Nerada skúšam nové veci, nemám rada pálivé jedlá, z duše nenávidím šváby a dalo by sa povedať že k ním cítim panický odpor. Až pár dní pred odletom som si začala uvedomovať, že krajina, do ktorej sa chystám bude o 100% rozdielna od všetkého, čo som kedy zažila. Asi tomu pomohla relácia, ktorú som pred odchodom pozerala, kde anglické rozmaznané decká poslali učiť sa pripravovať jedlá niekam do Indických slumov. Vtedy mi to došlo.

Šváby, komáre, jašterice a iné rozkošné zvieratká.

Preboha! Ja sa rútim do krajiny, kde budú isto samé šváby, čo som si to zase na seba ušila? Nemám problém s pavúkmi a podobnou háveďou. Nie, že by som ich priamo milovala, no prežijem ich prítomnosť. Po mojich skúsenostiach na Malte, kde som bola ochotná do tretej ráno čakať na priateľa, pretože mi pred vchodom skrížil cestu veľký, tučný, rýchly, nechutný šváb, som bola veľmi zvedavá, ako to bude na Srí Lanke vyzerať. /Kto nezažil švába – „cockroach" – v zahraničí, nemá najmenšieho tušenia, čo za nechutnosť to je./

Môjho prvého švába som uvidela v noci na ulici v Colombe. Pár minút po tom, ako sme sa ubytovali a šli prejsť. Bolo ich tam veľa a zase sa strašne rýchlo hýbali. Ďalšieho som našla v hotelovej izbe na tretí deň. Našťastie som bola posilnená alkoholom /ktorý som požila samozrejme iba na prečistenie žalúdka/, a tak som lačne zakričala na priateľa nech ho príde zabiť. Posledný videný v našej ďalšej izbe bol poriadny „macek". Dokonca mal ešte aj nejaké vylepšenia v podobe pásikov, či čo to bolo, no toho nedokázali chytiť ani chalani.

Celý pobyt som zvládla vďaka „moskytieram" /sieťky nad posteľou/, ktoré som poctivo zastrkovala pod matrac, nech ma v spánku nenapadne žiadna háveď. V inom prípade môj drahý moskytieru poriadne nezastrčil a ráno sme sa zobudili na luxusné bzučanie pri uchu. Za trest nasledoval niekoľko minútový krvavý kúpeľ, pri ktorom bolo zneškodnených asi 10 komárov, ktorý sa nám udomácnili pod sieťkou. To, že sa nám každú noc po izbe premávali jašteričky, to som zvládla, tie sa mi dokonca aj páčili. Vsugerovala som si, že tie sa ma boja viac, ako by som sa ich mohla ja, a preto som ich pozorovala s úsmevom na perách

Srí Lanka, je hotová zoologická záhrada, kde nemusíte platiť vstup, a zvieratá nájdete voľne v prírode. Postupne teda prejdem k Leguánom, ktoré nám sem tam prešli cez cestu, a náš šofér nás na ne zakaždým s nadšením upozornil /pod pojmom leguán si skúste skôr predstaviť metrovú jaštericu než plaz v izbovom teráriu/. Jeho väčšieho brata s menom „monitor", ktorého preklad som doposiaľ nenašla, sme videli spokojne plávať pri brehu rieky. Keby ho stretnem z väčšej blízkosti, asi by som zapochybovala o svojej bezpečnosti. Náš šofér a sprievodca v jednom nám povedal, že väčší už je len krokodíl, no toho sme tú česť stretnúť nemali. Isto by to bol nezabudnuteľný zážitok…

Ako som bola okradnutá.

Za celý trip som sa zo záchodu bez vykonania potreby otočila len raz. Opäť odbočím k nášmu šoférovi – bol rozdiel, keď sme zahlásili „záchod pre madam" alebo zastav hocikde, chalani sa chcú vyčúrať. Tento sa nachádzal pod jaskynným chrámom v Dambulle, a dokonca za neho pýtali aj nejaké peniaze. Ako som spomínala nemám problém s pavúkmi, ale ten priestor bol tak stiesňujúci, všade naokolo boli pavučiny posiate hmyzom, pavúkmi, a nechcem vedieť čo ešte, že sme z tade z kamoškou vybehli tak rýchlo, ako sme prišli, s tým, že radšej vydržíme niekam inam.

Pri vyberaní peňaženky som zistila, že sa mi tak trochu rozpučil v kabelke banán. V jednom momente som ho držala v pravej ruke a ľavou sa snažila kabelku vyčistiť. Bol to doslova moment, keď som periférne počula výkrik kamarátky a zrazu niečo okolo mňa preletelo, a banán zmizol. Tuším som aj neskutočne zhúkla. Otočila som sa a bežala odo mňa šťastná prefíkaná opica, ktorá už do seba na pol ceste tlačila svoj vysnívaný úlovok. To, že sme ich ani nie 15 minút dozadu fotili jedna radosť, mi vôbec nedocvaklo.

Pár hodín predtým, sa odohralo naše prvé stretnutie s opicami pod Sigyriou. Najprv sme videli jednu, dve, štyri, päť… a samozrejme nadšenie z voľne žijúcich zvierat a tatranka v kabelke nedali na seba dlho čakať. Ako náhle som vytiahla keksík tak sa ich počet strojnásobil, a čím viac sa zväčšoval, velila som na útek. Nejaký ten pud sebazáchovy vo mne ešte bol, a síce tie opice boli dosť malé, ale boh vie, čo boli ochotné urobiť pre viac jedla.

Ako som si naivne myslela že opicu prespím pri 5 hodinovej ceste autom.

Zase začnem tým naším šoférom. Bol skvelý, a napriek tomu, že by dokázal do poslednej bodky sabotovať môj skvelý itinerár, mali sme vďaka nemu úžasný výlet. Po oslave narodenín našich spoločníkov /myslím že sme v tej večer oslávili narodeniny vás oboch/, som sa ráno necítila práve v najlepšej kondícii. Hlavou sa mi preháňali myšlienky typu ako si len môžem takto zničiť túto prenádhernú dovolenku nejakou opicou…a utešovala som sa, že sa z toho vyspím počas 5 hodinovej cesty do Kandy.

Po raňajkách sme nasadli do auta a šofér nám oznámil, že ideme jazdiť na slonoch! Čoooo?!? V tomto stave sa mám trepať na slona, ešte sa aj usmievať, a tváriť sa že si to užívam?! Po niekoľkých minútach sme sa dostali na miesto, takže mi nestihlo byť ani o trošičku lepšie. Zase raz si šofér presadil svoje, a nikto naokolo nebral do úvahy, že ja som chcela jazdiť na slonovi ako samostatná jednotka, a nie vo štvorici v ohrádke. NIE, NEDÁ SA, NASADAJ

A tak som sedela na slonovi. Nie len ja, všetci sme sedeli spolu na jednom slonovi. Odutá, s opicou a zmiešanými pocitmi.

Nakoniec som aj tak dosiahla to svoje a /neviem ako nazvať toho típka, čo držal v ruke tú škaredú palicu, ktorou by slona usmernil v prípade, že by nechcel poslúchať/ típek ma vyzval, nech si presadnem slonovi na krk. A tak som sedela na slonovi, sama, mimo ohrádky, vysoko nad zemou, po opici ani chýru ani slychu a tak široký úsmev nedajú ani herečky v Holywoode. Vôbec mi nevadilo, že nie som sama. Bolo super, že sme tento zážitok zdieľali spolu. A zase raz, také gýčové fotky, a zážitky…všetko bolo tak, ako malo byť.


Netopiere nelietajú len v noci

V meste Kandy nám konečne vyšlo krásne slnečné počasie, tak sme sa rozhodli ho využiť na návštevu miestnej botanickej záhrady. Asi tak v polovici cesty sme počuli neskutočné pišťanie, škriekanie, ťažko opísať, čo to bolo za zvuky. Keď sme zdvihli hlavy a pozreli do korún stromov, boli posiate stovkami, možno až tisíckami netopierov. Pochybujem, že spali, keď dokázali robiť taký hurhaj. Úmerne k počtu netopierov nad hlavami bol chodník zafarbený na bielo od ich exkrementov. Šanca, že niečo sa ujde aj nám bola viac než obrovská. Tesne pred nami to schytala ruská turistka, no my sme prechod popod škriekajúce stromy zvládli úspešne bez prekvapení.

Srí Lanka je na sledovanie zvierat v ich prirodzenom prostredí ako stvorená. Nachádza sa tu viac než 20 rezervácií a v každej nájdete iné druhy zvierat. My sme nakoniec náš plán navštíviť národný park YALA zrušili, nakoľko vstupné sa nám zdalo privysoké, na to, že mnoho zvierat, sme videli behať len tak voľne v prírode a ostatné za tú sumu /cca 60 USD za 4 hodiny/ nestáli. Napríklad také vodné byvoly, uvidíte nie len odfukovať v močariskách ale aj pásť sa popri ceste – a to má byť lákadlo nejakého národného parku? To už podľa mňa stojí za zamyslenie…

Raňajky, obed, večera na Srí Lanský spôsob

Vždy, keď som začala niečo písať, najprv som si dala dokopy fotky k danej téme. Teraz chcem niečo napísať o jedle, a zrazu si uvedomujem, že som pri týchto príležitostiach nemala foťák takmer nikdy po ruke. Tento krát som si chcela veľa vecí užiť bez zbytočného cvakania, s hubou do korán, takže keď som dala doma fotky do počítača, až tak veľa ich nebolo…Fotodokumentácia bude na úkor kvality, posnažím sa to aspoň farbisto opísať – i keď tým som si tiež nie moc istá – snáď sa podarí.

Tí, čo ma poznajú vedia, že nájdem takmer vo všetkom niečo, čo nemám rada. Nuž, ja som raz taká. Stále si hovorím – život je o prekonávaní samého seba. A tak som sa prekonávala aj ja na Srí Lanke a vôbec to nebolelo. Ako som písala, neboli sme v Colombe ani hodinu a tlačili sme do seba na pláži placky, v miestnych pofidérnych stánkoch a tie myši, čo behali okolo boli iba bonus. Prežili sme. Tu sme sa naučili heslo ostrova – do 5 minút ti zoženiem všetko, čo budeš chcieť! Takisto, že pivo sa nepredáva hocikde, ale zoženú, donesú, bude silné – a s vysokohorskou prirážkou.

Raz sme sa chceli pred chalanmi ukázať ako skvelé ženy a poprosili šoféra nech nás vezme do obchodu s alkoholom. Prešli sme niekoľkými tmavými uličkami, až sme sa dostali pred predajňu s jedným otvoreným oknom, cez ktoré vydávali tovar. A my biele ženy, sme sa ocitli v tme. Myslím tým medzi miestnymi obyvateľmi. Tu ženy nepijú, takže naša farba pokožky nebola jediná jedinečnosť. Za pár sekúnd už bol pri nás miestny, otváral plechovku piva a hneď nás ponúkal. Šofér sa na nás otáčal len s úškrnom jemu vlastným. Neváhajte ochutnať miestne pivo LION, ktoré má obsah alkoholu 4% a kúpite ho aj v 650ml fľaške. Keď na to príde opáčte aj ARRACK – liehovinu z kokosu – my sme ju kopli do seba jak našu domácu a čašník sa nestíhal diviť – pravdepodobne čakal, že si to vychutnáme ako whisky.

Každý deň sme mali ubytovanie s raňajkami.

Pre pohodlnosť situácie, kedy sme sa ráno len najedli a išli preč nám to vyhovovalo. Nechcelo by sa mi ešte niekde po ceste hľadať, kde sa najesť za koľko a tak… Raňajky zväčša pozostávali z toho istého – káva a čaj, čerstvo vytlačená šťava napr. z ananásu, porcia čerstvého ovocia – melón, banán, papája, ananás, vajce na milión spôsobov – vždy na výber, toasty, maslo, džem. Tak z tohto sme sa dokázali doslova nažrať a vydržali sme bez jedla do nejakej druhej/tretej hodiny. To sa nás vždy okolo jednej už začal šofér vypytovať či nie sme hladný – on už zrejme bol.

Áno, už tu som začala vyberať, čo mám a nemám rada. Ananás mi nikdy nejako extra nechutil. Tak som sa zaťala a ochutnala. Verte, či nie, posledný deň som ten džús vypila takmer na jeden dúšok. Papája – nikdy som to nejedla – a nikdy to ani vyhľadávať nebudem. Zhodli sme sa na tom, že to chutilo ako zhnité ponožky. A predsa sme to ešte niekoľko krát ochutnali, aby sme sa ubezpečili, že je to naozaj hnusné.

Raz nám počas cesty zastavil šofér pri stánku s otázkou či sme už ochutnali RAMBUTAN – červené chlpaté čudo. Rastie v Indonézii, Malajzii a na Srí Lanke. Odstránil chlpatú červenú šupu a podal mi to. Ja som to hneď podala ďalej, nech sa ako prvý otrávi niekto iný. Nakoniec, bolo to dobré. Nikto sa neotrávil. Nová, nezvyčajná, ale sladká chuť.

Nikdy nezabudnem na Thotupola Residence

Bolo to krásne, čisté ubytovanie pri rieke neďaleko mesta Kandy. Prvý večer nám prichystali romantickú večeru pri lampášoch, vonku pod hviezdami. Opísali nám, čo je čo a bolo to asi najlepšie podávané domáce jedlo, aké sme tam jedli. Druhý večer sme už opäť šetrili a povedali, že sa najeme v meste. Na nasledujúci deň sme dostali najchudobnejšie raňajky za celé dva týždne – doteraz netušíme, či to bol tak tradičný pokrm, že ho servírujú všetkým, alebo sme to mali ako trest, za odmietnutie večere. „Coconut milk rice" – kokosová mliečna ryža. Predstavte si, ako sa zobudíte totálne hladný a tešíte sa na tie každodenné bohaté raňajky a miesto toho dostanete kocky ryže. Čakali sme a nič. Nie, nič viac sme nedostali. Mohli sme si to okoreniť s chilli, alebo zajedať s ďalšou špecialitou, ktorá pri zmiešaní s čajom v ústach mala vytvoriť sladkastú chuť. Ani jedno, a v mojom prípade to prvé už duplom nie, nepomohlo. O hodinu sme už šušťali v aute s keksíkmi…

Na obed sme sa vždy niekde zastavili. Či už nám to odporučil šofér, alebo sme si už od hladu a bez rozmýšľania niekam bezcieľne sadli. Naše prvé rice&curry (ryža s karí) sme opáčili v rodinnej reštaurácii niekde pri ceste. Z niekoľkých hrncov sme si vybrali červenú ryžu, kúsky kuraťa, karí, zeleninu, niečo čo vyzeralo ako tráva a hor sa do ochutnávania. Už po prvom hlte mi skoro zhoreli ústa a pol litrová fľaša vody veru nebola dostatočný k tomuto jedlu. Kamoška si to užívala, a ja som už v prvý deň zistila, že v mojom prípade, to bude ohľadom jedla zábava. Nemám rada štipľavé, no toto štipľavé nebolo – horelo to, a ja s tým !!!

Čím viac dní na ostrove, tým viac času máte sa stotožniť s miestnou stravou a naučiť sa čo štípe viac a čo menej. A tak môžem hrdo vyhlásiť, že po troch dňoch som už vedela, čo a ako si naložiť na tanier aby to až tak neštípalo a dalo sa z toho najesť.

Postupom času sme boli múdrejší o ďalší poznatok – nie je kura ako kura. Keď si objednáte za 2USD rice&curry&chicken nečakajte, že sa z kuraťa najete. Ja by som to opísala asi takto – predstavte si, že varíte polievku – kurací vývar, tie kosti čo máte v polievke rozdrvíte na menšie časti a potom to nahádžete do jedla. Takže, keď to jete – máte tam viac kostí ako mäsa, a na tretí krát vám to príde až vtipné. Raz sme videli tabuľku – „without bones 100SLR" (bez kostí o 100 rupií viac – čo je cca 67 centov), to už sme sa maximálne rehotali.

Stačilo málo a už som ryžu nechcela ani vidieť.

Tak sme presedlali na „noodles", čo som si predstavovala ako nudle z čínskej reštiky. Zase sme sa zmýlili. Opäť sa vrátim k tomu kuraciemu vývaru – tento krát z neho vytiahnem slíže – spojím to s tými kosťami – a pridám ešte trochu vajíčka, nech to má bielkoviny a ta dá – hotovo! Áno, dvakrát sme okúsili toto špeciálne jedlo a mali sme dosť! Akože naozaj. Nezachránil to ani preplnený tanier. Dostala som sa do polovice a stačilo mi…už som sa videla na pláži s obrovskou rybou na tanieri.

Jedna miestna pochutina mi bude a chýba už teraz. Coconut Roti – kokosová placka. Je to geniálna vec, ktorá sa dá jesť suchá len tak s maslom na raňajky, alebo sa naplní zeleninou, mäsom, alebo na sladko s banánmi a čokoládou. Neomrzela by ma… Zoženiete ju takmer všade – treba len hľadať malé stánky s presklenými vitrínami, či len obyčajné vozíky. Mňam!

Na plážach sa naše rice&curry doplnilo &fish, či dokonca nahradilo hranolkami. A to už som bola vo svojom živle. Moje vysnené kalamári, či ugrilovaná čerstvá ryba, pizza s morskými plodmi…škoda slov.

Aj keď odo mňa netreba pýtať názvy hotelov, či reštaurácií, ktoré sme navštívili – väčšinu si vôbec nepamätám – jedno určite vypichnem. Ak sa ocitnete v Hikkaduwe, prejdite sa po ceste a ochutnajte hamburger v Burger Shag! Kedysi začali s predajom placiek Roti (ktoré, si určite dajte neďaleko, oproti cez cestu), no už niekoľko rokov sa živia predajom najlepších burgrov na Srí Lanke. A originálnu reklamu majú všade po stenách.

Šťastná hodinka na pláži platila niekoľko hodín, a preto by sme práve v Mirisse dokázali ostať najdlhšie. Konečne nejaký miešaný drink, a za pár korún, na pláži, pod palmami, so super ľuďmi…nič mi nebolo treba!


Nepite drink s ľadom! Kto povedal?

Spýtame sa čašníka, ktorý nám isto povie pravdu. Len prišiel a hneď sa spýtal či sme Česi. Jasné, aj tak sa dá, Slovensko na mape nie je vidno. Opýtali sme sa ho, aký majú ľad. Dobrý, balený, teraz priviezli. Nie je sa čoho obávať. Prečo by som si teda neobjednala rovno Mojito – keď mi má byť zle, tak poriadne. A začali sme o ľade vtipkovať. V každom bare na pláži majú aj ponuku čerstvých rýb – tie sú poukladané v ľade na výstavných pultíkoch pod svetlom, aby prilákali zákazníkov. A my sme si začali robiť srandu, že ľad, do našich drinkov poputuje priamo z tade. Chvíľu na to prišiel čašník, aj s našimi drinkami, a sám od seba nám začal rozprávať, ako oni majú kvalitný ľad, ale inde sa nám môže stať, že zopár kociek primiešajú aj od tých rýb – nie všetky – aby to nebolo cítiť rybacinou. A tak ak raz budete v drinku cítiť rybacinu – to sa vám nezdá – to je fakt. My sme našťastie necítili, a záchod sme taktiež nenavštívili viac, než bežne…

Už som to pochopila – prečo by som mala jesť cudzokrajné jedlo doma – keď to aj tak chutí inak, ako v krajine pôvodu? Keď budem v zahraničí, ochutnám, čo sa bude dať. No pokiaľ budem na Slovensku, ostávam pri haluškách, syroch, zemiakových plackách a mäse.


Autor a foto: Andrea Slobodová
http://andyslobodova.blogspot.sk/