Čo môžete zažiť, ak máte na návštevu mesta len pár hodín? Tu je moja krátka správa z Bruselu. Oblečte si voľné šaty, obujte si pohodlnné topánky, rozpustite vlasy... Brusel vás chce mať prirodzene a v dobrej nálade.

Je 11 hodín doobeda a hneď cestou z letiska ma zaujmú ženy oblečené v niečom, súkromne nazvanom francúzsko severský štýl. Nechodím často mimo Slovenska, takže toľko oxfordiek, pohodlných a pritom skvelo padnúcich oblečení, krásne prirodzených tvárí a nefarbených vlasov som už dlho nezažila. Verím, že sa tento trend čoskoro dovalí aj na Slovensko.

Takže, čo od Teba môžem čakať Brusel?

Čo mi vie ponúknuť mesto, ktoré dokázalo vygenerovať kombináciu mien Audrey Hepburn, Jean - Claude Van Damme a René Magritte?

Hneď z letiska ma autobus číslo 12 vyhodí na Schumann Roundabout a ja stojím pred budovou Európskej Komisie. Modré vlajky s hviezdami a v okolí budovy sa motá zmes euroúradníčkov, asistentiek, novinárov, školských výletov a vojakov. Veľký nápis na budove všekých informuje o 60tom výročí Rímskych dohovorov.

Blízko EK je Cinquantenaire - obrovská záhrada s palácom, v ktorom je múzeum. Počasie vyšlo a príroda je tak od 2 týždne napred. Užívam si obed, slnko, kvety a papagáje. Zelené papagáje s červeným zobákom, ktorých škriekanie dáva celému miestu exotickú atmosféru. Vraj ich tu kedysi dávno niekto vypustil a už tu zostali. Všade sú rozkvitnuté čerešne a to je presne to, na čo sa po tejto zime chcem dlho a dlho pozerať, ale mám len pár hodín, takže sa ide ďalej.

Metro číslo 1 ma odvezie na zastávku Park (ďalší park?), blízko je katedrála Svätého Michala a svätej Gudule a podobá sa na slávnu Notre Dame v Príži, vstupné je vraj voľné, takže možno nabudúce. Hľadám totiž Grote Markt - Grand Place, ktorý ma má svojou krásou ohromiť, čo chcem určite zažiť. :)

Cestou sa zastavím v pasáži Les Galeries Royales Saint Hubert, kde väčšina obchodov ponúka belgickú čokoládu a pralinky. Checkpoint každého čokoholika. Môj favorit je čokoláda obalená v škorici, ktorá vyzerá ako hrdzavé náradie - kliešte, kľúče, kladivá, skrutkovače, majú tu naozaj všetko. V Cafe Le Pain Quotidien si dávam espresso a na lyžičke mám pripnutú malú tabuľku čokolády - od teraz kávu už len takto prosím...

V Bruseli sú podľa mňa dve sochy, ktoré sú totálne absurdné, prvá je socha JC Van Dammea pred Westland Shopping Center, ktorú som nevidela a druhá je veľká plastová socha Šmoulu, ktorá sa nachádza na Rue du Marche aux Herbes. Pretože vážení, šmoulovia sú z Belgicka a vymyslel ich Pierre Culliford alias Peyo!

Za sochou je malý obchod, kde si môžete kúpiť asi tak pol tony šmouláckych nepotrebností. Bol to silný zážitok, kto nemal ako decko polepenú skriňu celou šmoulou dedinkou aj s Gargamelom a nezodral VHSku s rozprávkami do biela, nech sa mi kľudne vysmeje.

Belgicko je celkom silný producent komiksov a rozprávkových postavičiek, okrem šmoulou tu majú domov aj Tin Tin a jeho pes, alebo menej známy Moomins. Všetko nájdete v Centre belgického komixu na Rue des Sables20. Mimochodom, aj Hercule Poirot je belgičan, n'est pas? :)

Ale ide sa ďalej, konečne som na Grote markte a je fakt parááádny. Je tu radnica a Maison du Roi. Je tu toľko zlata a členitých fasád, som ako v rozprávke. Neďaleko je socha Everard't Serclaes, kto sa jej dotkne splní sa mu prianie. Toto som sa však dočítala až doma, takže opäť možno nabudúce, pretože cieľ je jasný - Manneken Pis, ktorý sa nachádza v blízkej uličke.

Cestou si dávam waflu a je perfektná, čerstvá,ako taká chrumkavá nadýchaná palacinka s karamelom. Mňamka.

A konečne ho vidím, teda snažím sa, pretože "von je skutečne takovej malej" a ani som ho nezastihla v oblečku. Mrzne tam na marcovom slniečku celkom nahý. Ale ciká a to je hlavné, vraj sú príležitosti, kedy vo fontánke tečie aj víno.

Vydávam sa do kopca smerom k Mont des Art, nakoniec skončím v Magritte Museum. Keď som videla výstavu jeho diel vo Viedni, popravde veľmi neoslovil. Brusel však asi doplnil kontext a teraz mi všetky tie surrealne obrazy s "this is not a pipe", zhasnutými domami, alebo pánom, ktorý má pred tvárou jablko, prídu úžasne podnetné. Belgičania sú vraj veľký srandisti a majú sarkastický humor, neviem flámsky, holandsky ani francúzsky, ale z tých obrazov to priam sála.

Prejdem sa ešte po Parc de Bruxelles, ale už sa musím vrátiť. Po ceste mám už len poslednú zastávku - Európsky Parlament pred jeho vchodom je kus berlínskeho múru. Je celom sila dotknúť sa ho a uvedomiť si jeho výšku. Je akoby nasiaknutý tým všetkým negatívnym, čo voľakedy predstavoval. Myslím, že každý, kto sa pri ňom pristaví pochopí, ktorá časť histórie by sa už nemusela opakovať.

Inak je budova EP klasika, sklo a betón. Môžte prísť na exkurziu do Parlamentária a na námestí je prehľad Európskej kinematografie. Je tam aj Havel so svojím Odchádzením. Emka Zimková a Pásla kone na betóne ostali zatiaľ neobjavené.

Blízko sú uličky plné takzvaných café, ale café je v Bruseli to čo my poznáme ako krčmu, alebo bar. Všetci euroúradníci, aj miestni sedia po dobre odvedenej práci vonku a popíjajú svoju obľúbenú značku pivka.

A tu sa môj výlet končí a ak bude ešte nejaké nabudúce, cieľ je už teraz jasný: Atomium a belgické hranolky!

Vaarwel Brussel!