Faerské ostrovy sú skutočne jedinečným a výnimočným miestom našej planéty. Všimli si to aj rozhodcovia National Geographic Traveller, ktorí uskutočnili prieskum medzi 111 ostrovnými komunitami na celom svete, kde hodnotili autentickosť a neporušenosť. Faerské ostrovy boli vyhodnotené ako svetová jednotka! Porotcovia sa o nich vyjadrili, že „po týchto krásnych panenských ostrovoch je radosť cestovať. Ostrovy sú odľahlé a chladné, a v bezpečí od davov turistov. Ochrana prírody a historickej architektúry a zvyklostí svedčí o nesmiernej národnostnej hrdosti miestnych obyvateľov. Veľkolepé vodopády a farebné prístavy vyrážajú dych."
Prechádzať sa tu budete pomedzi fjordy a ostrovy hrdo týčiace sa z vôd Atlantiku. Cestu Vám niekoľko krát zatarasia ovce, ktorých na ostrovoch žije dvojnásobne viac ako obyvateľov. Aj preto sú tieto ostrovy prezývané Ovčie ostrovy.
Napriek tomu, že ostrovy ležia pomerne severne, počasie nie je až také studené, ako by sa mohlo zdať. Silne ho ovplyvňuje teplý golfský prúd a tak aj v zime teplota málokedy klesne pod nulu. Miešanie teplých a studených morských prúdov zapríčiňuje časté a výrazné zrážky. Prší tu viac ako 250 dní v roku, k tomu sa pripojí studený, často až burácajúci vietor a vy už tušíte, že táto krajina vám dá počas vášho pobytu skutočne zabrať.
Hovorí sa, že faerská letecká spoločnosť má údajne jedných z najlepších pilotov na svete a počas nášho pristátia som pochopil prečo. Len niekoľko metrov nad dráhou sa naše lietadlo počas pristávania dostáva z hmly a kolísavými pohybmi v silnom vetre napokon pristáva. Kvôli silnému vetru sa tu pravidelne omeškávajú lety a platí to aj pri preprave trajektami. V minulosti dokonca ostali turisti uväznený na ostrove Mykines celých osem dní z dôvodu silného vetra a z tohto dôvodu nepremávajúceho trajektu.
Na letisku nás čaká auto, je otvorené a kľúče sú položené na sedačke. Na ostrovoch je bežné, že človek si počas nákupu pred supermarketom nechá naštartované odomknuté auto, nebude predsa nasadať do chladného. Kriminalita tu je nulová, dokonca sa tu nenachádza ani väzenie a v prípade, ak sa niekto predsa rozhodne pre trestný čin, svoj skutok si musí odpykať v Dánsku.
Rozhodne najjednoduchší spôsob, ako precestovať ostrovy, je prenájom auta. Ostrovy sú prepojené mostami, dokonca dvomi podmorskými tunelmi kde sa platí mýto. Kde sa nie je možné dostať autom, prevezie vás trajekt. Cesty sú veľmi kvalitné s nádhernými výhľadmi. Najväčšia nástraha na cestách sú zvieratá. Hlavne počas dažďov si treba dať pozor na ovce ukryté v tuneloch, kde je minimum svetla. Práve ovce sú dôvodom takmer všetkých dopravných nehôd na ostrovoch. Domáci farmári im z tohto dôvodu začali na nohy dávať reflexné pásky.
Silný vietor zapríčinil aj to, že sa tu nenachádzajú žiadne stromy. Aj keď v minulosti boli pokusy doviezť rastliny z Aljašky, ktoré by tento silný nápor vetra mali zvládnuť, nezvládli však nápor oviec a ich hladných žalúdkov. Ostrovy sú teda naďalej bez lesov. Preto je zaujímavý fakt, že typické faerské domy sú drevenice s trávnatým porastom na strechách. Boli to morské prúdy, ktoré už odpradávna doplavovali drevo z Nórska a zo Sibíri. Legenda dokonca hovorí o tom, že všetky priplavené drevá a dosky boli dokonca očíslované tak, aby Faerčania vedeli, ako príbytok postaviť. Trávnaté strechy slúžia skôr ako bezpečnostný aspekt, aby vietor nestrhol škridlu a vďaka viac ako 250 daždivým dňom do roka sa jej nesmierne darí.
Nachádza sa tu dokonca najstaršia drevenica na svete. Postavená bola už v 11. storočí a prvý obyvateľ bol kňaz, ktorý taktiež napísal najstaršiu miestnu zachovanú listinu - „Ovčie listy". Bol to návod, ako sa starať o tieto zvieratá. Nie je to však jediný dôvod, prečo je dnes táto drevenica zaujímavá, už od 15. storočia ju obýva neustále jedna rodina a dnes tu žije už 17. generácia rodu Pattursonovcov.
Aj to jeden z dôvodov, pre ktorý sú Faerčania hrdým národom. Ich hrdosť pochádza z histórie a z krutých prírodných živlov, ktoré sa im podarilo skrotiť a naučili sa v nich žiť. Aj keď dnes ostrovy patria Dánsku, neradi to počujú. Majú vlastnú hymnu, vlajku, faerskú korunu a rozprávajú vlastným faerským jazykom najviac podobnému islandštine. Majú vlastný parlament, ktorý dokonca patrí medzi najstaršie na svete. Vznikol z dôvodu úteku Vikingov pred systémom v Nórsku, kde o všetkom rozhodoval kráľ a tak emigrovali a rozhodli sa skúsiť šťastie niekde inde. Už v 9.storočí osídlili Faerské ostrovy a nastolili základ demokracie a vznik prvého parlamentu.
Bola to práve dedinka Funningur, kde sa usídlil prvý Viking. Od dôb osídlenia Vikingami sa krajina vôbec nezmenila, stále je nedotknutá, s minimom turistov a vy sa nemusíte na vodopády pozerať spoza plotu v obkľúčení prešpekulovaných obchodníkov predávajúcich suveníry. Faerčania sídlia v malých dedinkách na úpätí fjordov, ukrytí v horských údoliach, kde málokedy nájdeme viac ako 20 domov. Dokonca jeden z ostrovov je osídlený len 5 ľuďmi a tak celá rodina ma pre seba celý ostrov, dokonale izolovaní od okolitého sveta.
Dodnes sú Faerčania veľmi hrdým národom a začína sa to odrzkadlovať aj v gastronómii, kde sa začínajú vracať k tradičným jedlám a vy si tak v reštaurácií môžete pochutiť na sušenej treske alebo sušených jahňacích črevách s kapustou a horčicou.
Jedna z miestnych tradícií je aj ochranármi nenávidený lov na delfíny tupohlavé, nazývaný Grindadráp, konajúci sa každoročne už viac ako 100 rokov. Z počiatku to bol lov, ktorý chlapcom zaručoval dovŕšenie dospelosti, dnes je to zdroj obživy pre celé ostrovy. Krajina, čo sa týka stravy, domácim moc neponúka a tak sa naučili využiť všetko. V tomto prípade zúžitkujú až 90% z ulovených delfínov. Úlovok rozdelia medzi obyvateľov, čo zvýši, rozdajú do nemocníc a domovov dôchodcov.
Jedno z najznámejších a dlho najviac izolovaných miest na ostrove je dedinka Gásadalur. Ich vodopád je symbolom Faerských ostrovov, no napriek tomu sme tam stretli len 3 autá turistov, aj keď sme na tomto mieste trávili veľa času a boli tam celkovo 4-krát. Nie je to však tento vodopád, ktorý je najzaujímavejší na tejto dedine. Vydávame sa na túru cez 400m vysokú horu, ktorá nám na niektorých miestach dáva skutočne zabrať svojím strmým svahom. Túto trasu museli obyvatelia dediny Gásadalur absolvovať zakaždým, keď chceli rybárčiť, keďže útesy, ktoré mali pod dedinou, im neumožňovali kotviť lode. Preto museli nechávať svoje lode vo vedľajšej dedine, kde bol jediný prístup práve cez túto horu. Až v roku 2004 bol cez ňu prerazený tunel, ktorý bol z počiatku najskôr na kľúčik a slúžil len pre miestnych obyvateľov. Stalo sa však to, čo nikto nečakal. Pôvodných 16 obyvateľov sa po otvorení tunelu odsťahovalo, no dnes tam žije už 18 ľudí.
Keď sa ráno prebúdzame do polojasného počasia, je to okamžitý impulz na absolvovanie túry, ktorých ostrovy ponúkajú veľmi veľa. My si vyberáme túru okolo jazera Sørvágsvatn. Dostávame sa na vysoký útes, pod ktorým hučí oceán a na ktorého okraji sa nachádza jazero. Plachtiace čajky, rachot vĺn, hmla a z nej vystupujúce útesy dodávali tomuto miestu takú silu a atmosféru, že som sa ku kraju útesu musel doplaziť po štyroch. Toto miesto mi pripomenulo Nórsko a túry nad jeho fjordami, prítomnosť a hukot oceánu však tento zážitok z Nórska prekonal asi tak stonásobne!
To najlepšie však malo prísť až na záver.
Kvôli silnému dažďu a vetru počas noci sme vymenili pohodlie stanu za spánok v aute a v noci sa niekoľkokrát budím na to, ako autom kmitá tak, až som mal strach, že ho odfúkne. Auto nadvihovalo a triaslo zo strany na stranu až som sa miestami cítil ako Aladin na lietajúcom koberci. Už počas svitania som pozoroval neďaleké vodopády ako silný vietor vyfukuje padajúcu vodu smerom nahor. Ráno po východe slnka a raňajkách prichádza jazda touto magickou krajinou, kde voda v každom vodopáde padá nahor, vo fjordoch sa tvoria vodné víri a príboj oceánu naše auto prechádzajúce po pobreží niekoľkokrát zalieva niekoľkometrovými vlnami potom, ako sa rozbíjajú o útesy na pobreží.
Snažím sa odfotiť tieto neuveriteľné prírodné úkazy, no nedokážem v rukách udržať foťák, musím sa sám držať zvodidiel, aby ma vietor nezhodil a v jednom momente nám silný vietor vytrhol čiapky z hláv, ktoré už len pozorujeme, ako letia dole z útesu.
Pokračujeme v ceste, pri ktorej sú autá sfúknuté z vozovky, odtrhnuté strechy domov, dokonca na mňa a na auto pri jednom fotení a vyčkávaní na dúhu, ktorá sa ustavičné zjavovala a mizla, padajú skaly. Tak to má však byť, nech to pocítite, že ste v nehostinnej severnej krajine a nie na dovolenke v Karibiku. Stále som však túžil splniť si sen, s ktorým som sem išiel a len s malinkou dušičkou som veril, že by sa mi to mohlo podariť.
Bol to práve najznámejší vodopád Gásadalur, ktorý som túžil vyfotografovať padajúc smerom nahor. Kým sme však prešli cez 6 ostrovov, prichádzame k nemu až večer, keď sa už vietor utíšil. Oceán však bol taký rozbúrený, že vlny po rozbití o pevninu dosahovali veľkosti cez 10 metrov. Pre prípad, že by sa vietor znova vrátil, ostávame spať neďaleko vodopádu a v noci sa moje očakávanie naplnilo. Silný vietor bol späťa ráno ešte pred východom slnka, chvíľu pred odletom, sa ponáhľam na vodopád, ktorý skutočne nepadá do oceánu, ale vietor ho fúka smerom na pevninu.
A ja si odfotením tohto dychberúceho prírodného úkazu plním jeden z fotografických snov, ktorý bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol navštíviť túto očarujúcu krajinu.
Autor a foto: Patrik Paulínyi
Facebook: https://www.facebook.com/Patrikpaulinyivideo/
Instagram: https://www.instagram.com/patrikpaulinyi/
