Splav rieku, nekradni mušle a miluj Chorvátsko

07.Mar 2012 | 23:08
Autor: Ľubica Sekerková
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: chorvátsko

Odísť z mesta Sibinj bolo rozhodnutie roka. Aj keď tam časť našej posádky ešte ostala - neveriac, že niečo lepšie nájdeme – my sme verili sebe a hlavne svojmu situačnému vnímaniu, ktoré nás zavedie na miesto, ktoré sa pre nás „narodilo". Alebo my preňho?


Lukovo: keď ho miluješ, nie je čo riešiť. Zrelý šofér začal točiť volant na podivuhodné miesta. Serpentíny nadobúdali čoraz kľukatejší tvar a my sme pomaly klesali do ospalého údolia, kde to z diaľky vyzeralo ako v Mŕtvom mori. No zrazu sa pred nami otvoril skrytý svet. Mestečko Lukovo. Ešte som ani nevykročila na poludňajšiu rozpálenú zem a už som vedela, že budem „pišťať", ak nám náhodou tento malý raj nevyjde. Pri mori „vyrástla" úžasná reštaurácia (už len pri pohľade na ňu ste vyhladli) a na kopcoch sa pýšili honosné vilky (je ich tu okolo 50). Pre tých, ktorí hľadajú absolútny pokoj a ranné zobudenie pri prekrásnej zátoke, kde človek vidí len okolité ostrovčeky, je podhorské mestečko Lukovo jediná zastávka a konečný cieľ.


Ak sa náhodou nachádzate v známejšom meste Senj a rozmýšľate nad nejakým poldenným výletom, 20 km vzdialené Lukovo vám tento problém vyrieši a možno aj zamieša karty: Čo ak tam budete chcieť ostať navždy? V takom prípade by ste zvýšili demografickú krivku, nakoľko tu počas celého roka žije asi 10 obyvateľov. Tí, ktorí majú radi aj trošku „kultúry" počas dovolenky (mozog musí predsa stále rásť), si v Lukove môžu prísť na svoje. V lukovských stenách sa totiž našli kresby ľudí a lodí z neskorého stredoveku. Do týchto strmých skalných stien je možné prísť iba loďkou či loďou a vzdialené sú celkovo desať minút plavby.

No, späť do reality. Bez toho, aby sme na chvíľu splynuli s pokojom tohto miesta, začali sme riešiť naše staré známe – ubytovanie. Domáci beznádejne krútili hlavami, nakoľko nájsť ubytovanie pre 9 ľudí na konci júla bolo šialenstvo. Rýchly nástup do auta, nech zabudnem skôr, ako sa druhýkrát zamilujem…


Babička z rozprávky, sme doma! Z Lukova sme sa vybrali južnejšie, smer Ribarica. Druhýkrát prežívam radosť, keď môžem napísať, že toto miesto sa stalo našim konečným chorvátskym domovom. Ribarica je malá osada nachádzajúca sa 3 km od známeho Karlobagu a 60 km južne od mesta Senj. Čo jednoznačne vyhralo pri našom rozhodovaní bol fakt, že v blízkosti sa nachádzajú notoricky známe Plitvické jazerá. Ešte bližšie mi však pripadal v tej chvíli jeden apartmán, v ktorom by sa nemusela hanbiť bývať ani náročnejšia „celebritka". Hypnoticky som zliezla k terase a čakala na človeka, ktorému tento zázrak patrí. Vyšla babička: milá, rozprávkovo vráskavá, z ktorej som cítila závan jablkovej štrúdle.

Keď mi povedala, že sa vola Ljubica, chcela som ju pobozkať. Je zvláštne, akí sú si ľudia bližší, keď zistia, že sú menovci. Po osviežujúcej citrónovej limonáde (bez štrúdle) sme jej vyjavili našu neľahkú situáciu. Nanešťastie mohla prijať maximálne 4 ľudí s tým, že dvaja by spali v bojovejších podmienkach: na zemi, v spacáku či na nafukovačke. Napriek tomu sme si tento apartmán s názvom Ljubica Čop zarezervovali a začali odrátavať zvyšných bezdomovcov. Na margo toho apartmánu: cena bola 20 eur na osobu, more vzdialené 10 metrov (a to ešte preháňam) a ako najväčšie plus: maximálne súkromie v duchu „honeymoon".


Hlavne, že sme „spolu"! Vzápätí babička zavolala svojej známej (ktorá vlastnila tiež apartmán), a tak sme si vykračovali do nášho nového domova. Po 5 minútach sme zbadali dom – „ružovú kocku" a o 10 minút sme už platili (10 eur na osobu). Apartmán nám však nepatril celý: horné poschodie okupovali Česi a polovica dolného poschodia patrila Východniarom (nie však šaleným). Spočiatku som si myslela, že si budeme vzájomne prekážať, no celý zvyšok pobytu sme sa ani poriadne nevideli.

Ešte stále nám však ostávali dvaja ľudia z posádky, ktorí nemali kde bývať. Cez uličku som si všimla malý, trošku schátraný domček, ktorý prenajímali za 10 eur na osobu. Áno, rezervovali sme ho. Ku koncu dňa sme síce bývali v troch rôznych apartmánoch, no dni sme aj tak všetci trávili na terase našej „ružovej kocky". Niet sa čo čudovať. Pocit „mora v záhrade" sme doposiaľ nezažili na žiadnej z našich dovoleniek. Vskutku niečo neopísateľné!


Splav rieky Zrmanja: vrcholný zážitok! Do Chorvátska sme si zobrali aj čln Pálavu, a tak sme sa niekoľko dní zabávali na mori člnkovaním, čím pre nás chorvátske more dostalo úplne iný rozmer. To nám však nestačilo. Okrem toho, opaľovanie, čítanie a palacinky na obed prestanú človeka po pár dňoch baviť, a tak sa nám začali zapaľovať lýtka (teda skôr ruky) pri pomyslení, že by sme išli splaviť rieku Zrmanja. V jedno ráno sme nakoniec naložili auto a vyrazili do mesta Obrovac (leží v kaňone rieky Zrmanja), ktoré bolo vzdialené hodinku a pol od Ribarice.

Potrebovali sme však ešte jedného vodného tátoša, keďže nás bolo 5. V tej chvíli sme 1000-krát oľutovali, že priateľov čln – Baraka – novučký a nevyskúšaný, ostal doma na súši. V Obrovaci sa, našťastie, nachádzala požičovňa člnov, keďže pokorenie rieky Zrmanja je tu veľmi populárne. A tak Pálava získala dočasného brata Heliosa. Cena? 400 kún na 6 hodín! Neuveriteľne drahé!


Po stopách Winnetoua. Nakoniec sme ale vyrazili. Ja som bola v strede člnu Pálavy (a kochala sa a kochala) a zvyšní dvaja za mňa makali. Som predsa žena, nie?! Ocitli sme sa na mieste, kde sa natáčala slávna scéna z Winnetouvských filmov, pri ktorej Old Shatterhanda naháňa Winnetouv otec Intschu-tschuna. Filmová nostalgia. Krištáľovo čistá voda. Horsky studená. Dokonalé okolie. Súlad prírody. Geniálnosť scenérie. Každú chvíľu sme to „odparkovali" a vrhli sa do vody. Tešili sa a híkali a neverili. Potom sme na brehu rieky jedli olovrant, ktorý nám chutil akoby sme (teda oni) zdolali osemtisícovku.

Nakoniec sa pred nami otvoril prah vodopádu, z ktorého sme neskôr energicky skočili. Neskutočné! Splavili sme približne 12 km a so smútkom aj s radosťou sme sa navečer lúčili s Heliosom. Poučenie? Ak máte doma člny, neváhajte a naložte ich ešte skôr ako „šnicle" s uhorkami. Či už pôjdete splaviť nejakú rieku, alebo vyrazíte „iba" na more, vaša dovolenka dosiahne vyšší level. Splav rieky Zrmanja však nebol stále koniec nášho úžasného dňa. Ruiny obrovackého hradu z 13. storočia sa príliš pyšne týčili, aby sme ich nezdolali. Existuje snáď krajší záver?


1. šok: Nie je apartmán ako apartmán. Naša dovolenka však mala mnoho odtieňov. Pamätáte si ten schátraný domček cez ulicu? Tam sme ubytovali dvoch skromnejších členov dovolenkovej posádky. Každý večer odchádzali čo najneskôr z našej „ružovej kocky" a každé ráno boli ako prví na našej terase. Príčinou boli podmienky, do akých sa dostali (som ich dostala). Bývali totiž spolu s dvoma domácimi, ktorí by mohli získať titul Najstarší obyvatelia Ribarice. Keď im domáci dedko ukazoval kúpeľňu, vo vani sa práve kúpala jeho manželka 90-ročná babka (opäť si to nepredstavujte!). Izba, kde ich ubytovali bola tmavá a zatuchnutá. Skriňa sa nedala otvoriť, posteľ bola snáď ešte z druhej svetovej. No, vždy sa musíte na takéto veci pozrieť štýlom: Nie sú problémy, iba situácie!


2. šok: Zlodeji mušlí. Rada by som Vám dala tip, ako príjemne stráviť deň na pláži v Chorvátsku, ale skôr vám poradím, čo určite nerobiť. Môj kamaráť sa v jeden deň rozhodol loviť mušle, resp. slávky, ktoré boli prisaté na bójkach. Vyzeralo to neškodne. Ja som neškodne ležala a opaľovala sa. Zrazu sa nadomnou objavil tieň statného Chorváta, ktorý začal na kamaráta revať ako tur, že ak neprestane kradnúť tie mušle z bójky, zavolá políciu. Zase polícia? Opakovaný vtip nie je vtip…


3. šok: Babička z rozprávky sa mení na Ježibabu. Posledný deň nášho pobytu sme išli pomôcť s batožinou našim dvom členom, ktorí boli ubytovaní v tom magickom apartmáne Ljubica Čop. Popritom sme si sadli na kamene pri terasu, že si slávnostne potiahneme z cigary. Ani sme ju nevytiahli, keď vyšla babička z rozprávky a vyhodila nás so slovami, že už tam nemáme čo robiť, keďže náš pobyt skončil. Podotýkam, že počas pobytu sme chodili našich dvoch členov občas navštevovať a s babičkou sme sa srdečne „mojkali". A tak sme sa opäť stali štvancami.

Tesne za chorvátskymi hranicami nám naparili slovinskí colníci pokutu 180 eur (zjednali sme na 90 eur). Zrelý šofér chodí celý život max.40 km/h, teraz to trošku prehnal a už nás lapili (k tomu všetkému sme vzadu neboli pripútaní, au). Dávajte si na to pozor!


4. šok: Milujem Chorvátsko – nadovšetko!

Človek by si povedal, že po tom všetkom sa budeme Chorvátsku vyhýbať (prinajmenšom na pár rokov). Ja osobne sa tam budem vraciať dovtedy, kým budem žiť. Koniec koncov, časť z toho, čo sa nám stalo, bolo aj našou vinou. Darmo sa vyhnúť krajine, ktorá dostala od Boha tých najlepších žolíkov v podobe priezračného mora, príjemnej stredomorskej klímy či úžasných hôr. Toto všetko Chorvátsko predurčuje k tomu, aby sa stalo kráľom medzi destináciami, ktoré svet momentálne ponúka a ponúkať ešte bude…


Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima