Predchádzajúca časť cestopisu: Z rušného mesta do oázy pokoja. Kambodža, časť 1.
Tri dni a tri noci ubehli ako voda a bol čas sa pobrať na druhý a zároveň väčší ostrom Koh Rong. Háčik však bol v tom, že ako. Po niekoľkých bezvýsledných telefonátoch dokonca aj s kapitánom lode, ktorý ešte pol hodinu pred priplávaním na ostrov nevedel, či pôjde na Koh Rong alebo nazad na pevninu sme sa rozhodli urýchlene zbaliť a bežať ako o život na mólo, kde sme spozorovali loď.
Nakoniec si to zrejme šéfko asi rozmyslel a predsa sme sa o pol hodinku ocitli na väčšom z ostrovov Koh Rong. Už na móle na nás čakal vysmiaty mladý chalan s mojím menom na tabuly, akoby sme boli na nejakom medzinárodnom letisku. Prvý dojem z ostrova bol hrozný. Hlavné mólo sa totiž nachádzalo na najrušnejšom mieste ostrova plnom barov, hostelov, obchodov a bordelu plávajúcom v mori, ktorý zjavne zanechali párty skupiny z predošlej noci. Celé by som to prirovnal k westernovému mestečku 21. storočia. Netrvalo dlho a mladý chalanisko nechal tabulu tabulou a už nás viezol na lodi kade ľahšie.
Kokosová pláž, alebo aj „Coconut beach" nebola na prvý pohľad síce tak pekná ako Saracen Bay na predošlom ostrove, ale zato bola útočiskom iba pre hostí ubytovaných v rezorte Coconut beach bungalows, najlepšie hodnoteným ubytovaním na celom Koh Rongu. Netrvalo dlho a zistili sme prečo. Už od nášho príchodu na mólo na nás a ďalší mladý pár čakal majiteľ rezortu Kambodžan Robbie. Pomohol nám s batožinou a privítal vo svojom kaskádovitom rezorte, ktorý vedie spolu so svojou sestrou a rodičmi. Ihneď nám stihol predstaviť takmer všetkých svojich hostí a my sme v momente spoznali skvelých cestovateľov z celého sveta.
Ak by som mal opísať najúžasnejšiu stránku tohto rezortu, tak by to boli práve ľudia. Už hneď prvý večer sa s nami stihol Robbie opiť a porozprávať o svojom živote čo bolo pre nás veľmi zaujímavé nakoľko to obyvatelia Kambodže nemajú ľahké, ale zároveň sme to nemali ľahké ani my, keďže slovenské domáce sa zle mieša s palmovým vínom, Jackom Danielsom a dokonca i Baileysom. Ešte som asi nenapísal, že oba ostrovy sú bez internetu, signál nájdete len ťažko a elektrina funguje iba pár hodín pomocou generátora. A tak sme sa potužení pobrali aj s čelovkou na hlave do nášho nového príbytku. Počas cesty sme natrafili na hada na strome, ktorý podľa Robbieho slov nie je jedovatý pokiaľ nie je čierny a taktiež na obrovského pavúka v kúpeľni, ktorý však vadil najmä mojej polovičke.
Človek si možno povie, že na tak malej pláži ani nebude mať toľko čo robiť, ale opak bol pravdou. Keď sme zistili, že šnorchlovanie nestojí za nič a na prvý pohľad krásne more neukrýva žiadny bujný morský život sme sa rozhodli presedlať na aktivitu v danej lokalite typickú a to rybolov. Kambodžská udica pozostáva zo závažia, háčika a nylonu omotaného okolo umelého kolesa, takzvaná „limited edition". Po necelej hodinke chytania som zistil, že ako rybár som sa tiež zjavne nenarodil. Prišiel večer a s ním prekvapenie, keď nám Robbie oznámil, že ideme do mora pozorovať Fytoplankton.
Už sme predtým čítali, že práve na ostrove Koh Rong sa dá pozorovať, ale ani sme netušili, že to bude práve počas nášho pobytu. Za splnu mesiaca sa spolu so skupinkou asi 15 ľudí predierame vlnami až kým sa nedostaneme po pás do vody, kde je najlepšie žiariaci planktón vidno. Nikdy som také niečo vo svojom živote nevidel. Bola to vzrušujúca a neuveriteľne magická chvíľa. Všade kde človek pohýbal rukou alebo nohou sa dookola rozžiarili milióny drobných modrých svetielok na znak sebaobrany. Hovorí sa, že lepšie raz vidieť ako sto krát počuť, avšak to nebolo možné odfotiť. Obrázky z tej noci si držím len v hlave.
Čo deň v Kambodži to nový, úžasný zážitok. O ostrove Koh Rong to však platilo 100 násobne. Medzi ďalšie silné chvíle patrilo kúpanie s deťmi z neďalekej rybárskej osady, ktoré sa chodievali čvachtať na kokosovú pláž. Aj keď sa pri deťoch cítim nesvoj, tentokrát som v ich spoločnosti strávil takmer hodinu potápaním, naháňaním ale najmä vyhadzovaním do vzduchu, čo sa kambodžským deckám zjavne páčilo natoľko, že som ich miestami na mne narátal navešaných aj štyroch. Vyčerpaný a s presvedčením, že byť otec nebude jednoduché sme sa vybrali navštíviť neďalekú rybársku osadu kde tie decká bývali.
Po príchode do malej dedinky sa na nás deti z dediny doslova vrhli. Objali nás a nechceli pustiť. Neboli zvyknuté na cudzích ľudí a už vôbec nie na žobranie, tak ako som o tom všade čítal. Boli vďačné aj za čokoládu, alebo čipsy, ktoré sme im kúpili a doslova sa predbiehali kto bude pózovať pred objektívom. Osada bola zameraná najmä na rybolov so špecializáciou na miestne kraby. Počas fotografovania miestnych rybárov som bol pozvaný vyskúšať zrejme domácu špecialitu a tak som neodolal. Priznám sa, neviem čo to bolo. Táto rybárska osada sa moc nelíšila od tej slovenskej osady čo do dizajnu, avšak čo sa obyvateľstva týka, Kambodžania sú najmilší ľudia akých som kedy stretol, teda až po mojich starých rodičoch.
Koh Rong a Coconut beach bungalows nám však ponúkli toho oveľa viac, než by dostal bežný turista v nejakom hotelovom komplexe, ba dokonca viac než sme sami očakávali. Tým, že sme sa v rezorte stretli samí mladí a vášniví cestovatelia bažiaci po troške zábavy tak sme sa rozhodli spraviť vatru na pláži. Cestovatelia z Austrálie, Argentíny, Nemecka, Anglicka, USA či jeden zo Slovenska vo víre ohňa, tanca a alkoholu a to všetko pri splne mesiaca. To sa nedá opísať inak než ďalšia, až gýčovo-úžasná scéna akoby vystrihnutá z amerického filmu. Niečo, čo si za peniaze nekúpite a nedokáže to zorganizovať ani najlepšia cestovka. Aj o tom je cestovanie na vlastnú päsť, ktorého sa netreba báť. V posledný deň sme sa teda zobudili s riadnou opicou. Ale nielen iba s tou v hlave, ale aj s ozajstnou opicou, ktorá nám už od 7 ráno vyklopkávala na okno na terase. Najprv som neveril vlastným očiam a spal som ďalej. Ale keď sa špina vrátila druhý krát aby sa uistila, že nás zobudila, tak som ju aspoň ako tak stihol odfotiť, za čo sa mi odvďačila odhodením mojej čiapky mimo terasu.
Musím úprimne prehlásiť, že stráviť 3 dni na menšom, ale krajšom ostrove Koh Rong Samloem a ďalšie 3 na väčšom, ale o zážitky plodnejšom ostrove Koh Rong bolo skvelé rozhodnutie. Aj keď je menší ostrov stále ešte len vo výstavbe, ten väčší si už zobrali na mušku developery. Vraj sa už chystá runway pre letisko a taktiež sú už projekty na luxusné hotelové komplexy, golfové ihriská a maríny. Sami domáci obyvatelia nevedia čo o pár rokov s ostrovom bude a preto ho treba navštíviť čím skôr.
Skončilo sa nám teda 6 dní plných oddychu na prekrásnych plážach a množstva neopísateľných zážitkov a nastal čas presunúť sa smerom na sever do mesta Siem Reap známeho najmä vďaka chrámovému komplexu Angkor. SiemReap by mal byť zastávkou každého turistu, ktorý sa vydá do Kambodže. Nielen kvôli Angkoru, ale aj iným zážitkom. Jeden z tých najlepších bol jednoznačne celodňové požičanie motorky a spolu so sprievodcom jazda cez neturistické oblasti, džungľu a typický kambodžský vidiek. Najlepšie na tom celom bolo to, že to mala byť skupinová tour, ale boli sme len sami s priateľkou. Typická kambodžská motorka a asi aj jediný typ, ktorý každý v celej krajine používa je Honda dream 125. Nikto nerieši či máte vodičák, resp. viete jazdiť. Priateľka María si po pár minútach na motorku dobre zvykla a tak sme sa každý na svojej zjavne ojazdenej Honde mohli vydať na 147 kilometrovú zážitkovú jazdu.
V cestnej premávke v Kambodži platí jediné pravidlo a to, že motorka, resp. auto musí mať funkčný klaksón. To bolo naozaj to jediné čo na našich mopedoch aj fungovalo. Počítadlo km taktiež nefungovalo, ale ukazovalo 98 000 čo v reále bolo určite viac. Počas 8 hodín našej tour sme videli veľa miest, kde zväčša turisti nechodia. Naskytli sa nám prekrásne pohľady na nepoškvrnenú kambodžskú krajinu a jej typické ryžové polia, ktoré sú v severnejších oblastiach ešte stále zamínované. Náš sprievodca Chan nám toho o krajine naozaj porozprával veľmi veľa a aj keď takmer nikdy sprievodcov nevyhľadávame, tento krát to bola výborná voľba.
Ďalším skvelým zážitkom bola oslava Nového roku v Siem Reap. Bolo to vôbec po prvý krát v mojom živote čo som si na Nový rok pripíjal v krátkych gaťoch, tričku a šľapkách. A musím uznať, že toto sa mi ďaleko viac páčilo ako Vianoce na pláži. Ešte pred polnocou sme navštívili podľa Tripadvisor.com najlepšie hodnotenú reštauráciu Genevieve's (momentálne No. 3), kde sme síce bez rezervácie nakoniec dostali stôl a úplnou náhodou sme sa spoznali s Omerom z Izraela. Nakoniec sme strávili spolu celý večer až do rána. Omen je už druhý Izraelec, ktorého som spoznal za posledné 4 mesiace a tiež bol homosexuál ako ten prvý. Neskutočne zábavný chalan a narozdiel od nás on sa naozaj dokázal zabávať aj s nealkom.
Ulice Siem Reap boli prepchaté ľuďmi v dobrej nálade a čo sme si vlastne všimli až po dlhšej dobe bolo, že sme len málokedy natrafili na niekoho iného ako Aziata. Asi aj preto sa s nami chceli všetci fotiť. Ak si chalanisko, ktorému sa páčia ázijské ženy, tak treba navštíviť Siem Reap na Nový rok a nebudeš sa ich vedieť zbaviť. Neustále sme boli stredobodom pozornosti a všetky tie selfie fotky ani neviem zrátať. Keď sme však odrátali 3, 2, 1, tak až vtedy začala naozajstná zábava. Moje tričko tak v pár chvíľach nasalo snáď všetky druhy alkoholu, ale najmä pivo, nakoľko to bol zjavne najlepší nápad začať to od radosti rozlievať. Bola to však neopísateľná atmosféra a asi najlepšie možné miesto na novoročnú párty.
Hneď na nový rok sme mali absolvovať ďalšiu tour k jazeru Tonle Sap a k nejakému chrámu, ale nie a nie sa zobudiť a tak sme nakoniec strávili prvý deň nového roka 2016 tým, čo určite všetkým odporúčame. Masáže, nákupy na miestnych marketoch a skvelé jedlo. Typická masáž chrbta vás vyjde na 3 americké doláre, ale my sme našli miesto kde sa to dalo aj za 2. Celkovo som počas 16 dní v Bangkoku a Kambodži mal 7 masáži z toho jednu takmer dvojhodinovú. Nebolo nič lepšieho ako nechať sa za 2 doláre masírovať, pozorovať ľudí na ulici a popíjať pivko.
Nakoniec nášho 4-dňového výletu po Siem Reap sme si nechali to naj a teda najväčší chrámový komplex a zároveň jednu z najnavštevovanejších pamiatok UNESCO na svete. Jej najznámejším chrámom je práve Angkor Wat, ale aj ďalšie ako Bayon, chrám tvárí alebo Ta Prohm známy aj vďaka filmu Tomb Raider s Angelinou Jolie, ktorý sa natáčal práve tam. Celý chrámový komplex má neuveriteľnú rozlohu viac ako 1,6 milióna metrov štvorcových a pozostáva zo 72 hlavných väčších chrámov a stoviek menších ruín.
Na Angkor som sa tešil azda najviac, avšak už z počutia od backpackerov, ktorých sme stretali počas tripu som sa pripravoval na davy, ktoré na nás v Angkore mali čakať. A veruže tých ľudí tam bolo oveľa viac než som si predstavoval. Všade kde som sa pozrel som videl Aziatov, ktorý davom vládli a ovešaní zrkadlovkami fotili každý jeden kúsok zrúcanín najväčšieho náboženského monumentu na svete. Keď k tomu prirátate ešte extrémne teplo už od skorého rána, tak sme na konci dňa boli aj radi, že sme si kúpili vstup iba na jeden deň. Ono to totižto ani nie je lacná záležitosť. Vstup na 1 deň vás vyjde na 20 dolárov. Na 3 dni to je 40 a na týždeň 60 amerických dolárov.
Počul som veľa názorov na dĺžku pobytu v Angkore, avšak to záleží vždy od preferencií cestovateľa. Tuk-tuk na celý deň nás vyšiel asi na 15 dolárov a zabezpečil nám ho hotel. Mal som síce už zabukovaný jeden vopred, ale ten cez hotel bol lacnejší, tak som nemal čo riešiť. Taktiež sa dá priplatiť pár dolárov za pozorovanie východu slnka kedy je treba byť na mieste pred piatou ráno, alebo za západ slnka, ktorý počas Nového roka bol cca. o šiestej večer. Jedna vec je tuk-tuk, druhá je oficiálny sprievodca, za ktorého si priplatíte cca. 25-30 dolárov na deň.
Jednodňový lístok nám stačil na tzv. malý okruh deviatich najznámejších chrámov. Malý okruh má 17 kilometrov, takže pomýšľať nad pešou túrou v takých horúčavách asi neodporúčam. Pohodlnejšia cesta by už skôr bola na bicykloch a takých turistov tam bolo pomerne veľa, avšak my sme toľko času nemali. Pre tých, ktorým teplo nerobí až tak dobre, môžu si aspoň cestovanie po Angkore spríjemniť v klimatizovanom aute s vodičom. Ja som bol ale s naším tuk-tukom veľmi spokojný a túto možnosť by som si istotne vybral aj nabudúce. Ako som už spomínal, pri vstupe do prvého, najznámejšieho, najzachovalejšieho a zároveň najväčšieho chrámu Angkor Wat som mal ponorkovú nemoc z toľkých ľudí.
Urobiť fotku bez hocakej inej osoby je tak možné iba cez photoshop. Náš tuk-tuk vodič sa rozhodol pre skvelú variantu, ktorá nás asi na hodinku odtrhla od davov a to, že namiesto plánu trasy sme sa rozhodli ísť obrátene a ako druhý chrám sme navštívili číslo 9. Banteay Kdei sa automaticky stal mojím najobľúbenejším a to najmä kvôli tomu, že sme tam ľudí hneď z rána takmer nestretli a dalo sa tam aj ako tak porobiť nejaké tie fotky. Avšak eufória zo mňa po návšteve ďalšieho chrámu pomaly opadala. V niektorých chrámoch je možné vyšľapať si strmé schody až na vrchol odkiaľ bol v mnohých prípadoch pekný výhľad.
Obrovské davy, vysoké teploty a veľa chodenia sa po cca. siedmych hodinách na nás podpísali a už sme sa nevedeli dočkať nášho hotela, studenej sprchy a ešte studenšieho piva. História každej krajiny ma vždy zaujíma, ale nie som žiadny blázon do pamiatok a preto 1 deň v Angkore mi úplne stačil. Zato 13 dní v Kambodži rozhodne nebolo dostačujúcich a veľmi rád by som tam zostal ešte dlhšie a navštívil aj zvyšné kúty tak krásnej krajiny plnej úžasných ľudí a miest, kde sa človeku zastavuje dych.
Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com
