Takže takto. Nemusíte pochádzať z rodovej línie Onassisa ani Romanka Abramoviča, aby ste sa mohli chvastať naháňaním námorných míľ na mori. Čo však musíte je taktizovať, koho do toho namočiť.K vzbure na palube nie je nikdy ďaleko, čudovali by ste sa, čo všetko dokážu malé kajuty a pumpovacie záchody. A v našom prípade hlavne rozbesnený capo di tutti capi – Poseidóóón!

Čo sa z fotiek nedozviete. Je to istý risk, booknuť si jachtu v januári a potom sa pol roka modliť k Najvyššiemu, nech je vo vašom turnuse katalógové počasie. To nezreklamujete, ani more. Tak či onak, choďte do toho – nikdy neviete, či to, čo ste si odriekli, nie je to, čo vás vzrušuje najviac! My (5 morských panien + 4 morskí panici + KAPITÁNKA!) sme si uchmatli plachetnicu cez spoločnosť MAXO a za akčný „first minute" obratom vyfasovali šesť extra brut šampusov Masblanc. Dostatočne (bublinkami) motivovaní sme ocenili aj zálohový systém platby za prenájom lodičky (vo februári a v apríli, spolu 287 €/os.), takže ak máte v tom čase na programe renováciu obydlia, darovanie orgánov môžete pokojne odložiť na neskôr.Peniaze nie sú prekážkou, tou je strach, všakže. Milé je, že pirátov sa už obávať nemusíte, i keď fakt je, že jachty boli pôvodne vytvorené k chytaniu týchto morských zloduchov. Apropo, na súši možno platí, že „myseľ je kapitánom a telo loďou", no na vlnách si niektoré javy mentálne neodfiltrujete – morskou chorobou (nauzeou) môže byť postihnutý každý, dokonca aj ostrieľaní harcovníci.

Medzi jachtármi sú tradované tri stupne morskej choroby, verím, že vás neodradia:

1. I.stupeň – človek má strach, že zomrie.
2. II.stupeň – človeku je jedno, či zomrie.
3. III.stupeň – človek si už nič viac neželá, než zomrieť☺.

Pozn. Nám sa chcelo stále žiť, takže toto vám neviem, milí holúbkovia, empiricky potvrdiť.

Skočiť do jachty a napnúť plachty! Bŕŕŕŕ! Ešte sme museli odstaviť tri tátoše v našej cieľovke –Marina Mandalina/Šibenik – vysoliť v chartrovke depozit 1500 € (ak vrátite jachtu O.K., korunky sú opäť vaše) + 280 € za tzv. „transit log" & motor pre pomocný čln, aby nám očividný potomok Mayov mohol odovzdať náš týždenný domov – sexy jachtičku s porno nickom „Ema Blue". Keďže sme išli brázdiť more v polovici júna (najstabilnejšie počasie + najdlhšie dni), v prístave nás nebičovala otravná masovka, aj keď chlapi pobehovali ako kury na dvore, poľovali na vozíky, aby mohli svoj vzácny proviant uskladniť v útrobách chladiaceho systému. Prvý šok: kde sa to všetko do 15 metrovej Emy zmestí? Aj keď sme sa zbalili minimalisticky, predsa len, 35 litrov vína sa vám nemôže povaľovať pod nôžkami. Jachty sú však veľmi dômyselne skonštruované, každý centimeter má svoj zmysel, každá podlaha svoju funkčnú dieru a každá stena svoju 13. komnatu.

Komerčný juh. Zn.: Ignorovať! Pred štartom nám naša skipperka (kapitánka) odštebotala stručnú inštruktáž, ktorá vám je v teoretickej rovine na dve veci. (Mimochodom, prenajatie kapitána v Chorvátsku činí cca 100-150 €/deň, my sme to mali „for free", keďže kapitánka = kamarátka.) Nikdy nezabudnite na podmastenie Poseidóna (nám k tomu poslúžil Captain Morgan, dúfam, že vládca vôd nie je rozmaznaný 30-ročnými whiskami od našich kolegov). Presný scenár trasy, ktorého by sme sa priam autisticky držali sme nemali, lebo viete ako to chodí v živote a zvlášť na mori „situace se mění, aniž by nastala". Zadali sme kurz na sever, kde bol vietor ľúbivejší, scenéria malebnejšia, ľudská populácia redšia a zeleň bujnejšia.

Kotvenie je umenie. Tak veľmi sme chceli opáčiť to, čo by sme z brehu nikdy nezočili, že sme vyplávali aj o šiestej večer, aspoň do zátoky Mala Nozdra ostrova Kaprije, kde nás čakal azda najpodstatnejší bod krátkeho programu: kotvenie na bójku, čo znamená lapiť bójku, priviazať k nej plavidlo a užívať si rozprávkové súkromie v bezpečnej vzdialenosti od suchozemcov. Frajer s bratrancom (v tomto odseku Pat a Mat) mužne uchopili hák určený na tento účel a… nechytili ani prvú bójku, ani druhú, tretiu hej, no potom im „ušla", čo vám poviem, špičková groteska dotváraná zvukovou kulisou šťavnatých nadávok o pohlavných orgánoch (hlavne v maďarčine). Úspešne sme to zapichli asi po hodinke, aby nás z večerného „čumenia do blba" vytrhol lokálny „money boy", ktorý za nocľah zinkasuje na rúčku (v závislosti od miesta, sezóny a dĺžky jachty) od 20 € do 40 €, v marínach aj 80 €!

Minulosť sa už stratila, budúcnosť nemá zmysel. Inými slovami, kto by nechcel každý večer kotviť v inej zátoke a ráno, ako prvé, nezapnúť Facebook, ale seba a vrhnúť sa (nahý) do mora? Ide o akýsi primitívny druh radosti, kde nič iné neexistuje, nič iné nepotrebujete, iba barbarskú romantiku a tiché ústranie, aj keď sa sem-tam blysne hanbaté chlapské pozadie, zaplaví vás pocit, že ste akoby kolektívne prepojení so všetkými tými zadkami (posádkami) naokolo. Z tohto tranzu nás dostala až raňajková poživeň zosnovaná mojou tetou, nezlomnou biznis „vampírkou", ktorá kuchtí iba dva razy za rok, no v rovnakom leveli ako Mr. Gordon R. (kulinárske tipy dám na vyžiadanie, aj keď na jachte vám tak vyhladne, že sa pôjdete pozabíjať aj ja za dehydrovaným polotovarom). Zapíšte si: kuchárka je po kapitánke najdôležitejšou členkou posádky! Ehm, a my sme skoro o ňu prišli. Hneď na druhý deň!

MOB = Man OverBoard. Z pohodovej plavbičky sme sa akosi prehupli do divoko spenených chrbtov vĺn s intenzívnym vetriskom takmer 30 uzlov – kuchárka sa frajersky drží na prednej palube (na gumenom člne), pokým nie je vymrštená do vzduchu sťa družica Sputnik. Už sa nám z hrdla dralo „kuchárka cez palubuuu", no našťastie stihla „zavadiť" o bezpečnostné zábradlie, ergo lanko (relink), ktoré je natiahnuté po obvode celej lode. Uf! Po 3,5 hodine sme dorazili do zátoky Soline (ostrov Pašman), kde sme sa už vytúženej bójky zmocnili na prvý šup, kým hlavnému lapačovi nezostala v dlani iba rúčka z háku (žiadna bójka, žiadny hák, reku poďme do vody a uviažme to ručne-stručne). Čím to je? Žeby pitím? Nuž, bez mučenia priznávam, že od rána točíme striky Dionýzove (tretí deň padlo za vlasť červené víno/25 litrov), ale NIKTO sa NIKDY nespil do bľabotu. Cuckáte, cuckáte a nič vám nie je. Eh, vlastne je. Neviete zhodnotiť, kedy máte skočiť zachraňovať inštrumenty (neskôr nám „money boy" predal „harpúnu" za 14 €).A či bolo našim poslaním robiť show iným?

Fekálne maríny a iné radosti. Pevnina je nudná, no potrebná, ak chcete pichnúť mobily či foťáky do „šťávy" (na lodi je 12 V, v prístave 220 V), dať „day off" kuchárke, vychutnať si Ožujsko pivko-dve, keď sa z domu ulakomíte na mizerné Corgone. Tak sme vplávali do severozápadného cípu zadarského súostrovia, ostrova Ist, kde nám pekný a rovnako arogantný šuhaj sucho zahlásil, že vodu ani nádrž (stále nám svietilo 100%?!) si tu nedoplníme. Šťastie, že matky pluku sú z liptovských asketických pomerov vyškolené šetriť vodou a vštepili to aj svojim deťom (autorka článku sa 7 dní nesprchovala, keď sa čľapkáte niekoľkokrát za deň v mori, načo?). Môj milý práve tu prvýkrát opustil naše tesné lóže kvôli sviežim ranám pod šírym nebom, no nečakal, že v momentne jeho prebudenia sa naša susedka, istá korpulentná Slovinka, prehne cez zábradlie lode a vykoná potrebu, tú hutnejšiu, prosím pekne. Ďalší dôvod neparkovať (a nekúpať sa!) v marínach, ak to nie je vyslovene nevyhnutné!

Chyby neexistujú, iba učenie. Dnes som pochlipkávala prvú whisky s kolou už o desiatej ráno, akoby som tušila, že kapitánka vydá povel na odchod a… NENAŠTARTUJEME! Ups! Problém s batériou (veľkou ako v traktore) sme vylúčili, a tým sa aj naše dedukcie skončili, crnkli sme teda chlapcom do chartrovky, ktorí – z pohodlia kancelárie – nakázali okamžitý ponor do tej zasvinenej vody, aby sa vysondovalo, že muringové lano je namotané na propeleri (lodnej vrtuli). Keďže máme súcich námorníkov, odmietli sme platiť potápačovi z ostrova za vyslobodenie a túto misiu sme zvládli ako profíci!!!

Ach, šampus na obed prekladaný s whisky nemáme každý deň, všakáno, rovnako ako eukalyptový ostrov Ilovik s jeho luxusnou piesčitou zátokou Paržine (ak by ste mali dobyť iba jedno miesto, sem poprosím). Osobité státie na kotvu, zopár letargických jachtičiek s osamelými moreplavcami, priezračne (ľadová) voda, húfy rýb a pri fazuľovom leče silné uvedomenie si, že život je pohyb, hlavne mimo klávesnice. O niečo neskôr, cestou do finálnej zátoky Luka Olib, sme takýto pohyb registrovali pri šantiacich delfínoch (!) a neskôr aj v diaľave na oblohe (blesky kmitajúce na pokojnej morskej hladine evokovali svetelnú show z párty Zadaru), ženy strašili pekelnou búrkou a deťúrence sa im posmievali.Poznáte to, že mamy majú vždy pravdu?

Noci bez pomoci. Poseidónov „PMS" sa začal približne o druhej ráno, kedy naše vyplašené osadenstvo tackavo povyliezalo z kajút (až na môjho frajíra, ktorý nerušene čítal na hlavnej palube zažívajúc najživelnejšie déjà vu jeho života). Premrznutá kapitánka vysielala rozkazy prehlušované revom chlapov z odľahlého kataramaránu, ktorý bol nešťastne ukotvený a vplyvom drsných podmienok zablúdil na územie susednej jachty!!! K tomu si prihoďme beštiálny vietor, šialené vlny, nestabilitu, slovom rýchlokurz zabudnutia na premodernizovanú spoločnosť i s jej avantgardnými komunikačnými technikami. Popritom sa pokúšate zaspať, no terorizuje vás pocit, že ste (už) odpojení na turbulentnom mori, cez okienko v kajute tak radšej hypnotizujete body, ktoré vám dávajú „placebo feeling" bezpečia. Nekonečné hodiny sme sa báli, či to Ema ustojí a to sme ani tretím okom netušili, že sme mali skutočný dôvod…

Nie, po búrke nevyšlo slnko. Aspoň nie dnes. Ani katamarán tam už (pre istotu) nebol. Žeby odviaty vetrom? „Money boy" prifičal až po raňajkách a medzi rečou utrúsil, že naše lano priviazané k bójke je akosi za polčasom rozpadu. ČOŽE??? No, asi Poseidónovi náš Captain Morgan chutil, lebo keď sme zistili, na akom vlásku sme tú divočinu prežili…uf! (Apropo, za dve poškodené laná si chartrovka stiahla 93 €!) Stále však dominovala nadvláda vetra bóra (ťažký & prudký & studený vietor, typický pre pobrežie Jadranu), a tak sme boli „stuck" na mieste, kým kapitánka neusúdila, že by sme mohli dať nejakú tú míľku. Alebo skôr mýlku?

Už po pár minútach plavby nám zvieralo ritky, pretože sme nabrali taký prudký náklon doprava, že som prisahala Božkovi, že už budem fááákt dobrá. V momente, keď som zabuchla dvere na toalete v podpalubí, spustili sa vlniská ako zúrivé neukojené psiská, otĺklo ma zo všetkých uhlov, reku, čo tam hentí vystrájajú? No keď mi zaklopkal frajer, či žijem, vetrila som, že niečo nie je O.K. Vyjdem, vysmiata, zvyšní účastníci na mňa gánia s brontofialovou mimikou, ujco skrz-naskrz premočený hromží ako posledný dláždič (špekuloval s lanom na prove (čele) lode a spláchla ho „vlnka"), na hlavnej palube rahno divoko tancuje a ozývajú sa také strašidelné zvuky, akoby už aj tá loď mala všetkého dosť. Ateisti zrazu poznajú Otčenáš, ale niekde v podvedomí ich stopne inštruktáž, že ak prepadnú cez palubu, tak je minimálna šanca, že by sa loď stihla otočiť a preživší ich vo vysokých vlnách nájdu. Signálne rakety sme, nakoniec, použiť nemuseli – kapitánka včas nariadila otočku. Však hej, boli sme jediné človečenstvo široko-ďaleko – vraj už veľa Čechov takto pošlo. Humans are so fragile!

Niežeby som sa netešila, že sme prežili, ale neskutočne ma zožieralo, že sme to predsa len neriskli (padol antirekord – 2 námorné míle), no dnes viem, že keby som o pár minút dlhšie provokovala výrokmi typu „prežila som hurikán v Amerike, prežijeme aj 'hurikán' na mori", bez mihnutia oka ma hodí cez palubu vlastná mater. Nuž, pobyt na lodi nie je pre suchozemcov prirodzený a neštandardné reakcie členov posádky sú, myslím, ospravedlniteľné. Ďalšie 2 námorné míle nás zaviali na juhozápadné pobrežie Olibu, do zátoky Sveti Nikola, kde sú lode dobre chránené pred bórou a severnými vetrami. Chladný podvečer mi schladil aj myseľ, priznávam: môžeme vynájsť aj teleport, na more jednoducho ne-má-me. Všetky plány a očakávania musíte švihom pozmeniť či rovno odhodiť a rešpektovať vôľu Poseidónovu, nech by váš pud sebazáchovy bol akokoľvek mimo prevádzky. Slovom, byť vďační za jednu z najstarších lekcií pokory alebo inak – (ne)dobrovoľnú formu meditácie s totálnym prepleskom ega (môjho určite☺).

A keďže sme sa neprehrešili v kategórii vesmírnych energií, predposledný deň sme si dokonalým plachtením upravili renomé – v reči čísel: 46 námorných míľ – túžili sme totiž zažiť "Mediterán taký, aký bol kedysi" a, úprimne, potrebovali sme si doplniť arzenál Vranacu a Malvázie (podčiarknuté a zrátané, vylúchalo sa 45 litrov vína!!!). Tieto nároky nám splnil neveľký, bujnou vegetáciou zarastený ostrovVrgada, kde dejiny otáčajú svoje strany v rytme „slow motion" a kde sa fajnový pršut suší na vetre bóra. Ak by vám „rezala" aj plavba po rieke, šup do Krky – elegantne sem vplávate zo šibenickej zátoky. Po odbavení tejto sladkovodnej méty sme poslednú noc strávili v jednom z najstarších chorvátskych miest, v Skradine, ktoré je so svojimi cca 220 miestami príťažlivým útočiskom mnohých jachtárov (ako aj obstarožných bielokožcov s ich sopľavými milenkami). Atraktivitu tohto miesta zvyšujú (okrem sexy Aziatiek) najmäNárodný park Krka (16 €/os.) s vodopádmi Skradinski buk, kde sa dá i čvachtať, aj keď autentický rybací odor môže nejedného Homo sapiensa odradiť. (Okrem iného sa pripravte aj na légie Čechov, samý Láďa a „namaž se, nebo ti fláknu", v rozľahlom parku sa „to" však božsky rozpŕchne.)

Jedna posádka prichádza, druhá odchádza. More zostáva. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny, vymeniť súš za more (septembrový last-minute je „hot") a nechať zážitky, aby sa vám jednoducho stali, to chce odvahu. O to väčšiu, keď uhádnete, koľko nás táto sranda – občas s viac ako trochou adrenalínu – vyšla! Verte či nie – 550 € /os. – so všetkým (prenájom jachty, poistenie, logistika, parkovanie áut v prístave, proviant, nocľahy, slasti na pevnine etc.). Najviac sa však počítalo priznanie kapitánky, podľa ktorej sme si za 7 dní na mori odkrútili to, čo ona za 10 rokov! (Jasné, dá sa bez toho žiť, ale načo by sme spomínali, všakže.) A to sme ešte netušili, že grande finále „vybuchne" pri poslednej večeri.

Ako si tak hltáme paprikáš – s nostalgiou na perách a s neoblomným návratom do virtuálneho „second life" – v okamihu stíchne všetka vrava navôkol a spoločne zachytíme hudbu, ktorá inšpiruje, aj dojíma. Našim VIP susedom, bol, prosím pekne, špičkový komponista a čelista, maestro Andrzej „Andy" Grabowski! (Byť Hemnigwayom, plasticky vám tu opíšem, aké to je, „v zajatí" priateľov, rodiny a plnokrvnej symfónie). Náhody sú pre ignorantov, viem, že všetky súradnice a (ne)splavené míle viedli presne na toto miesto, k tomuto večeru, k neprekonateľnému pocitu, na ktorý zabúdame v rytmickom slede stereotypných dní „že nie veci, ale ľudia za to stoja". Že všetci sme rovnakí a chceme to isté, aj keď možno každý iným spôsobom…

Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima a Ľubica Sekerková