale aj tučniaky je najlepšie práve len vo večerných hodinách a tak sme ešte v tento večer vyšli na miesto kde podľa informácií by sa tieto druhy mali vyskytovať. Na pláži Sandfly Bay sme skutočne našli samca tuleňa hrivnatého a neskôr aj samicu ktorá priplávala až po súmraku, v skalách na konci pláže sa ukrývali aj malí tučniaci modrí.
Po tomto skvelom zážitku sme na ďalší deň navštívili Royal Albatross Centre, ktorý je domovom jedinej pevninskej kolónie albatrosa kráľovského na svete. Po zaplatení príspevku, ktorý ako všade inde na Novom Zélande ide predovšetkým na ochranu miestnej fauny, som mal možnosť vidieť a pozorovať hniezdiaci pár. Po prehliadke sme pokračovali ďalej smerom k Moeraki Bolders. Po ceste smerom na sever sme sa zastavili na pozorovanie kolónie tuleňov pri ceste na Shag Point v Matakaea Scenic Reserve. Hlavným cieľom cesty v tento deň sú známe Moeraki Bolders. Sú to takmer dokonalé kamenné gule rôznych veľkostí roztrúsene pozdĺž pobrežia v Moeraki. Sú opradené maorskými povesťami a patria k hlavným atrakciám tejto oblasti. Po návšteve sme sa rozhodli prejsť autom až k LakePukaki, čo bolo ďalších 200 km. Po ceste sme sa nakrátko zastavili pri Maori Rock Drawings, kde boli na skalách nakreslené staré maorské petroglify,znázorňujúce hlavne príchod lodí a ľudí na koňoch na toto územie.
Po prenocovaní vo free kempe v blízkosti jazera Pukaki sme mali naplánované prejsť túto oblasť s krásnymi scenériami. Z jazera Pukaki a taktiež aj od jazera Tekapo boli neskutočné výhľady na Mount Cook – najvyššiu horu Nového Zélandu a celé pohorie Južných Álp. Po vyhotovení posledných fotiek novozélandskej prírody sme sa presunuli do Christchurch kde sme si naplánovali stráviť posledný deň pred odletom.
Návšteva mesta Christchurch v 18. deň našej cesty bola už len po pamätihodnostiach mesta. Navštívili sme Cantenbury Museum, kde je možnosť vidieť celú históriu ostrova, domorodú faunu aj flóru a pozostatky mnohých vyhynutých živočíchov napr. vtáka Moa. V roku 2011 postihlo mesto silné zemetrasenie a celé centrum bolo značne postihnuté. Všade bol stavebný ruch a mesto sa postupne buduje, staré budovy sa reštaurujú. Aj napriek tomu v meste bolo veľké množstvo turistov. Po zakúpení posledných suvenírov sme čakali na posledný deň nášho putovania po Novom Zélande.
Dňa 29. januára 2015 odlietame z medzinárodného letiska v Christchurch domov. Budú to takmer dva dni letu v medzipristátí v Singapure. Plný dojmov a neopísateľných zážitkov sa už sčasti teším domov i keď žiť v tak úžasne rozmanitej krajine ako je Nový Zéland by som si určite vedel predstaviť. Po precestovaní celého Aotearoa cca. 5000 kilometrov za tých 18 dní som mal možnosť vzhliadnuť skutočne výnimočnú, exotickú, izolovanú ale aj modernú krajinu, ktorá sa snaží urobiť maximum na záchranu endemických druhov fauny a flóry. Ochrana prírody v súčasnosti chráni takmer 30 percent novozélandskej pevniny a je vidieť že sa snaží napraviť to čo v minulosti napáchali prisťahovalci introdukciou nepôvodných druhov. Ja ako ekológ im v tom snažení samozrejme držím palce.
