Vždy som túžila vycestovať do Kalifornie. Snívala som o tom už od základnej školy. Vtedy som však ešte ani len netušila, že sa mi to o niekoľko rokov splní. Keď sa mi naskytla prvá príležitosť zažiť Ameriku na vlastnej koži, vidieť tamojší svet a život, hneď som ju využila. San Francisco som navštívila pri mojej prvej ceste do USA, na ktorú som sa však nevydala sama, ale s priateľom a ďalšími štyrmi kamarátmi. Bol to pre nás všetkých úžasný zážitok plný vtipných momentov, na ktoré dodnes spomíname. Ale poďme pekne od začiatku:

Naša cesta začala u južných susedov, a to v Budapešti, odkiaľ sme leteli do San Francisca s prestupom v New Yorku. Keďže to bol môj prvý let, obávala som sa ako to celé dopadne, no zároveň som z toľkého nadšenia vycestovať za veľkú mláku mala „motýliky v brušku" ako pri prvom bozku. Po nekonečných otázkach letiskovej kontroly typu „Kto vás priviezol na letisko?", „Balili ste si batožinu sama?", „Čo všetko máte v batožine?" a po následnom nepríjemnom prekontrolovaní môjho tela a celej batožiny sme si konečne sadli do lietadla. Let bol síce dlhý, ale za to príjemný. Počas neho som sa nedokázala odtrhnúť od malého okienka a prestať fotografovať modrú oblohu s bielymi oblakmi, a to ani na upozornenie letušky.

Welcome to San Francisco – vítal nás už onedlho obrovský nápis hneď pri prvom vstupe do letiskovej haly. Keď sme sa predrali von pomedzi stovky ľudí a po prvýkrát vstúpili na americkú pôdu, bol to pre mňa neopísateľný pocit. Všetko bolo také nové a také iné. Veľa rôznorodých ľudí, rôzne jazyky, ruch, obrovské autá, jedným slovom – chaos. Vo vzduchu bolo ihneď cítiť, že nablízku je oceán. Už vtedy sme si pomysleli, že toto mesto má nepochybne svoju atmosféru, ktorú musíme zakúsiť. Doslova nás ten prvý dojem tak uchvátil, že sme aj zabudli na únavnú 15 hodinovú cestu lietadlom.

Z letiska do centra mesta sa dá dostať rôznymi spôsobmi – ten najrýchlejší je nadzemným metrom (tzv. BART), ale taktiež môžete využiť vlak, minibus či taxík, prípadne služby autopožičovne. Keďže náš hotel nebol priamo v centre, ale práve naopak nachádzal sa neďaleko letiska v časti nazývanej San Bruno, rozhodli sme sa pre tú najjednoduchšiu prepravu – taxi. Nebola to však žiadna výhra. V takom veľkom meste sa človek musí pripraviť na niekoľko kilometrové zápchy a vyzbrojiť sa dávkou trpezlivosti. Ako dnes si pamätám, že nás taxikár vozil kade tade až sme nakoniec všetci boli prekvapení, keď sme zostali vyše polhodiny trčať v zápche na ceste, ktorá mala štyri jednosmerné pruhy. Je to vôbec možné? pomyslela som si vtedy, no hneď som si aj v duchu na túto hlúpu otázku odpovedala – áno, veď v Amerike je predsa možné všetko. Po príchode k nášmu hotelu nám vodič taxíku oznámil ďalšiu skvelú novinu. „Bude to 200 dolárov" zahlásil! Až mi v tej chvíli zabehlo. Tu totižto platí pravidlo, podľa ktorého taxameter beží ďalej, aj keď taxík stojí na červenej na semafóroch či v kolóne áut. To bolo prvý a zároveň posledný raz čo sme v tomto meste využili taxi službu.

Pred vycestovaním treba rátať s tým, že San Francisco nepatrí k low-cost destináciám a z tohto dôvodu je potrebné si v prvom rade pribaliť dostatočnú peňažnú hotovosť alebo nezabudnúť na svoju obľúbenú platobnú kartu. Keď sme dorazili do hotelovej izby boli sme súci akurát tak na spánok. Bodaj by aj nie, veď tento deň vďaka 9 hodinovému časovému posunu nemal konca. Nabrať dostatok síl je veľmi dôležité, obzvlášť, ak plánujete po meste chodiť pešo – čo bol aj náš plán. Nie je to také jednoduché ako sa zdá, pretože ako určite dobre viete, San Francisco je známe práve jeho netradičným kopcovitým členením a keď vezmeme do úvahy aj teplotu, ktorá sa v letných mesiacoch pohybuje okolo príjemných 20 – 25° C, tak to dá zabrať aj trénovaným športovcom.

Dobrodružstvo sa môže začať! Ráno sme už boli svieži a pripravení vyštartovať do ulíc. Chceli sme v prvý deň vidieť a zažiť čo najviac. Keďže sme nebývali priamo v centre, ako som už spomínala, po skúsenosti s taxíkom sme sa rozhodli pre cestu prímestským vlakom (tzv. Caltrain), ktorý nás po polhodine dopravil až priamo do centra. Keď sme vyšli z vlakovej stanice San Francisco Caltrain Station, boli sme pevne rozhodnutí zdolať toto veľkomesto po vlastných a s mapou v ruke.

„Aha mrakodrapy!" skríkol kamarát, ktorý sa ako prvý predral von. Vtedy nám všetkým prvýkrát padla sánka dole. To čo sme dovtedy poznali len z amerických filmov, sa nám z diaľky týčilo priamo pred očami. Po prvom očarovaní sme sa vydali na podrobnejšie spoznávanie krás mesta. Naše prvé kroky viedli k známemu parku Yerba Buena Gardens, v ktorom je umiestnený memorial slávneho amerického bojovníka za občianske práva Martina Luthera Kinga, Jr.. V parku nás ale zaujala ešte jedna vec, ktorá v nás prebudila detského ducha. Bol to klasický koníkový kolotoč. Avšak z rozumného dôvodu, ktorým bola krátkosť času, sme sa kolektívne rozhodli vzdať tejto radovánky. Po tomto ťažkom rozhodnutí sme si to nasmerovali na hlavné námestie Union Square. Veľké srdcia rozmiestnené v štyroch rohoch námestia ma úplne dostali. Úžasný dojem nepochybne dotvárali krásne palmy a okolité výškové budovy. Nepamätám si už ako dlho sme sa tam zdržali, ale podľa počtu mojich fotiek uložených v počítači to asi nebolo krátko. Práve na tomto mieste sme zrazu spomedzi anglicky hovoriaceho davu začuli ľubozvučnú materinskú reč. Niet sa čo čudovať, veď našich krajanov je po celej USA roztrúsených neúrekom.

Jednou zo slávnych atrakcií, ktorú ako turisti musíte jednoznačne vyskúšať, je sanfranciská ľanová električka Cable car. Cena síce nie je najlákavejšia (6 USD za jednu cestu), ale ten nádherný výhľad počas jazdy si zamilujete. Je to užitočný dopravný prostriedok, ktorý vás vyvezie cez rázovito stúpajúce ulice až na miesto, odkiaľ máte celé mesto ako na dlani. Ani sme len netušili, aký úžasný pohľad sa nám tu naskytne. Okrem dych vyrážajúceho pohľadu na celé centrum mesta sa z druhej strany v kalifornskom zálive rozprestieral malý ostrovček Alcatraz – kedysi väzenie s najvyšším strážením, dnes historický areál s múzeom. Ak by ste mali záujem nazrieť do jeho tajov, odporúčam cestu loďou na ostrov vopred zarezervovať (cena je okolo 30 USD). My sme, žiaľ, nemali to šťastie spoznať ho zblízka.

Pokochaní obrazom mesta sme pokračovali ďalej až k známej jednosmernej najkľukatejšej ulici sveta Lombart Street. Sledovanie áut, ktoré pomalým tempom zdolávajú ostré zákruty sa zdalo zábavným nielen nám, ale aj mnohým ďalším turistom, ktorí si túto hadiu atrakciu taktiež nenechali ujsť. Každý z nás ako zdatný vodič by si na tomto mieste určite rád precvičil svoje šoférske zručnosti. Niektoré ulice boli dokonca až také strmé, že údivom nám bolo aj parkovanie domácich. Veď niektoré autá by stačilo trochu potlačiť a už by boli kotúľali dole ulicou.

Z Lombart Street to bolo už len na skok do turisticky obľúbenej oblasti Fisherman's Wharf, ktorá sa rozprestiera priamo pri oceáne. V tejto časti nájdete nielen obchodíky so suvenírmi, ale aj vynikajúce reštaurácie ponúkajúce plody mora predovšetkým lahodné kraby. Jednou z reštaurácii, ktorú určite nesmiete obísť je Rainforest Cafe. Ak aj nie ste hladní a nechcete si niečo objednať, jednoznačne sa choďte aspoň pozrieť dovnútra – určite vás ohromí imitácia dažďového pralesa. Spomínaná oblasť je obľúbená predovšetkým pre populárny Pier 39 – mólo, kde môžete nielen utratiť niekoľko dolárov na zábavu či suveníry pre rodinu a priateľov, ale hlavne tu môžete sledovať kalifornské uškatce. Sama som bola dosť prekvapená, koľko týchto roztomilých zvieratiek si len tak relaxovalo na platformách pre nich prichystaných.

Vyčerpaní chodením a slnkom sme sa vydali späť na cestu do hotela. Strmé ulice sme zdolávali už len s vyplazeným jazykom a otlakmi na nohách. Koniec našej turistiky však ešte okorenila neplánovaná prechádzka po pofidérnej štvrti, v ktorej sme sa zrazu ocitli. Takéto miesto by ste veru na mape zapísané nenašli. Pohľad na „houmlesákov", ktorí na každom štvorcovom metri pýtajú peniaze, ako aj na pochybné partie chlapíkov sledujúcich vaše kroky určite nie je pre turistov ten najlákavejší. To nás donútilo pridať do kroku a trieliť odtiaľ ozlomkrky, neobzerajúc sa za sebou. Nakoniec sme polomŕtvi, ale s úsmevom na tvári dorazili do hotelovej izby.

Druhý deň sme mali na pláne preskúmať slávny červený most známy ako Golden Gate Bridge, ktorý prekračuje kalifornský prieliv. Považuje sa za jeden z najkrajších visutých mostov na svete, a preto prejsť ho autom alebo pešo je takmer turistickou povinnosťou. Keďže táto Zlatá brána bola dosť vzdialená od nášho tamojšieho ubytovania, stavili sme na pohodlie a vypožičali si auto z miestnej autopožičovne na jeden deň. Netrvalo to ani trištvrte hodinu a už sa pred nami začali vynárať dve veľké červené veže. Následne sme ho už videli v plnej kráse. Cesta autom po moste zo San Francisca je zadarmo, ale pri spiatočnej ceste, t.j. smerom do mesta, treba rátať s mýtnym poplatkom v sume 6 USD. Samozrejme, okrem šiestich cestných pruhov je po obidvoch stranách prístupný chodník pre chodcov a cyklistov, ktorí ním môžu obojsmerne prechádzať zadarmo. Počas nášho prejazdu cez most sme všetci mali tváre nalepené na okienkach auta a len s nemým úžasom sme sledovali celú okolitú scenériu. Auto sme zaparkovali na druhej strane, že si urobíme zopár fotiek. Našli sme vyvýšené miesto, odkiaľ bol výborný výhľad na samotný Golden Gate v popredí so San Franciscom v pozadí ako aj na celý kalifornský záliv vrátane už spomínaného Alcatrazu. Na tú krásu sme sa nešli vynadívať. Vďaka slnečnému počasiu bola skvelá dohľadnosť a most bolo možné obdivovať bez známej sanfranciskej hmly, ktorou býva často pokrytý.

Po vyčerpaní fotografických póz a vybití všetkých batérií vo fotoaparátoch sme usúdili, že by bolo už načase vrátiť sa späť na hotel. Výdatne navečeraní fast foodom sme sa pohodlne usadili na mäkkých posteliach a v plnom prúde začali plánovať pokračovanie našej cesty naprieč Kaliforniou. Ďalším cieľom bolo Los Angeles, ale o tom až nabudúce…

Autor a foto: Petra Sklenková