Zákutia západnej Sicílie

18.Sep 2016 | 11:50
Autor: TOMÁŠ KUBUŠ
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest taliansko sicília

Žiaden ostrov v Stredozemnom mori nemôže povedať, že prežil toľko čo juhotalianska Sicília. Národy, ktoré sa tu zastavili ju poznačili a ostrov si od každého vzal len to najlepšie. Týmto pomalým splynutím vznikla Sicília a jej nádherné mestá. Každá svetová strana ostrova sa predbieha v kráse, význame, v počte pamiatok a nikto nedokáže rozhodnúť, ktorá z nich je tou najkrajšou. Avšak, čo ak to je práve západné pobrežie plné neodolateľných pokladov?


Kráľovská hora

Niekoľko kilometrov v kopcoch nad známym Palermom sa ukrýva menšie mestečko, ktoré preslávila jeho obdivuhodná katedrála. Sicílčania si svoje poklady veľmi radi strážia, no aj napriek tomu prúdi do Monreale stále viac a viac turistov. Už len jeho názov Monreale, ktorý vznikol skomolením „Kráľovskej hory" napovedá, že ide o niečo špeciálne. Povesť katedrálu dávno predbehla a tak ju chce vidieť každý, kto sa zatúla to týchto končín.

Všetky ulice sa zbiehajú k nej a park zdobí neveľká fontána obkolesená lavičkami. Parky a lavičky vôbec patria k obľúbeným miestam, kde sa každé ráno stretnú miestni dôchodcovia, aby prebrali všetko nové a napokon si zaspomínali aj na to staré. Dve vysokánske palmy sa svojou výškou snažia dosiahnuť na veže katedrály, ale ešte im to bude niekoľko dlhých rokov trvať. Katedrálu sa v roku 1172 rozhodol postaviť Viliam II., vnuk známeho kráľa Rogera II, ktorý obdaril Sicíliu viacerými nesmrteľnými stavbami. Prvé plány určite nepočítali s tým, že sa onedlho stavba stane najvýznamnejšou normanskou pamiatkou celej Sicílie. Za kovovými mrežami stojí socha staviteľa s maketou Katedrály ako ju drží vo svojich rukách. Prvé čo človek pocíti akonáhle sa ocitne za mohutnými dverami je úžas nad všetkých čo ho obklopuje. Nádherné mozaiky sa tiahnú stenami a zachytávajú príbehy Starého Zákona, zatiaľ čo sa z maľby nad oltárom uprene pozerá Ježišova tvár. Podobný námet by sme na Sicílii našli už len v Palatínskej kaplnke v Palerme a v katedrále v Cefalu.


Úzkymi chodbami navodzujúcimi atmosféru stredoveku vystúpim priamo na vežu. Výhľad na zátoku Conca d´Oro, alebo Zlatá mušľa je nádherný. Rovina je posiata domami pomedzi ktoré vyrastajú stromy a z jednej strany celú scenériu uzatvárajú ostré, ale prenikavo zelené kopce. Tam v diaľke priamo na pobreží sa rozlieva aj Palermo. Monreale však nie je len jednou Katedrálou, ale aj príjemným živým mestečkom s typickými sicílskymi uličkami. Balkóny plné rozvešaného prádla trčia do ulice, zovšadiaľ vyrastajú kvety, babky v kvietkovaných šatách nesú z tržnice tašky plné byliniek a zeleniny a na malom rybacom trhu sa porciujú čerstvé ranné úlovky v podobe obrovského tuniaka.


Víno z Alláhovho prístavu

Pobrežie západnej Sicílie je posiate menšími aj väčšími mestami, ale nie každé malo toľké šťastie, že im osud prihral do vienka jedinečnosť. Marsala sa dnes stala synonymom pre chutné sladkasté vína, ale dávno predtým než sa touto činnosťou začali domáci zaoberať sa tadiaľto prechádzali dejiny. Nezaložili ho Gréci, ani Rimania, ale možno niekoho prekvapí, že to boli Feničania. Tí svojho času obývali západnú Sicíliu a pri svojom ústupe sa utiahli do týchto miest. Rimania ich však rýchlo vyhnali a nad mestom zatrepotala krídlami rímska orlica. Ich stopy by sme našli v múzeu, ktoré patrí k veľkým lákadlám mesta. Jedinečné je vďaka vraku fenickej lode, ktorá našla svoj hrob na morskom dne neďaleko Egadských ostrovov po bitke v roku 241 pr.Kr. Život sa tu však v histórii nezastavil a centrum je plné ľudí a obchodíkov. Mnoho návštevníkov prichádza do Marsaly, aby ochutnali preslávené vína.


Paradoxom je, že mesto, ktoré Arabi pomenovali Mars al-Alláh, čiže Alláhov prístav sa preslávil vínom. Človek ich ani nemusí hľadať, pretože si ho nájdu takpovediac sami. Britský obchodník John Woodhouse zakotvil svoju loď na pobreží Marsaly v roku 1773 a zistil, že miestne vína uchovávané v drevených sudoch majú vynikajúcu chuť a začal ich dovážať do Anglicka. Mladá slečna v obchode s vínom nás víta a hneď ponúka obľúbenú ochutnávku. Každý druh má svoju charakteristickú farbu od zlatej, cez jantárovú, rubínovú až po krvavočervenú a bordovú. Nalieva nám do malých pohárikov zo všetkých fliaš a neprestane rozprávať o ich histórii, chuti a využití. Viaceré sa používajú aj v sicílskej kuchyni a vraj si ho niektorí obyvatelia Marsaly pridávajú do každého jedla. Víno s podmanivou chuťou mandlí ešte dlho rezonuje na jazyku a s touto príjemnou arómou sa strácame v barokových uličkách mesta. Do centra vedú zabudnuté kamenné brány, ktoré kedysi tvorili opevnenie.


Dnes múry vystriedala zástavba a ulice vedúce na hlavné námestie s kostolom Chiesa del Purgatorio s typickou barokovou fasádou. Akoby z každej strany obkolesovala námestie nejaká pamätihodnosť. Kostol vrhá tieň na schody, ktorý využilo niekoľko ľudí na oddych, naproti stojí palác Palazzo VII.Aprile so sídlom mestskej rady, kúsok nad ním sa dvíha mohutná niekoľko poschodová veža San Pietro, kde kedysi sídlili benediktíni. Starobylé uličky vedú k bráne pomenovanej po talianskom hrdinovi Garibaldim. So svojou známou tisíckou vojakov pristáli 11.mája 1860 v Marsale a to bol prvý krok, ktorý viedol k zjednoteniu Talianska. Školské výlety križujú ulice a rozprávajú si príbehy o svojom hrdinovi, pokoj rozvíri hluk mopedu a so siestou sa ulice mesta vyprázdnia.


Kde je prechádzka národným športom

Mesto Trapani si za posledné roky získalo povesť pobrežného letoviska, kam každoročne prichádzajú domáci za svojou letnou dovolenkou. Historické centrum mesta je preplnené krásnymi pamiatkami a staručkými budovami, ale viac ako pamiatky priťahuje jeho povestná atmosféra. V dávnych časoch, ktorého stopy sa nám zachovali len na starých mozaikách sa Trapani spomína ako Drépanon, čiže kosák. Podľa jednej legendy ho na tomto mieste stratila bohyňa Deméter, keď sa márne snažila nájsť svoju dcéru Persefónu unesenú Hádesom do podsvetia a druhá legenda hovorí, že padol do mora bohovi Saturnovi a tak vzniklo mesto.


Nech je už pravda akákoľvek, návštevník mesta si len spokojne povie, že sa im Trapani naozaj podarilo. Prechádzku uličkami Trapani je najlepšie začať priamo pri pobreží, aby človek pochopil čo pre mesto znamená more. V zátoke sa pohupuje niekoľko rybárskych lodí a hŕstka starých mužov opravuje nekonečnú spleť sietí. Ráno sa vrátili z mora, doobedie strávili na blízkom krytom trhovisku, kde cítiť vôňu rýb aj dlho po tom ako sa z neho vyparia ľudia a podvečer patrí príprave na ranný lov. Kolobeh života, ktorý im do žíl preliali ich predkovia. Táto časť Sicílie má nesmierne silnú rybársku tradíciu a dodnes sa tu konajú rituálne lovy obrovských tuniakov. Kamenný výbežok zasahujúci ďaleko do mora ozdobený vežičkou je obľúbeným miestom domácich.

Prídu si len tak posedieť, posťažovať sa moru, oddýchnuť si v príjemnom prostredí, alebo sem prichádzajú zaľúbené páry na mopedoch hľadať kúsok svojho sveta ďaleko od rušného centra mesta. Do centra človek trafí aj keď v meste nikdy predtým nebol. Skôr či neskôr si všimne ako sa všetci domáci pomalým krokom strácajú v uličkách a vie, že je na mieste. Uličky so starobylým barokovým nádychom nemajú konca. Nádherne zdobené okenice, balkóny so zatočeným zábradlím, ošarpané steny, kvety, vôňa pizze práve vybratej z pece, cinkot pohárov na úzkych stopkách kam pred pár chvíľkami dopadli kvapky marsalského vína, nezbedné deti naháňajúce sa pod nohami rodičov a okoloidúcich, sympatická čašníčka balansujúca s táckou na ruke okolo skútra hľadajúceho zapadnutú uličku.


Ulice tu krásne žijú a ľudia na seba navliekli svoje najlepšie šaty, aby sa mohli poprechádzať a byť videní. Najobľúbenejším športom v uličkách Trapani nie je futbal, ale passegiata, tradičná prechádzka. Vyzerá to, že nikto si neodpustí každodenný rituál v uliciach mesta, ktorý končí v obľúbenom podniku. Zapadajúce slnko sa pomaličky ponára do mora a tento nádherný obrázok prilákal viacero ľudí. Sediac v drevenom plážovom domčeku všetci sledujú a čakajú na okamih, kedy sa červený kotúč stratí na niekoľko hodín v morských vlnách. S príchodom tmy sa zaplnia reštaurácie, bary, kaviarne a podniky a veselá nálada sa šíri astronomickou rýchlosťou.


Stredoveké mestečko plné ticha

Azda najpríjemnejším prekvapením západnej Sicílie je malé neznáme mestečko Erice ležiace neďaleko pobrežného Trapani. Usadené na 750 metrov vysokej hore Eryx pôsobí dojmom akoby na neho tok dejín jednoducho zabudol a v uličkách stále rezonuje kamenný stredovek. Erice je predurčené na to, aby zviedlo svojich návštevníkov fantastickými výhľadmi. Nielenže leží pod kopcom Trapani, ale v diaľke sa rysujú obrysy Egadských ostrovov vyrastajúcich z mora a všade naokolo je zvlnená sicílska krajina.


Hovorí sa, že najkrajšie výhľady ponúka záhrada Giardino del Balio, ktorá susedí so symbolom mesta v podobe normanského hradu. Kedysi patril skalnatý chrám tajomnému Venušinmu chrámu, ale v 12-13.storočí tu postavili pevnosť. Dnes v sebe ukrýva malé múzeum, ale prázdne nádvoria, ošarpané steny a zanedbané časti nie sú najlepšou vizitkou. Pitoreskné kamenné uličky vytvárajú hustú sieť okolo ktorej vyrástli staručké domy. Všetko naokolo pripomína stredovekú atmosféru, hoci pri lepšom pohľade vidno, že niektoré domy majú nanajvýš pár desiatok rokov. Súčasní architekti dokázali veľmi citlivo zasadiť novinky do pôvodného mesta bez toho, aby jeho výzor narušili. Erice je na Sicílii známe vďaka svojim cukrovinkám a aj cukrárne či predajne koláčikov sa tu ľahšie hľadajú ako v iných mestách. V žiadnej nesmie chýbať typická cassata z marcipánu, domácej riccoty a ozdobená čerešňou. Človek by sa tu veľmi ľahko prejedol, ale cassatu jednoducho treba ochutnať. Kto ju vraj neskúsil, akoby v Erice ani nebol.


Pri túlaní sa mestečkom sa dá naraziť na niekoľko naozaj čarovných zákutí bez živej duše. Niekedy pôsobí Erice tak pokojným dojmom až mám pocit, že všetci obyvatelia odtiaľ dávno odišli. Znenazdajky sa na konci uličky vynorí vysoká zvonica kostola Chiesa Matrice zo 14.storočia. Stojí niekoľko metrov od tela kostola, ale svojou výškou zvedie všetky pohľady. Na jej vrchol vedie 110 schodov avšak odmena v podobe výhľadu na strechy stredovekého mesta je sladšia ako spomínaná cassata.


Tomáš Kubuš

www.kubus.blog.sme.sk
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/