Tento článok nechápte ako návod na porušovanie pravidiel, skôr by si z neho mohli brať Číňania príklad ako upraviť podmienky bezvízového vstupu, a tým posilniť cestovný ruch.

O tom, že niekoľkohodinový prestup nemusí byť vždy na škodu sme sa presvedčili počas medzipristátia v Pekingu na ceste smerom Ho Chi Minh City – Viedeň. Dostala som vnuknutie, ako využiť voľný čas – výletom na Čínsky múr.

V Pekingu je možné využiť 72 hodinový bezvízový vstup. Ak sa začnete podrobne zaujímať o detaily tohto vstupu dozviete sa, že počas tejto doby nesmiete opustiť územie Pekingu. Na letisku sa jednoducho postavíte k prepážke s vyplnením papierikom s dátumom, príletu a odletu a počkáte na pečiatku. Úradník sa Vás spýta čo chcete robiť, a vy mu s úsmevom a malými výčitkami odvetíte, že si chcete počas medzipristátia pozrieť mesto... pečiatka v pase, vybavené.

Náš výlet dopadol so šťastným koncom. No zvedavosť nepustí, a veľmi by ma zaujímalo ako by to dopadlo, keby niekto niekde mimo územia Pekingu kontroluje naše pasy.

Koľko taká sranda stojí?

• Víza : 0 $
• Auto so šoférom na múr a späť : 120 $ / auto
• Vstup na múr s lanovkou : 25 $ / osoba

Akonáhle sme vyšli pred letisko, hneď nás odchytil mladý chalanisko - šofér, cenu sme nedohadovali, nakoľko bola presne taká, s akou sme rátali - platí sa až po príchode späť na letisko. Nikto nechce žiadny bločik, celé je to o dôvere. Okašľať sme ho mohli jedine my, ak by sme z múru zariešili iný odvoz, čo bolo viac než možné. Neurobili sme tak, a ani na sekundu nezaváhali. Je fajn vedieť, že ešte existujú krajiny, kde slovo, či sľub niečo znamená. Šoférovi sme len oznámili, že chceme ísť na Čínsky múr, než som mu stihla povedať, kam presne, strčil mi do ruky papier s informáciami a obrázkami a už sme sa viezli.

Cestu som si predstavovala aspoň zo začiatku cez zapchaté dvesto prúdové cesty. Miesto toho sme prešli cez "mesto duchov". Cesty prázdne, ulice prázdne, nikde nikoho. Smog? Kde? Kto povedal? Krásny slnečný deň to bol!

K sekcii Mutyaniu sme prišli po druhej poobede, a o štvrtej bola posledná jazda lanovkou dole. K múru sa dostanete aj peši, a dole napríklad bobovou dráhou, my sme však museli dať rýchlo exkurziu lanovkou.

Odpadla som!!!

Nie doslova, ale nič som nečakala, nemala som ani šajn kam ideme a ako to tam bude vyzerať, ale všetky tie hory naokolo, minimum ľudí mi vzali aj posledné slovo. Po hrebeňoch sa tiahol dlhokánsky múr, množstvo schodov, vežičiek. Dokonca miestami bol na zemi ešte sneh.

A ako to, že tam nikto dokopy nebol?

Zimná sezóna na cestovanie nie je moc obľúbená a navyše bol to deň pred ich Novým rokom, vtedy už ani nikto nepracuje, nikto nikam nechodí a bolo už aj celkom neskoro popoludní. Určite to stálo aj za tú "chvíľu", je to nezabudnuteľný zážitok, a hlavne sme prišli z trópov, vonku bola celkom kosa, nehovoriac o momente, keď zapadlo slnko. Šofér mal ešte akú – takú snahu vymyslieť, čo by sme tak neskoro ešte mohli vidieť, no my sme mali jasnú predstavu nájsť teplé miesto a tam prečkať posledné hodiny do odletu. Bohužial v Pekingu majú také futuristické obrovské letisko s vysokými stropmi, že to nevykúria asi ani za 20 rokov, a tak treba byť vďačný za fastfoody, kde sme mohli posedieť aspoň 3 hoďky vo vypraženom teplúčku...

Autor: Andrea Slobodová
http://andyslobodova.blogspot.sk/