Po šiestich dňoch strávených v hlavnom meste Bogotá, malej dedinke Guatapé a drogovo známom Medellíne sme sa za 45 minút strávených na palube nízko nákladovej spoločnosti Viva Colombia ocitli v turisticky najznámejšom meste Kolumbie Cartagene. Náš napchatý harmonogram nám dovoľoval zostať v meste iba 1 deň a 1 noc a tak sme sa hneď po prílete vydali toto koloniálne mesto prebádať.
Ako nás v Kolumbii uniesli... Čarom a rozmanitosťou krajiny, časť 1.
Cartagena je asi jedno z najfarebnejších miest aképoznám. Karibský duch tu bol cítiťhneď od príletu rovnako ako aj karibské ceny. Počas rannej prechádzky miestnym parkom nás ihneď prekvapila prítomnosť voľne sa pohybujúcich leňochov a plazov. Časom sme zistili, že v miestnych parkoch sa bežne pohybujú a nažívajú si tam spoločne s obyvateľmi mesta. Leňoch bol obzvlášť zaujímavý, keďže som ho videl prvý krát na vlastné oči a ešte k tomu aj voľne žijúceho. Po asi desiatich minútach nás však už prestal baviť, pretože sa k nám za ten čas ani nedokázal poriadne priblížiť. Naozaj je to veľmi spomalené zviera.
Snažili sme sa mesto pochodiť čo najskôr kvôli nedostatku času, avšak naše plány nám prekazil miestny policajt. Zastavil nás a keď zistil, žeobaja rozprávame španielsky, skonštatoval, že sme ideálny objekt pre výklad histórie mesta. Netrvalo dlho a z policajta vyšlo, že veď on je síce strážca zákona, ale zároveň aj miestny sprievodca. Prvých 15 minút sme to brali ako úžasnú skúsenosť a pozorne počúvali históriu mesta Cartagena. Druhých 15 minút nám už pripadalo ako večnosť, avšak po asi 35tich minútach sme už urozprávaného policajta poprosili o fotku a pobrali sa kade tade.
Cartagena bola pomenovaná po rovnomernom španielskom meste Cartagena a v minulosti bola dôležitým obchodným centrom. Všetko podstatné sa odohráva medzi hradbami starého mesta. Aj keď sme nebývali zrovna vo veľmi bezpečnej časti mesta, nedalo mi to ísť na pivo do miestneho podniku, ktorý sme mali presne pred naším hotelíkom. Pohľad miestnych na bieleho „gringa" bol na nezaplatenie, ale ako to už bolo zvykom, ľudia boli všade veľmi milí. Dali sme sa náhodou do reči s miestnym bossom ulice, s ktorým sme strávili zvyšok večera. Chalanisko mal so sebou ešte jedného poskoka, ktorý len chodil po celom bare a vonku po ulici a nalieval všetkým alkohol, ktorý vedúcko práve objednal pre všetkých.
Uisťoval nás, že na jeho ulici sme v bezpečí a že ľudia v Cartagene si začali turistov vážiť a neopovážili by si k nim niečo dovoliť. Ja som sa tam osobne cítil bezpečne tak na 70 % ale to iba kvôli faktu, že na ulici boli drogový dealeri, ktorý okrem bežne dostupnej marihuany ponúkali aj kokaín. Práve cez drogy sa mnohí turisti dostávajú do problémov. My sme však vždy slušne poďakovali a kráčali ďalej. S pokrikovaním na vašu osobu treba dodatočne vždy ešte počítať a to isté platí aj o nepríjemnom zazeraní, ale na to som už dávno vytrénovaný.
Nasledujúci deň nás čakala 5 hodinová cesta na severovýchod do národného parku Tayrona. Okrem toho, že sme sa asi predošlí deň otrávili jedlom, resp. vodou, resp. jedlom, ktoré bolo umyté nepitnou vodou sa nič zaujímavé nedialo. Náš príchod do prekrásneho rezortu v džungli susediaci s národným parkom Tayrona nám vzal dych. Zrazu sme sa ocitli v raji zelene a ticha. Naša izba sa nachádzala v korune stromu s výhľadom na prales bez okien alebo dverí, čo bolo pre nás doteraz jednoznačne najzaujímavejšie ubytovanie.
Keďže sme sa ani na druhý deň necítili na takmer dvojhodinovú túru džungľou v parku Tayrona, rozhodli sme sa jednoducho ísť na pláž a po ôsmych dňoch sa konečne okúpať. Samozrejme myslím tým v mory, sprchu sme si z času načas dopriali... Problémom však boli silné morské prúdy a na pláži červená vlajka a teda zákaz kúpania. Celkovo sme na pláži nestretli takmer nikoho bieleho. Keď sme sa však dali do reči s rodinkou z Kolumbie a Venezuely zistili sme, že všetky mladé biele decká sú o niečo ďalej v dedinke Palomino. Vraj sa tam chodí kvôli drogám a preto nikto nie je na našej pláži čo mi samozrejme hneď dávalo zmysel. Turisti chodia do Kolumbie zjavne aj kvôli tvrdým drogám, ktoré sa tam dajú bez väčších problémov zohnať, avšak neberú ohľad na možné riziká, ktoré takýto typ turizmu prináša.
Prišiel nový deň a nás čakala konečne cesta na pláže vychváleného národného parku Tayrona. Aj keď vopred oboznámení, vstupné 13 Euro na deň a osobu vám ráno zrovna úsmev na perách nevyčaruje. Krátka inštruktáž zamestnancami parku a môže sa vyraziť. Najprv nás čakala 10 minútová cesta minibusom, ktorý nás vyhodil na rázcestí odkiaľ viedli 2 cesty a 2 možnosti a teda pešia alebo na koňoch. Keďže nie som veľký fanúšik koní tak pešia turistika mala jednoznačne zelenú. Po necelých dvoch hodinkách sme dokráčali celí dopotení konečne na pláž, kde sa dalo kúpať. Národný park Tayrona je naozaj úžasné miesto. Prekypuje mladými ľuďmi, ktorý tam často chodia do kempingov a trávia tam viac dní, keďže vstupné je treba platiť pri každom novom vstupe do parku a je výhodnejšie tam teda ostať pár dní.
Na plážach by ste tam len márne hľadali reštaurácie alebo hlučné bary. Na našej pláži som našiel iba pána čo predával buď Kolu alebo pivo a keďže sladké nápoje nepijem a pitný režim treba dodržiavať tri pivká na slnku padli vhod. Cestou nazad sme však našli aj niečo podobné reštaurácií avšak na domáci štýl, kde jediným zdrojom energie bol generátor, šporák bol nahradený voľne založeným ohňom, menu bolo oveľa štíhlejšie ako tie, na ktoré sme zvyknutí na Slovensku, kde ste si mohli dať chladené pivko za menej ako Euro na pláži a kde obsluha nemala viac ako 10 rokov. V parku Tayrona je veľmi dôležité sledovať čas ak sa chcete v ten istý deň aj vrátiť naspäť treba vyraziť s dostatočným predstihom pred zotmením. Podľa miestnych sa v parku cez noc vyskytujú jaguáre, hady, opice a rôzne iné voľne žijúce zvierence, ktorým by sa človek nechcel pripliesť do cesty a obzvlášť nie v noci.
Ani sme si poriadne neuvedomovali ako ten čas rýchlo letí a už sme boli opäť na palube lietadla Viva Colombia smerujúceho do mestečka Pereira, odkiaľ sme mali naplánované sa dostať do oblasti kávových plantáží a krásnych dažďových pralesov pri dedinke Salento. Na letisku stretáme Holanďana a dohadujeme sa, že najrýchlejší bude taxík a začíname zháňať. Do 5 minút sa nám podarilo ukecať miestneho taxikára, že za 30 Euro sa to musí dať a naozaj to išlo. Ten nás však najprv odvliekol niekde do mesta a povedal aby som išiel s ním nevedno kde a ostatní ho počkali v aute. Trošku neveriacky som sa zodvihoval zo sedačky hľadiac na okolie na ulici,ktoré neveštilo nič dobré. Taxikár s jedným skleneným okom ma zaviedol do akej si budovy kde som ho nasledoval na druhé poschodie.
Nakoniec sa však ukázalo, že chalanisko si musel ísť vypýtať povolenie na jazdu mimo mesta a potreboval jedného z pasažierov kvôli registrácií. Cestou späť do taxíka my vysvetľoval, že je to kvôli bezpečnosti, nakoľko sa ešte do nedávna stávalo, že tu unášali ľudí. Hneď som ostal pokojnejší. Netrvalo nám to ani hodinku a ocitli sme sa v malebnej dedinke Salento nachádzajúcej sa medzi najlepšími kávovými plantážami na svete.Kvôli Salente som na poslednú chvíľu menil itinerár letov a aj keď to stálo niečo navyše, ihneď po príchode na miesto som zistil, že to stálo za to.
Na Salento sme si nechali až dva dni a dve noci a tak ihneď po príchode sme sa pustili do ulíc tejto malebnej dedinky. Turistu sme stretali na každom kroku a atmosféra mestečka bola úžasná. Vychutnať ste si tu mohli jednu z najlepších káv na svete za 40 centov, alebo okúsiť jedlo v miestnych fantastických reštauráciách. Nočný život nebol taktiež na zahodenie, avšak bary mohli byť otvorené iba do pol noci. V Salente majú dokonca zákon, ktorý po pol noci nedovoľuje v baroch ani len upratovať a to ani za zamknutými dverami. Bary a reštaurácie musia byť jednoducho zavreté. Preto sa turisti spolu s miestnymi po pol noci presúvajú na námestie kde akcia väčšinou pokračuje ďalej do noci.
Na druhý deň nás čakala 6 hodinová túra cez údolie Cocora. Džípy Willys, ktoré sem importovali po druhej svetovej vojne sú jediným vozítkom, ktoré naraz odvezie aj 12 osôb na začiatok údolia, odkiaľ už len po vlastných alebo na koňoch. Vybrali sme sa tou ťažšou a dlhšou variantov a teda smer stúpania bol v dažďovom pralese. Počas takmer 4 hodín stúpania sme prešli cez 7 drevených mostov, ktoré pretínali rieku a niekoľko krát len cez samotnú rieku.
Väčšinu času jemne pršalo a vzduch bol neskutočne vlhký. Pomerne dosť zablatení sme sa konečne ocitli na „Finca La Montana", po slovensky na domčeku, alebo statku nazývanom „hora" vo výške 2.860 metrov nad morom. Odtiaľto nás čakala už len cesta z kopca popri voskových palmách.
Vosková palma je symbolom Kolumbie a zároveň aj najvyššia palma na svete. Dorastá až do výšky 60 metrov a práve údolie Cocora je týchto prekrásnych paliem plné. Po necelej pol hodinke chôdze sme sa razom ocitli v samotnom srdci údolia. Pohľady na vysokánske palmy, pasúce sa kravy a nekonečnú zeleň sa mi navždy zapísali do pamäte ako jedno z najkrajších miest na akom som doposiaľ bol. Rozhodnutie zmeniť náš itinerár tesne pred odchodom bolo naozaj výborné riešenie a Salento sa stalo asi aj naším najobľúbenejším miestom z nášho tripu po Kolumbii.
Pár slov na záver... Pred samotnou cestou do Kolumbie sme boli obaja s priateľkou ako nervózni tak aj veľmi vzrušení. Naše očakávania však táto úžasná krajina a jej skvelí ľudia nakoniec úplne predčili. Kolumbia aj keď stále nebezpečná už dávno nie je to, čo si o nej my doma namýšľame. Ak aj máte nejaké pochybnosti, treba ich odhodiť za hlavu a vyraziť spoznávať svet.
Autor a foto: Richard Jančovič
web: www.mywaytotravel.com
