Je 18. septembra a práve sa zobúdzame v turistickom kempe v mestečku Randa. Na dnes bol naplánovaný Matterhorn, respektíve Chata pod Matterhornom Hörnlihütte v nadmorskej výške 3260 m.n.m. Do mestečka Zermatt ktoré leží v nadmorskej výške 1620m, je prísny zákaz vstupu s akýmkoľvek motorovým vozidlom. Preto sme naše auto zaparkovali v Täsch, následne sme si išli kúpiť lístky na zubačku do Zermattu, cena 1 lístka je 15€ a zubačka chodí každých 20min.
Zermatt je nádherný, všade naokolo s typickými Alpskými domami – hotelmi s balkónmi plnými muškátov. Očarujúce výhľady na hory z ktorej strany ste sa len pozreli, dýcha to tam históriou a takou nedotknuteľnosťou, sem tam obchod so športovým oblečením, suvenírmi za ceny na ktoré sme si už vo švajci zvykli – magnetky 7-15€. Po meste jazdili elektromobily a kone s kočom, ktoré odvážali takých lenivejších turistov k hotelom. Zermatt bol plný Japoncov, Čínskych turistov a šakovakých Vietnamcov, vlastne 2/5 Švajčiarska boli takéto.
Okolo 9:00 am sme začali stúpať, a vo výške 2000m.n.m začalo silno snežiť, snehové vločky vo veľkosti prsta a okolo nás hmla, videli ste meter pred seba. Počasie sa na horách mení z minúty na minútu. Po prejdený pár výškových metrov, začínali skaly, sneh, na niektorých miestach ľad a v tom stúpanie, pretože tu máte na pár metroch veľmi veľké prevýšenia, takže niekedy máte pocit že leziete a nie kráčate. Ale čo bolo veľmi pozitívne, príroda a Alpy sa nám otvorili, slnko vykuklo a mi sme sa zastavili a vychutnávali si tie výhľady na okolité vrcholy, jazerá a nespútanú krásu tých hôr, dobilo nás to energiou a šli sme ďalej. Keďže naše vybavenie nezahŕňalo ani mačky, cepíny iba turistické paličky tak v niektorých miestach kde šírka „chodníka" mala asi 20cm (vl. neviem či sa to dá nazvať chodníkom) ktorý pulzoval hore a dole, skaly, čerstvo nafúkaný sneh na zamrznutom povrchu bolo to pravé orechové a hlavne v tesnej blízkosti strmého južného svahu padajúceho do údolia.
Hrôzostrašný pohľad, keď pár metrov na to boli pamätné tabule ľudí ktorý tam prišli o život, v tej chvíli máte pocit že ste len takýto maličký, iba takýto. Posledné výškové metre boli najťažšie a hlavne najkrajšie, ten pocit radosti v srdci, splnenej výzvy, rešpektu a eufórie. V tom začal padať jemný sniežik, chata bola pred nami len pár metrov a v tom sa nám odkryl, on sám veľký pán – Dračí zub - Matterhorn!
Ďakovala som bohu že tam môžem byť, vidieť tú nádheru, stáť pár metrov od neho, od toho vrcholu, len pár výškových metrov od neho, zdalo sa to ako na skok ale za tým všetkým dostať sa tam hore stojí ešte veľa odhodlania, námahy ale dúfam že raz sa aj tam dostanem ale to už bude iný príbeh. Dorazili sme asi okolo 11:15-12:00am. Ďakovala som za to počasie, odokryl sa nám, ukázal nám viac ako sme očakávali pri tom počasí ktoré sa striedalo pri stúpaní nahor. Bola to radosť, tak sme rýchlo porobili pár fotiek, ak by ho znova zahalila hmla.
Dali sme si na chate čaj ktorý nás zahrial, hrušku na povzbudenie len za 10€/0,4dl, taká menšia vysokohorská prirážka. Zvláštne bolo že na chate nik nebol, okrem personálu, všetky stoly a stoličky boli pobalené a keď sme dorazili hore len tak sa na nás usmievali pobavene, neskôr nám prezradili že chata sa zajtra zatvára a nech prídeme o deň neskôr tak tam nikoho nestretneme, bolo to šťastie ? náhoda ? niečo na tom bolo! Pri odchode bol Matterhorn už pod bielym mliečkom a okolité hory tiež, začal stúpať vietor čo bol najvyšší čas ísť dole, bolo asi 2:00pm.
Cestou dole nás chvíľku sprevádzali dvaja Španieli, ktorý tiež dorazili medzitým na chatu inak nikde po ceste ani nohy. Strmé stúpanie dole, skaly, lad ktorý sa skrýval pod snehom.
Deň na ktorý som sa tešila najviac počas nášho „EU tripu" bol za nami, ale čo je viac sú pocity ktoré máme každý jeden v sebe, každý z nás tam prekonal samého seba, rešpektoval a obdivoval s pokorou...
Autor a foto: Anna Matloňová