Konečne sa nám podarilo dostať sa do krajiny Južnej Ameriky. Výber mi bol od začiatku jasný. Kolumbia. Pre mnohých symbolom drog a násilia, pre mňa s priateľkou ďalšia cestovateľská výzva. Počas dvoch týždňov sme navštívili 7 rôznych miest ako napr. národný park Tayrona, dažďový prales v Salente, hlavné mesto Bogotá, ale aj drogami preslávený Medellín a mnoho iného.
Keďže naši kamoši Alejandro z Kolumbie a jeho manželka Janka zo Slovenska bývajú v Bogote, zostaviť itinerár 13-dňového tripu bola hračka. Prvotný plán bol navštíviť 5 miest, avšak na poslednú chvíľu sme ešte prebukovávali letenky a pridali ešte 2 navyše. Jednalo sa tak o itinerár vhodný na 1 mesiac, ale keďže my sme neposední, dalo sa to stihnúť aj za 13 dní.
Čakala nás únavná cesta a to z Prahy cez Istanbul s 8 hodinovým prestupom a nakoniec 14 hodinový let do Bogoty. Bola práve nedeľa a v Bogote to znamená uzáveru hlavných ciest, po ktorých tak môžu jazdiť bicyklisti alebo behať bežci. Prvý kontakt s Kolumbiou bol troška bolestivý. Jednak to mala za následok drobná opica z lietadla a hlavou to aj pokračovalo, keďže Bogota leží 2 640 metrov nad morom, tak to bolo aj troška cítiť. Na to nám naši známi poradili najlepší liek, ktorý tam predpisujú aj doktori. Čaj z listov koky, ktorý je naozaj veľmi účinný a celkom rýchlo sme si naň privykli. Dajú sa kúpiť aj listy koky na žuvanie, ale k tomu sme sa nedostali.
Bogota má cca. 10 miliónov obyvateľov a nakoľko celkovo v Kolumbii nenájdete moc činžiakov, tak je všetko veľmi rozľahlé. Orientácia v meste je však až smiešne jednoduchá. Hlavné mesto totiž namiesto názvov ulíc používa čísla, podobne ako napr. v New Yorku. Dopravná situácia je naozaj príšerná. V meste neexistuje metro, iba autobusy a neuveriteľné množstvo taxíkov, naozaj lacných taxíkov. Emisná norma podobne ako inde vo svete okrem Európy bola ešte z čias priemyselnej revolúcie a smog bol miestami aj na môj vkus už príliš.
Na Bogotu sme mali však iba dva dni a trebalo sa hýbať. Jednou z hlavných atrakcii mesta je vyhliadka Monserrate, kde vo výške 3 152 metrov nad morom sa nachádza aj kostol, reštika a obchody. Až tam si človek uvedomí obrovskú rozlohu mesta, ktoré tam hore máte ako na dlani. Po návrate dolu, sme sa rozhodli ísť do centra peši. Zastavili nás hneď policajti s otázkou kam ideme, pretože do centra viedla jedna cesta a do veľmi nebezpečného getta neďaleko cesta popri. Prvé dojmi z policajtov boli veľmi pozitívne čo sa nám počas celého výletu len potvrdzovalo. Polícia je v Kolumbii všade. Precestoval som už veľa krajín sveta, ale toľko policajtov som naozaj ešte nikde nevidel. Turizmus začal v posledných rokoch rozkvitať a vyzerá to tak, že polícia a armáda nabrala veľa nových posíl, pretože každý vyzeral na 20.
V meste sme nestretli veľa turistov, občas sa to mihlo nejakým „Gringom" ale aj tí, ktorí boli turisti boli väčšinou latinci. Takže si viete predstaviť ako som tam ja, Európan s červenými teniskami a zelenou bundou trčal z davu. Bunda v Bogote je naozaj potrebná, miestna klíma sa pohybovala okolo 20 stupňov s oblakmi a jemným ale častým dažďom. Aj napriek anglickému počasiu tam ľudia boli vysmiati, veselí, neuveriteľne milí a vychovaní. Každá konverzácia začínala slovami: „k Vašim službám", „s dovolením" alebo „s radosťou". A bolo úplne jedno či ste jedli na ulici, alebo v reštaurácií, išli na tržnicu, alebo vás zastavil bezdomovec. Od každého domáceho, ktorého sme počas cesty stretli žiarila radosť a úctivosť.
Na hlavnom námestí Bolivar sme zašli do turistického „officu" vypýtať si mapku mesta. Slečna nám ochotne zaznačila miesta, ktoré máme navštíviť, miesta kde by sme sa po tme nemali pohybovať a miesta, kde by sme ísť nemali vôbec.
V Bogote nemajú smetiaky a tak všetok odpad hádžu na ulicu vo vreciach, ktoré potom smetiari nejeden krát musia zbierať roztrhané po ceste. Taktiež sa v meste nachádza veľmi veľa grafitov. Ešte viac ako grafitov tam je túlavých psov. Čo sa týka napríklad stavu niektorých ciest v krajine, tak ten by sa dal prirovnať k povrchu mesiaca a slalom medzi jamami je každodenná rutina.
Po dvoch dňoch behačiek po 10 miliónovom hlavnom meste Kolumbie a konečne ako takej aklimatizácií na vyššiu nadmorskú výšku nás čakal let smer Medellín. Ešte predtým než sme sa vydali do mesta, ktoré kedysi ovládal „El Patrón" známy ako Pablo Escobar sme si to namierili do malej dedinky Guatapé. Keďže sme mali na všetko veľmi málo času, tak sme dosť často využívali taxíky a nemuseli tak dlho čakať a prestupovať v autobusoch. A tak sme nalomili taxikára na letisku a za 25 Euro nás odviezol do takmer 2 hodiny vzdialeného Guatapé. V malej dedinke je najväčšou atrakciou skala „El Penol", ktorej najvyšší bod sa nachádza vo výške 2 135 metrov nad morom a vedie k nemu 650 schodov. Tušíte správne, že pri výstupe sa človek poriadne zapotí, ale výhľad z vrcholu naozaj stál zato.
Okolie totiž tvoria malé ostrovčeky a jazerá a celá oblasť pôsobí dych vyrážajúco. Samotná dedinka Guatapé bola pre mňa jedno z naj miest. Tu sme stretli už viacero turistov, avšak na pivo sme jednoznačne zamierili do lokálneho biliard klubu. Okrem čašníčky a mojej priateľky sme tam boli všetko len chlapi. Domáci si zjavne ľúbia zahrať biliard a popri tom celkom svižne dokážu piť typický alkohol „Aguardiente" a štýlom a la Slovakia zapíjať pivom. V krčmovej architektúre sú však ďaleko pred nami. Mužské WC bolo síce iba pisoár, avšak doslova iba na skok od biliardových stolov a teda priamo v bare. Tak ste si mohli odskočiť a popri tom sledovať, či vám kolega neodpil z pálenky alebo neposunul gule na stole... To som si jednoducho musel vyskúšať.
Policajný trend pokračoval aj tu. Malá dedinka, ale policajti boli všade tam, kde sme sa pohybovali. Pritom sme sa tam cítili oveľa bezpečnejšie ako hocikde v Európe. Pisoár som teda odskúšal, 650 schodov vyliezol, odfotil sa s vojakom a jeho samopalom a po jednej noci strávenej v miestnom hosteli sme nabrali smer Medellín.
Plní očakávania sa ocitáme na hlavnej autobusovej stanici v Medellíne kde si opäť ideme vypýtať mapu mesta. Milí personál nám ochotne ukazuje podobne ako v Bogote miesta, kde turisti môžu, kde by nemali ale aj také, kde vyslovene nemôžu. Potom nás poprosili aby sme sa zapísali do knihy návštev, ktorá bola od rána podpísaná iba Latincami. Vyhliadli sme si hneď severnú časť mesta a kúpili lístok na metro, ktorý zároveň platí aj na všetky mestské lanovky, ktoré boli v Medellíne navrhnuté kvôli ľudom z menej rozvinutých oblastí mesta.
V Kolumbii sa tým myslia mestské časti, ktoré sa nachádzajú na kopcoch. A teda čím vyššie pôjdete, tým skromnejšie príbytky a nebezpečnejšia oblasť. Mali sme tú česť prejsť komplet všetky zastávky lanovky ponad jedno z najnebezpečnejších miest Medellínu a zároveň aj scénu, ktorú isto mnohí poznáte zo seriálu Narcos, ktorý sa natáča práve v rodisku Pablita v Medellíne. Na konečnej stanici sme sa rozhodli si prikúpiť lístok a pokračovať tak za mesto do parku Arví. Pre mňa však najväčší zážitok bol pozorovať život v uliciach mesta. To som však ešte ani netušil aká divočina nás čaká v centre.
Najprv sme sa vydali na námestie Botero, pomenované po známom Kolumbijskom maliarovi a sochárovi, kde má vystavené svoje typicky tučné sochy. Keď vás takýto typ umenia neberie, tak môžete na uliciach Medellínu pozorovať mnoho zaujímavejších úkazov. Opäť ako všade tak aj tu bola polícia na každom kroku. Medzitým človek našiel aj zopár opilcov a bezdomovcov spiacich pri kostoloch, ale až toľko akoby som čakal ich tam nebolo. Isto zaujímaví boli pouliční predajcovia rôznych keksov a čipsov ponúkajúci najmä volanie z mobilného telefónu, minúta za 5 centov. Keď ste si však nechceli zavolať, existoval aj pán, ktorý vám za menší poplatok dovolil použiť jeho váhu a vy ste sa mohli dať na ulici odvážiť.
Pre mňa však ešte zaujímavejšie boli obchody so šatami a pouliční predavači ovocia a zeleniny. Centrum Medellínu je plné obchodov so šatami, nakoľko sa ľudia radi obliekajú, štýl a la telenovela. Každý obchod mal pri vstupe obrovský reproduktor z ktorého občas vyšla nejaká ponuka na oblečenie, ale najviac tam hrala latinská hudba a to fakt, že nahlas. Keď si predstavíte, že takých obchodov bolo na ulici desiatky, tak mal človek stále diskotéku. Pouličných predavačov by som však vyzdvihol najviac. Na križovatke sa niekedy nachádzali aj traja, štyria a každý mal mikrofón a reproduktor. Hudba síce nehrala, ale zato „rapové battle" tam boli nonstop. Každý z nich sa totižto predbiehal, aby zaujal svojou ponukou avokád za pár drobných čo najviac okoloidúcich.
Slnko v Kolumbii zapadalo pomerne skoro a teda okolo šiestej večer a my sme sa pomaly ale isto pobrali hľadať nášho hostiteľa „couchsurfera" Andresa. Keď s priateľkou cestujeme po svete nerobí nám problém si zaplatiť ubytovanie, ale ide najmä o to, že môžeme stráviť čas s domácimi a navštíviť miesta, kde by sa možno iný turista nedostal a preto často využívame „couchsurfing". Okolo šiestej hodiny večer bolo takmer nemožné odchytiť voľný taxík. Jeden sme však konečne našli a automaticky sme sa dali s taxikárom do reči. Všade vo svete sa nám stáva to isté a teda odpoveď „Slovakia"na otázku odkiaľ sme necháva každého cudzinca na pochybách. Vždy to však zachráni priateľka María s jej odpoveďou „Espana". Taxikár v momente začal jasať a uisťovať nás, že ako Španieli sa v meste máme cítiť ako doma. Typicky zábavný Medellínsky taxikár nás dokonca upozornil aj na fakt, že ako španielka si môže sebaisto nakráčať do reštaurácie a použiť WC aj bez platenia, čo mi prišlo ako fakt zaujímavý príklad. Vzdialenosť cca. 3 kilometre nám trvalo prejsť pol hodinu. A tento krát to nebolo kvôli zápche ale preto, že sa nám pokazilo auto. Taxikár vraví:„poďme von a tlačiť". Najprv mi na um zišlo či to nie je nejaká habaďúra a či je bezpečné nechať batoh a všetky doklady v aute, ale našťastie bolo všetko ok. Auto sme odtlačili za križovatku, kde šofo otvoril kapotu, niečo tam pobúchal a auto naskočilo. Spokojne sme tak mohli doraziť do domu nášho „couchsurfera".
Milým prekvapením bolo, že Andres, náš hostiteľ mal v domčeku o rozlohe 40 m2 ešte Peruánca a dve Rusky. V momente sme si s Andresom a Peruáncom Frankom sadli. Otvorila sa domáca slivka od deda a začalo sa zvítavanie. Hneď nato sme sa vybrali na večerné vystúpenia známych latinských kapiel, ktoré sa odohrávali počas sviatku kvetín „Feria de las flores" v Medellíne. Ako vždy v Kolumbii pri vstupe na nejakú akciu, diskotéku alebo do väčšieho baru nás najprv prešacovali kvôli zbraniam a nebezpečným predmetom. Potom sme si však mohli užívať noc plnú salsy a miestneho piva za prítomnosti rôznych stvorení, ktoré svojimi kostýmami lákali pozornosť všetkých okolostojacich. Najmä teda transvestita vo vysokých topánkach preoblečený za akého si rímskeho bojovníka. Keď už som spomenul toho transvestitu nedá mi nespomenúť aj fakt, že keď som sa hocikde v meste snažil pripojiť na miestnu Wifi, tak pri registrácií profilu som mal na výber okrem muža a ženy aj „transgender". Zaviedlo sa to vraj práve kvôli „transgendrom", aby sa necítili menejcenne.
Nasledujúci deň mala byť hlavným bodom programu „Comuna 13", pár rokov dozadu najnebezpečnejšia časť Medellínu, kde ešte v roku 2010 pripadalo na 100.000 obyvateľov 162 vrážd, čo je obrovské číslo. V tejto štvrti pôsobia takzvané „Combos" ozbrojené skupiny, ktoré strážia svoje teritória a výpalníckym spôsobom vyberajú peniaze od obyvateľov za ich „ochranu". Okrem tejto „dobročinnosti" sú samozrejme zapletení v drogách. Momentálne je „Comuna 13" aj vďaka snahe mesta bezpečnejšia. V roku 2012 tak polícia a armáda spravila veľké razie a podarilo sa im aspoň z malej časti štvrte nebezpečných „Combos" vyhnať. Mesto skúpilo polorozpadnuté domy a na ich mieste postavilo eskalátory. Jedná sa tak o jediný „Slum" na svete, kde nájdete eskalátory a to rovno 7. Miesto je sprístupnené aj pre turistov a začína byť vyhľadávaným miestom v Medellíne aj vďaka lokálnemu chalanovi, ktorý sa venuje grafitom a maľuje ich po celej „Comune 13". Okrem toho však ešte domáci obyvatelia vymaľovali časť domov do rôznych farieb a „Comuna 13" tak z vtáčej perspektívy vyzerá ako srdce čo je veľká rarita, keďže typická chudobná kolumbijská štvrť vyniká iba tehlami a plechovými strechami. Táto časť sa tak aj napriek zlej povesti a stále aktívnym drogovým skupinám v blízkom okolí dostáva do povedomia turistov.
Silný zážitok ti to veru bol, avšak cesta tam bola ešte väčšie dobrodružstvo. Ja, María a Franko sme stopli taxík a hneď na prvý pohľad sa veľmi líšil od ostatných. Všade mal nastrkané kvetiny, na diskoch kolies, na streche, vnútri, aj na krku. Predstavil sa nám ako „Taxi-obchod" a hneď nám ponúkal na predaj kolu, žuvačky, pivo alebo kondómy. Nakrútili sme s ním aj jeho video vizitku a tí, ktorí rozumiete dobre španielsky si ju môžete pozrieť na tomto linku. Predstavil sa aj ako najznámejší taxikár v Medellíne, ktorý sa vždy za niečo preoblieka a okrášľuje aj svoj taxík. Bol to neuveriteľne zábavný típek, oproti tým už veľmi milým a zábavným taxikárom, s ktorými sme mali tú česť bol tento ešte vyšší level. Chcel nás zobrať aj do známeho rádia na interview, nakoľko sme boli v aute 3 národnosti a on bol z toho celý paf. Vopred dohodnutá cena 3 Euryza nakoniec pol hodinovú jazdu bola slušná. Chudák totiž to nevedel nájsť už spomínanú „Comunu13" a tak za hlasných rytmov veľmi dráždivej pesničky s refrénom „Ja som tu kráľ a vy ste moji poddaní" sme hľadali cestu von z dosť nebezpečnej štvrti, kde ľudia jednak zazerali na náš „kvetinkový" taxík, na hlasnú a pomerne dráždivú hudbu pre lokálnych a v neposlednom rade aj na mňa, bieleho Európana „Gringa", ktorý sa v podobných oblastiach moc nevyskytuje. Nakoniec sme našli čo sme hľadali a ešte sme k tomu zažili ďalší z nespočetných zážitkov nielen v Medellíne ale celkovo v Kolumbii, o ktorých sa dočítate v ďalšom pokračovaní...
Ako nás v Kolumbii uniesli... Čarom a rozmanitosťou krajiny, časť 2.
Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com
