Show big severna india cez objektiv

Severná India cez objektív

20.Dec 2015 | 18:00
Autor: Patrik Paulinyi
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest india

Jedného dňa mi volal Andrej, že sú lacné letenky do Indie, neváhal som a v momente som bol rozhodnutý. Bohužiaľ, letenky boli za pár minút vypredané a nestihli sme ich kúpiť. O týždeň mi volá zas, tentokrát sme už úspešní. Vybavujeme víza, očkovania a odchádzame na výlet. Pred odchodom čítam cestopisy, polovica ľudí sa sťažuje, ostatní su nadšení, a tak som plný očákávaní.


DEŇ PRVÝ – NEW DELHI

Po prílete okolo polnoci rozmýšľame či ostaneme spať na letisku, alebo ideme skúsiť náš hotel, keďže ubytovanie sme si bookli až na nasledujúcu noc. Vychádzame pred letisko s tým, že sa rozhodneme podľa ceny taxíka. Stojí 3 eurá, a tak neváhame. V duchu si však vravím, že je to až príliš lacné, pretože cesta k hotelu je asi 40 minút a určite na nás niečo chystajú.

Prvý kontakt s Indiou bol pomerne depresívny. Delhi zahalené v smogu. Viditeľnosť miestami len na pár metrov, schátrané ošarpané budovy, ľudia spiaci na chodníkoch, ulice prázdne, len kde-tu akýsi zombík vynárajúci sa z hmly. Pred hotelom prichádzame ku barikáde a tu sa začína zaujímavý príbeh našej prvej noci. Dozvedáme sa, že celá oblasť je zavretá pre akési protesty a taxikár nás berie do turistického infocentra, ktoré funguje ako cestovky u nás. Chlapík nám vytočil náš hotel a z recepcie potvrdzujú, že je zavretý. Po pár dňoch zisťujeme, že pravdepodobne nevolal do hotela ale nejakému kolegovi. Údajne takto zarábajú na turistoch – zastrašiť a „okradnúť“ .

Odmieta nám pomôcť s internetom, aby sme si bookli iné ubytovanie. Snaží sa nám nanútiť ich okruh Indiou za 700 € na tri dni a keď mu hovoríme, že máme 300 € na dva týždne, vysmeje nás a vyhodí na ulicu. Odchádzame na letisko, kde nás nechcú pustiť, lebo nemáme palubné lístky na posledný raňajší let. A tak ostávame v New Delhi. Po ceste prichádzame do jedného hotela, kde od nás chceli 100 € na noc. Neexistuje. Naťahujeme čas, kým vyjde slnko a nebudeme sa báť vyjsť na ulicu. Hráme sa teda na blbečkov a desaťkrát sa pýtame, aké miesta by sme mali vidieť. Po hodine ich prejde trpezlivosť a vyhadzujú nás. Ideme ďalej. Náhodou natrafíme na ďalšie turistické centrum, kde prebieha to isté – my naťahujeme čas a on sa nám snaží nahovoriť ich výlety za neskutočné peniaze. Pomaly však zisťujeme, že zrejme nebude iná možnosť dostať sa do Agry ako taxíkom, kedže všetky vlaky sú beznádejné plné. Znova nás vyhadzujú, a keď na nás vybehne chlapík so železnou tyčou a začne sa na nás oháňať, rozhodujeme sa, že taxík predsa len bude najlepšia možnosť. Nebolo to nič príjemné byť v tejto situácii a mať pri sebe všetky peniaze, foťák, a navyše sme nevedeli, čo od nich môžeme čakať.


DEŇ DRUHÝ – AGRA A JAIPUR

Dávame taxikárovi za cestu jeho, hádam, polročný plat – 150 € – s tým, že ešte Andreja okráda o 400 rupií. Na benzínke si na tajnáša fotím jeho ŠPZ, ak by sa niečo prihodilo a čaká nás 3hodinová cesta. Predošlú noc sme spali na letisku, túto sme nespali nič. Rozhodneme sme, že sa po ceste budeme striedať na stráži, aby nás neokradol. Striedame sa po polhodine spánku. Ráno prichádzame konečne do Agry, do hotela hneď vedľa Taj Mahalu.


DEŇ TRETÍ – AGRA

Kúsok oddych a poobede smer Taj Mahal. Bolo tam obrovské kvantum turistov, poväčšine domácich a prvýkrát zažívame situáciu, že sa s nami miestni fotia. Nevieme prečo ale bavím sa na tom. Odchádzame až pri západe slnka a vyberáme sa do bočných uličiek Agry, kde prvýkrát skúšame lokálne jedlo. Platíme v prepočte 80 centov a dostávame to, čo budeme jesť najbližšie dva týždne. Placky čapaty, a tri rôzne omáčky s cícerom, s chilli a so syrom. Prechádzame sa ďalej uličkami a je to taký náš prvý kontakt s miestnymi ľuďmi. Ulice plné smetí, ľudia na nás pozerajúci kto sme, čo sme, niektorí nám ukazujú, aby sme sa vrátili, niektorí sa na nás usmievajú. Fotím si ulicu, a keď sa otočím, proti mne beží vyplašená krava, ledva sa stihnem uhnúť. Večer trávime v ďalšom turistickom centre s konečne príjemným chlapíkom, ktorý nám vysvetľuje prístup ľudí v Delhi, aké s nimi majú turisti zlé skúsenosti a bookujeme spoje na nasledujúce dni.


Ráno navštevujeme pevnosť Red Fort a následne nastupujeme do autobusu na asi 7 hodinovú cestu do Jaipuru. Z hotela, ktorý sme bookli, nám prišiel mail, že ak nám taxikári budú hovoriť o zavretom hoteli, nemáme im veriť a máme sa dožadovať, aby nás tam doviezli. Vraj tak zarábajú na turistoch, keď si ich dosadzujú ku svojim kamarátom. V tej chvíli si uvedomujem, že to číslo, na ktoré sme volali v Delhi, zďaleka nebol náš hotel. Večer prichádzame na hotel. Okrem recepčného nikto nevie anglicky, a tak zažívame dosť veľa vtipných momentov pri snahe vysvetliť im, že nám nefunguje na izbe zámok a chceme vymeniť izbu.


DEŇ ŠTVRTÝ – JAIPUR

Vyrážame do Pink city, rozhodli sme sa ísť pešo, čo bol veľký zážitok. No po cca 3km prechádzke v 30 stupňoch sme mali dosť, a tak si objednávame cyklorikšu. Chlap nás viezol 4km v týchto horúčavách a v tej najväčšej premávke za 80 centov. Skoro zomrel, no aj tak niekoľkokrát poďakoval. Títo ľudia sú väčšinou niečo ako u nás bezdomovci, ktorí len tak prespávajú na uliciach na svojich rikšiach, a sú vďační za každý peniaz, aby mohli prežiť. Vyrážame na Tiger Fort, kde zažívam asi najkrajší zážitok z celej Indie. V uliciach počujete neustále trúbenie, krik a ďalšie rôzne zvuky, pričom ulice sú pre Európana naozaj hlučné. Na pevnosť sa vychádzalo serpentínovým chodníkom a ako vychádzame vyššie, otvára sa obrovská panoráma mesta Jaipur. Súčasne ruch z ulíc zaniká a čím vyššie vystupujeme, tým viac začína prenikať kapela, ktorá niekde v meste hrala. Na samom vrchole bolo počuť len ju. Bol to krásny moment, ako zrazu všetok ten ruch utíchol a počuli sme len kapelu s výhľadom na nekončiace sa domy…

Po ceste dole sme dostali na rikši defekt, samozrejme šofér nemal kľúč. Polhodinu nás presviedča, že to zvládne no napokon nás dole berie ten najväčší blázon, akého som v celej Indii zažil. Pokrikuje po ľuďoch, po slonoch a najväčšiu radosť má z toho, keď sa rúti na ľudí a meter pred nimi prudko otočí rikšu, aby ich nezrazil, pričom si spieva skladbu Bad Boy. Čerešnička je, keď sa pred kinom, kde máme namierené, vyrúti do 4-prúdovej premávky a vyrezáva v nej taký oblúk, že rikšu postaví na dve kolesá. Úplná paráda! Dohadujeme sa s ním na cestu aj na nasledujúci deň.


Prichádzame do kina, ktoré je fakt krásne, začína film a je to akýsi indický remake filmu Drive. Trvá tri hodiny ale príjemne prekvapuje, aj keď nerozumieme ani slovo. Najväčší zážitok je ten rozdiel kultúr. Kým u nás sa niekto v kine ledva zasmeje, v Indii preplnené kino pri každej scéne kričí, píska, až mi to miestami pripadá ako v krčme. No doslova sa na filme zabávajú. Najväčší, asi polminútový, aplauz zazneje, keď si herečka vyzlečie nohavice. Teraz už rozumiem niektorým bollywoodskym banálnym scénam vo filme, ktoré sú pre nás nepochopiteľné, no presne stavané na tieto situácie a ich zmysel chápania filmu.

Večer pred hotelom chalani z hotela hrajú kriket a túto príležitosť si nemôžeme nechať ujsť. Vysvetľujú nám pravidlá, aby sme ich nakoniec chladnokrvne porazili. Môžem s kľudným svedomím prehlásiť, že s Andrejom sme pravdepodobne najlepší hráči kriketu na Slovensku! 


DEŇ PIATY – JAIPUR

Ráno pre nás Bad Boy neprišiel, asi ho zatkli alebo sa niekde zabil. Berieme iného rikšiaka a vyrážame smer Ambert Fort. Hore nás vyvážajú slony, no ešte predtým v rade som zjednal Inda predávajúceho drevené sošky, že mu hádam až do plaču bolo. Kúpil som 5 ks za 500 rupií (7€), pôvodne navrhol cenu dve za 50 dolárov (2500 rupií).
Prechádzame na druhú stranu mesta a stúpame do Monkey Temple, kde spolu nažívajú opice, prasatá, kravy a milión baktérií. Hore máme duchovný obrad. Ďalej vyrážame pred Water Palace, kde si konečne dávame kus oddych. Po chvíli je pri nás asi 20 miestnych detí, ktoré nám predvádzajú ich schopnosti a hovoria o svojich snoch. V Indii do menších miest turisti nechodia, preto je pre miestnych obrovský zážitok, keď vidia bielych a všetci sa s nami chcú fotiť a rozprávať, aj keď nevedia anglicky. Po ceste domov jeme v pouličnom stánku za 30 centov a kupujeme si „žuvačky“, čo chutia ako prací prášok. Ten síce neviem, ako chutí, ale ak som si niekedy predstavoval jeho chuť, bolo by to presne toto.


DEŇ ŠIESTY – JAIPUR

Pobalili sme sa a vysťahovali. Na recepcii zisťujeme, že náš vlak ide až nasledujúci deň a že hotel máme tiež zaplatený až na ďalšiu noc, vraciame sa teda späť ubytovať. Rozhodujeme sa, že si dáme oddych a ideme do parku. Zas sa s nami fotí asi 10 ľudí, dokonca si ma fotí chlap so svojou malou dcérou s tým, že ju mám objať a potriasť rukou. Čo bolo dôležité pre ďalší pobyt v Indii, bol náš obed. Jednu zmes korenia dávajú naozaj všade. Do chipsov, na vajíčka, na každé jedlo, na zeleninu a dokonca nám ju dali do limonády. Kebyže to nevidím piť miestnych, myslím si, že si z nás nepekne robia srandu. Andrej to nezvládol, ja som svoju vypil ale od tohto momentu som toto korenie už nemohol ani cítiť. Odchádzame a po ceste nachádzame obrovské ihrisko, kde hrá asi tak 300 Indov rozdelených asi do 20 zápasov kriket. Ako sa približujeme, všetky zápasy sa prerušujú a všetci sa klasicky s nami chcú fotiť. Vybavujeme si povinnosti najlepších slovenských hráčov kriketu a chvíľu s nimi hráme. Neviem, kto mal z toho väčší zážitok, či my alebo oni. Pri našom odchode stretneme reportéra z telky. Údajne sa v tej dobe hrali majstrovstvá sveta v krikete a India porazila Afriku, čo bola pre nich veľká udalosť. Tak nás s kamošmi potočili a zrazu sme boli v indických správach ! 


Cestou na hotel si berieme cyklorikšiaka, ktorého posadíme dozadu a šoférujeme tentokrát my. Je to pre neho veľký zážitok, pre nás taktiež. Vôbec to nie je jednoduché a párkrát sa dokonca ocitneme v jarku.

Večer trávime na streche hotela pri západe slnka a keď sme sa rozhodneme ísť spať, zazvoní z recepcie telefón, nech ideme hrať kriket. Váhame, lebo predsa to je na amatérskej úrovni pred hotelom a my sme už predsa boli v telke… Nakoniec ich zas porážame a ideme spať.


DEŇ SIEDMY – JAIPUR A CHANDIGARH

Dnes sa nám na druhý pokus podarilo odubytovať, no predtým nám chalani z hotela ešte dali lekciu indickej kuchyne, pozobkali sme všetko, čo tam mali a naučil som sa variť moje obľúbené indické jedlo – mutter bjuhni.
Po príchode do vlaku núkame prísediacich keksami, no tí odmietajú. My však neváhame a keď nás neskôr ponúkajú jedlom, čo majú pobalené, všetko ochutnávame. Je to veľmi príjemný moment, keď do nás tlačia doslova všetko, čo majú nabalené a my máme napokon napokon asi tri chody jedla. Vedľa si zas ženy spievajú piesne. V noci sa spať kvôli veciam bojíme a tak sa opäť striedame so spánkom a hliadkou. Počas cesty ma zaujme jeden pohľad na stanici, kde vlak zastaví. Prší a asi 50 Indov spí natlačených pod maličkou strieškou, aby na nich nepršalo.


DEŇ ÔSMY – CHANDIGARH

Dospávame zameškané a na obed sa po prvýkrát dostávame v Indii k mäsu. Konečne sýti vyrážame do vedľajšieho shopping mallu, kde je dokopy asi 10 ľudí. Kupujeme Capri Sonne, 20 kusov, nejaké ovocie za 2,5 € a rozdávame žobrajúcim deťom po ceste do hotela. V celom meste, dokonca aj v hoteli, na nás znova podivne pozerajú, ako keby sme na hoteli boli vôbec prví bieli. Dokonca poslík Manu si nás fotí, lebo nás chce ukázať frajerke. Večer kupujeme lístky na všetky vlaky až do konca pobytu. Prekvapuje ma mimoriadne milý recepčný, ktorý nám vybavuje chlapíka, ktorý nám nakúpi lístky a ďalšieho, ktorý nás po indicky v trojici na motorke za ním odvezie, a ten dokonca za cestu odmieta peniaze.


DEŇ DEVIATY – CHANDIGARH A HARIDWAR

Ráno okolo štvrtej nám zvoní telefón. Je to Manu, že či nám môže doniesť raňajky. V skorých ranných hodinách opúšťame hotel, nasadáme na vlak a po 7 hodinách prichádzame do Haridwaru. Na stanici nás víta súboj dvoch opičích gangov a jedného neutrálneho prasaťa. Všade hluk a utekajúci ľudia, celkom sranda, a tak chvíľu povzbudzujeme svojich favoritov.

Mesto dýcha náboženstvom a všade navôkol sú náboženské symboly, oltáriky, a sochy bohov. Ubytujeme sa a vyberáme sa najesť sa do mesta. Vykračujeme smer Ganga, no po 10 metroch je našej cesty koniec. Odchytáva nás indický Schwarzenegger a vťahuje na nejakú oslavu, kde nás ponúkajú asi desiatimi národnými jedlami. Zoznamujeme sa s organizátormi, ktorí sa s nami samozrejme všetci fotia a pozývajú nás na večernú slávnosť. Zatiaľ sa ideme pozrieť na Gangu. V diaľke vidíme obrovský zástup ľudí s kapelou, tak sa tam ideme pozrieť. Po ceste nachádzame peknú zátoku, kde voda vyzerá vďaka pieskovcovému podložiu pomerne čisto a tak si vravíme, že po ceste naspäť sa tam musíme okúpať. Prichádzame ku davu ľudí a netušíme čo sa deje, po pár minútach sa dozvedáme, že sa jedná o pohreb. Nebohého hádžu v pozbíjanej drevenej klietke naplnenej kameňmi a kvetmi do vody. Čakal som, že bude aspoň chvíľu plávať, no klesol ku dnu pol metra od brehu. A tak je po našom kúpaní v Gange. Večer sa dozvedáme, že jeho telo zjedia ryby a takýto tradičný obrad robí už len veľmi málo ľudí. Samotný pohreb mal veľmi silnú atmosféru. Pred hodením nebožtíka do vody sa dvihol vietor a do toho bolo počuť náreky a modlitby asi 200 ľudí.


Vraciame sa a prichádzame na oslavu, hneď po príchode nás ovešávajú kvetmi, predstavujú nás sponzorom podujatia alebo aspoň tak som to chápeme. Znova sa s nami všetci fotia, ale tým myslím, že naozvaj všetci! Mladí, starí, deti, babky… Dokonca ma fotia s akýsimi bohmi, pričom jeden vyzerá ako Mikuláš a druhý ako Fred Flinstone (až na druhý deň zisťujem, že Fred bol Shiva a Mikuláš netuším doteraz, kto bol). Je to smiešne, lebo ľudia sa k nim chovajú ako ku pápežovi, kľakajú si pred nimi, bozkávajú im ruky a oni sa pritom fotia so mnou. No nič, znova sme sa niekoľkokrát najedli, dokonca tam bol ešte švajčiarsky pár, ktorý tiež netušil, čo sa to tam vlastne deje. Začínali sme mať strach, že nás chcú obetovať alebo čo. To je tak, keď je k vám niekto milý, hneď máte podozrenie, že niečo od vás chce, že…

Večer ideme na pútnické miesto na Gange, kde si aspoň omočíme nohy a užívame atmosféru. Po ceste domov berieme cyklorikšu a znova sme vodiča vyvážame my. Pre tohto to bol ešte silnejší zážitok, ako pre toho pred tým, asi aj preto, že sa už nemusel báť, že mu rozbijeme rikšu, keďže sme to už dokázali lepšie šoférovať. Celú cestu sa smial a na konci nám podal ruku a poďakoval asi tak 20-krát.


DEŇ DESIATY – HARIDWAR

Pred východom slnka prichádzame na Gangu. Ešte pred jeho východom prebieha obrad ohňom, pričom si Andrej celý čas popíja miestne mlieko. Celý čas mu je v očiach vidieť strach, ktorý pri jeho pití zažíva a nakoniec ho dopiť psychicky nezvláda. Púšťame si na vodu kvetné loďky a kus vody si beriem v nádobe domov.


Pred obedom vyrážame do Rishikeshu, kde si požičiavame scooter. Je to celkom zábavné, lebo to šoférujeme prvýkrát a ja so sebou nemám ani vodičák. Po ceste sa zastavujeme pri Gange. Indovia sa strašne radi fotia, sú nadšení z možnosti niečo odfotiť. Prichádza za mnou rodina, či by som ich odfotil, nevedia anglicky, tak sa dorozumievame asi len úsmevmi, takže z počiatku ani netuším, čo chcú. Nechcú fotku nikde poslať, najviac ich poteší, keď majú možnosť vidieť sa na fotografii. V Rishikeshi je zrazu strašne veľa bielych. Keď sme videli prvého, druhého, ešte sme im kývali, ale zrazu je už celé mesto biele. Je to mesto, kde turisti chodia na kurzy jogy, meditovania, varenia a indickej kultúry, čiže to tam bolo veľmi preľudnené a poeuropštené, no i tak veľmi pekné. Po ceste naspäť je veľmi zábavné na scootri kľučkovať pomedzi opice sediace na ceste.


DEŇ JEDENÁSTY – HARIDWAR A KALKA

Ráno sme dlhšie poležali na hoteli pred ďalším cestovným dňom. Objednávame si raňajky, respektíve len džem, keďže chalan to dokázal splniť až na druhýkrát, vlastne tretí. Následne sa nás snaží vyhodiť nie len od raňajok, ale aj z izby. Skúša to raz, dvakrát a domnievam sa, že aj tretí, ale to si nie som istý, lebo sedím na záchode a počujem už len Andrejov krik. Ideme na obed, dobre sa pred cestou najeme čínskych rezancov a zeleniny za malo peňazí. Andrej zisťuje, aký syr to má v jedle, načo ho chlapík berie do ruky a vraví, že je to paneer. Andrej nevie, čo je paneer, a tak ho znova berie Andrejovi z taniera, rozpoľuje a vysvetľuje, čo je to zač. Čakal som, že na záver si ho strčí do úst, ale predsa sa ukázal ako milý slušný Ind a tak ho opätovne vracia ochytaný a dotrhaný Andrejovi na tanier. Presúvame sa vlakom do Ambaly, kde nám cestu spríjemňujú dvaja bradatí shemale-i pýtajúci peniaze.

V Ambale máme dvojhodinovú siestu, tak využívame čas a pred stanicou si dávame chlieb s džemom. Andrej sa rozčuľuje, že kŕmim psov, no ja sa teším, že mám strážneho psa. Stráži až do chvíle, kým k nemu nepríde lokál a s úsmevom na tvári mu nedá facku po temene. Vedľa sa prebúdza spiaci bezďák, ktorý príde na kus slova, no našu nenačatú konverzáciu zráža obuškom na zem policajt. Znova sme v meste, kde pravdepodobne netušia, že existujú aj bieli. Nastupujeme na luxusnejší vláčik – podobný našim IC – a po usadení nám donesú čaj, Andrej si ho priamo pred stewardom vylieva celý do rozkroku. Nie je to nakoniec až také smiešne, ako sa zdá, lebo čaj nebol až taký horúci, ako mohol byť. Andrej ešte vybavuje od manažéra vlaku toasty, ako sme však neskôr zistili, nemal to robiť. Večer dorážame na hotel, kde máme zas skvelého a ochotného recepčného, ktorý nám na izbu donesie rooter. A deku máme tiež najkrajšiu v celej Kalke.


DEŇ DVANÁSTY – KALKA-SHIMLA

V noci sa budím na to, že mi je zima, Andrej mi berie homo-deku a tak sa zakrývam mikinou a uterákom. Zisťujem, že mi nie je len zima, ale je mi navyše aj zle, snažím sa zaspať, no stále myslím nato, ktorým otvorom to zo mňa pôjde. Vravím si, že budem bojovať a vyberám Horec. Riadim sa heslom: čím viac lieku, tým rýchlejšie sa vyrieši problém. Nemám pravdu a ráno grciam ako pán. Celý deň som zničený , ledva sa hýbem a rozprávať sa mi nedá. Andrej ma obsluhuje ako taká šumná frajerôčka. Cesta do Shimly je vcelku šialená vzhľadom na môj zdravotný stav, a tak som nesmierne rád, keď dorážame do cieľa. Asi 6 hodinová cesta v autobuse serpentínami na okraji Himalájí s indickým štýlom jazdenia nad obrovskými priekopami mi dali riadne zabrať. Poobede dávam šlofíka a zbieram energiu na prechádzku po Shimle, kde fotíme západ slnka a prechod do noci.


DEŇ TRINÁSTY – SHIMLA A CHANDIGARH

Opúšťame Shimlu a v duchu spomínam, ako mi pred týždňom bolo príjemne v 30 stupňových horúčavách. Prichádzame na malú staničku, nakúpime milióny keksov na cestu a nasadáme. Upratovačka zametajúca stanicu pozametá celé nástupište a všetko zhrnie na koľaje. Nevadí, že koše sú na každom stĺpe. Hlavná vec, že mesto bojuje proti fajčeniu a všade visia tabule, smeti však očividne neprekážajú. Cesta je fakt pekná: serpentíny, hlboké údolia a veľa tunelov, údajne až 107 na celej trase. V polovici cesty začína pršať a vlak zastavuje. Vykláňam sa z okna a cez koľaje vidím padnutý strom. Idem si to odfotiť, no kým tam prídem, na mieste je už 20 Indov a rozmýšľajú, ako idú strom odstrániť. Už vidím, ako by reagovali ľudia na Slovensku a radšej by tri hodiny sedeli vo vlaku a čakali, kým strom príde niekto odpratať. Tu sa to navyše odohráva ešte v silnom lejaku. Po polhodine je všetko odpratané a nasadáme späť do vlaku. Všetci premočení, ale obohatení o ďalší zážitok. V Kalke nasadáme do preplneného autobusu a do Chandigarhu prichádzame v silnej búrke a vetre. Všade je niekoľko centrimetrová vrstva blata, všade sa valí voda, v ktorej plávajú smeti. Do toho silný vietor. Nasadáme na rikšu, no chalan vôbec netuší, kde je náš hotel. Po blúdení nakoniec prichádzame pred hotel a na naše prekvapenie sa ocitáme len na druhej strane cesty od miesta, kde sme do rikše nasadali . Dobre. Prehodili nás do ďalšieho hotela, a tak sa vraciame späť do lejaku. Konečne prichádzame na hotel, ešte raz vymeníme izbu a konečne si môžeme ľahnúť. Požičiavajú nám kanvicu, takže večeru si dávame ako páni a konečne míňame zásoby, ktoré sme celé dva týždne prenášali. Bravčový guláš, polievka, krupica a spať.



DEŇ ŠTRNÁSTY – CHANDIGARH

Celú noc husto lialo a myslel som, že hotel bude ráno úplne zatopený, pretože po celú noc po hoteli behali chlapi a stále s niečím trieskali. Bol však len miestami zaplavený. Stále leje, a tak sa ideme prejsť len do okolia, kde dáme obed a kupujem bollywoodske filmy za euro. Samozrejme, že sú len napálené, ale je tam aj Babladur, na ktorom sme boli v kine. Poobede ideme na letisko. Chlap ide zas ako blázon, takže nakoniec aj odrazí v križovatke spätné zrkadlo. Teraz už úplne chápeme, prečo ich všetci majú celý čas sklopené. Prvý let konečne sedím pri okne, no nie som som z toho nakoniec rád. Vedľa nás je búrka a nie je mi všetko jedno, keď zrazu otočí lietadlo priamo do búrky. No nejakým spôsobom sa preštrikujeme pomedzi blesky. V Delhi máme 7 hodinový prestup, ktorý už radšej trávime iba na letisku a potom už konečne cez Mníchov dorážame domov.

India ma nesmierne zaujala, no čo bolo zaujímavé je, že veľa vecí mi dochádzalo až po návrate domov, keď som to v pokoji vstrebával. Táto krajina má čo ukázať. Desiatky príbehov v každom momente všade vôkol vás a bieda dýchajúca na každom jednom kroku. Snáď len vo väčších mestách boli ľudia „nakazení“ západom. Medzi chudobnými neskutočná pokora. Viacmenej im neostáva nič viac ako viera. Sú tu obrovské kontrasty hladujúcich ľudí a osláv konajúcich sa každý deň na uliciach. Nie je to príjemné vidieť ľudí v obrovských skupinách spať na uliciach, zmrzačené a fetujúce deti. Prekvapila ma ich tolerancia, moslimovia hrajúci sa s hinduistami, bolo vidno, že ich najväčšia hodnota je priateľstvo. Dokonca po prvotných obavách z týchto ľudí som sa aj v tom napohľad nepríjemnom prostredí cítil bezpečnejšie ako u nás. Tento národ je však veľmi smutný, utrápený, ľudia za mnou chodili, nech ich odfotím, no okrem troch detí sa asi nik neusmial. Taktiež na ulici neuvidíte vysmiateho človeka. Máme na rozdiel od nich neskutočné možností, no náš problém je, že si nedokážeme to štastie, čo prežívame, uvedomiť.


Autor a foto: Patrik Paulínyi
http://patrikpaulinyi.com/