Kamarátka Zuz sa zúčastňovala trojmesačnej pracovnej stáže vo švédskom mestečku Uppsala a keďže na ubytovni nikto jej hostí nekontroloval a fotky ktoré poslala boli veľmi presvedčivé, rozhodla som sa priletieť za ňou na predĺžený víkend.
Spiatočné letenky s už skrachovanými Air Berlin vyšli z Viedne do Štokholmu na necelých 120 eur. Z letiska Arlanda som sa do Uppsaly dostala miestnym autobusom podľa jej pokynov, za 66 švédskych korún (asi 6,60eur). Mesto Uppsala je známe najstaršou švédskou univerzitou založenou v 15. storočí ale aj najvyššou katedrálou severských krajín z 13. storočia.
Chvíľu som sa tu pomotala kým Zuz skončí v práci, dala si obed v reštaurácii Los Vegos a šli sme na ubytovňu plánovať výlety. Keďže nás zaujíma viac príroda ako mestá, rozhodli sme sa spraviť si tri jednodňové výlety po okolitých národných parkoch, lesoch, jazerách.. Najprv sme hľadali kde najbližie sú nejaké kopce (nedajbože hory!), ale len cesta k nim by trvala cca 5 hodín a toľko času nebolo.
Deň prvý
V autopožičovi Hertz sme si vopred zarezervovali auto, na mieste nám však dali kľúče od automatu - nevadí, aspoň sa to konečne naučíme, veď sme si auto aj pripoistili! :D Po chvíli študovania švédskeho manuálu sa na nadobúdanie praxe podujala ako prvá Zuz. Spojku s brzdou si pomýlila len raz a ani na semaforoch na nás nik netrúbil keď sme prvé v rade prečkali zelenú. Celkovo sa vo Švédsku jazdí pomaly, mali sme dojem, že veľa šoférov nejde ani maximálnou povolenou, a keďže sme nestáli o predraženie výletu, prispôsobili sme sa tiež.
Prvý deň smerovala naša cesta na malý polostrovček s názvom Engsö naturreservat, nachádzajúcim sa juhozápadne od mesta Enköping - severozápadne od Štokholmu. Názov sa zrejme často zamieňa s národným parkom Ängsö, čo je ostrov severovýchodne od Štokholmu, ktorý by stál taktiež za hriech. Nebudem tajiť, že návšteva tohto miesta nemala nič spoločné s prítomnosťou veľkého množstva kešiek ktoré zbieram (hra geocaching), ale Zuz je už zvyknutá.
Začiatok 12 kilometrovej trasy začal krásnou prírodnou žltou bránou. Cesta šla väčsinou lesom popri jazere, po celom obvode polostrova, len na jeho juhu viedla značka cez niekoho dvor a lúku s kravami, kde si turista sám otvára a zatvára bránky (viete si predstaviť také niečo u nás? :)). Počas celej doby sme nikoho nestretli, akurát sme videli miestnych vyťahovať loďku z vody na príves. Keďže v severských krajinách rastú ihličnany už od úrovne mora a bol akurát október, v celej oblasti sa striedali listnaté stromy s ihličnatými a tomu zodpovedala aj nádherná hra farieb. Jediné čo tomu chýbalo, bolo stretnutie s elfom, magický pocit z miesta si to priam pýtal.
Cestou domov sme sa v šoférovaní vystriedali, stavili sa v miestnych potravinách doplniť zásoby a hurá spať.
Deň druhý
Druhý deň bol na pláne národný park Tyresta, situovaný kúsok od Štokholmu. V parku sa nachádza niekoľko väčších a menších jazier a ľudia si môžu zvoliť rôzne dĺžky trás svojich výletov. Po príchode na parkovisko nám bolo jasné, že tentokrát bude plno. Ale mýlili sme sa, dav sa rozplynul do dvoch kilometrov od parkoviska. Švédske rodiny radi chodia počas víkendov opekať do prírody, hovorí Zuz. Naša cesta začína okolo jazierka Byljsön - všade panuje jesenná romantika a kľud. Mierime k väčšiemu jazeru Årsjön, ktoré prechádzame po jeho západnej dĺžke.
Na miestach bažín sú vybudované drevené vyvýšené chodníky, dúfame že sa z nich nešmykneme do vody. Svieti síce slnko ale teplomer ukazuje len pár stupňov nad nulou. Od tohto jazera stretávame ľudí len sporadicky, naďabíme však na zrub kde si opeká skupinka mladých a míňame malú búdku s dymiacim komínom a hádame čo by to tak mohlo byť. Sauna? Avšak dovnútra vchádzali a vychádzali dievčatá po jednom a oblečené a tak sme usúdili, že by mohlo ísť o luxusnú vyhrievanú toaletu.
Od jazera Årsjön sa cez skalnatejší úsek presúvame k jazeru Stensjön. Cesta je chvíľami nejasná, až ju stratíme úplne a predierame sa kríkmi a malými stromčekmi. Dostaneme sa na skalnú vyvýšeninu, odkiaľ dokola vidno len samé stromy - vyzerá to tu podobne ako na Záhorí. Konečne nachádzame správnu cestu a dostávame sa ňou k rázcestníku. Tu rozmýšlame či ešte vládzeme ísť ďalej alebo to otáčame smerom k autu. Čas by bol, sily a zásoby jedla a vody by sa tiež ešte našli, ide sa teda ďalej okolo jazera Stensjön.
A veru toto bola asi najkrajšia časť túry. Skalnatá cesta dosahovala výšku max 72 metrov nad morom, a aj keď to nebolo veľa, neustále chodenie hore, dole a hore dalo zabrať. Na výhľadoch sme sa pofotili a vypočuli si miestne ticho. Po obídení jazera nás čakala dlhá cesta späť k vozidlu. Celkovo sme za tento deň prešli okolo 18 km a naše auto bolo na parkovisku ako jedno z posledných.
Deň tretí
Po predošlých dvoch dňoch sme boli už celkom nachodené, tak sme si na posledný výletový deň naplánovali oddychovú, menšiu trasu. Zuz vybrala prechádzku okolo jazera Ramsen pri mestečku Fjällnora, ktoré už predtým navštívila so svojím šuhajom. Kľud, ticho a žltú farbu všade naokolo sme už brali ako samozrejmosť. Pri jazere bolo zopár romantických drevených mól a mostíkov, raj pre fotografov. Zrazu cesta končila v jazere a kto sa chcel dostať na druhú stranu, musel si reťazou pritiahnuť drevenú plťku, naskočiť na ňu a prerúčkovať sa na druhý breh. Kým som ja ešte hľadala geopoklad, Zuz si zatiaľ natrénovala rolu prevádzača Chárona. Pri jej prvej návšteve tu bol postavený normálny mostík, ale zrejme ho na zimu rozoberajú a ostáva len táto vtipná možnosť prepravy. Okruh okolo jazera plus nejaké geoodbočky tvorili asi 6 km a výlet sme zakončili čokoládovým koláčom a čajom pri miestnom kúpalisku.
Po návrate do Uppsaly a odovzdaní auta sme navštívili miestnu botanickú záhradu a staršiu knižnicu (so zákazom fotenia). Keďže bol náš spoločný posledný večer a Zuz to tu o týžden opúšťala, čakalo nás už len dopiť zopár zvyšných fliaš s lákavým obsahom. Na letisko sa šlo ráno veľmi ťažko a Zuz do práce ani nedošla. :D
Vo Švédsku je toľko jazier, že by si tiež zaslúžilo prezývku susedného Fínska - krajina tisícich jazier. A hoci sme ich stihli vidieť len zopár a hory sme nevideli vôbec, ostal v nás ten krásny dobrodružný pocit, ktorý sa dostaví vždy po výlete v prírode.
Autor a foto: Alica Szabóová