Ako som sľúbila v predchádzajúcom článku Thajsko – pár rád pred prvou návštevou, uvediem v tomto príspevku ďalšie postrehy, tipy a skúsenosti z našej cesty. Cestovali sme cez Dubaj, kde sme mali asi 18 hodín medzi jednotlivými letmi a stihli sme si preto čo-to pozrieť aj z mesta. Nebol to úplne najideálnejší čas – bola nedeľa – a máločo bolo ráno už otvorené.
Stopover v Dubaji
Na letisku Al Majlis sme si dali preto šlofíka na lavičkách, ráno o piatej nás prebudilo zvolávanie na modlitbu, ktoré je, mimochodom, veľmi krásne, ale asi iba dovtedy, kým ho nemusíte počúvať päťkrát denne. Z letiska sme sa rozhodli ísť do centra. Na prepravu sme zvolili metro, smer k najvyššej budove sveta – Burj Khalifa, ktorá je situovaná v časti Dubai Downtown, hneď vedľa Dubai Mall – obrieho nákupného centra. V Dubai Mall sa dá bezpečne „zabiť" pár hodín vášho času v Dubaji, či už prechádzkou okolo spievajúcej fontány, ktorá sa nachádza pred obchodným domom, alebo nasávaním slnka, ktoré je v tejto časti zemegule naozaj silné.
Viac ako behanie po obchoďáku nás bavilo prechádzanie sa po okolí. Krajina je jedna veľká púšť s umelo vysadenými palmami a betónovou džungľou všade okolo. Aspoň tak to pôsobilo na nás, čo ale neznamená, že sa nie je na čo pozerať. Určite je, no záleží na preferenciách cestovateľov.
Taxi, metro, helikoptéra?
Taxíky sú v Dubaji veľmi lacné, preto neváhajte a naplno ich využite! Nástupné činí 3 dirhamy (AED) a každý ďalší kilometer stojí ďalšie 3 AED (1 euro je momentálne približne 3,89 dirhamov). Taxikár, ktorý nás viezol bol veľmi milý, ale aj veľmi vtipný. Naša požiadavka znela: chceme ísť k moru, pozrieť sa na pláž – nie však na súkromnú, ktorých je v Dubaji naozaj veľa –, alebo na jeden z palmových ostrovov. Taxikár nechápal, ako môžeme chcieť ísť len tak k moru a presviedčal nás o všakovakých vymoženostiach, ako je napríklad let helikoptérou ponad Dubaj. Veď to stojí len niečo vyše 200 dolárov! A my turisti sme predsa určite bohatí, keď sme v Dubaji.
Na jednej strane chápem, že si to môžu miestni myslieť, batôžkári v Dubaji asi nie sú úplne varení- pečení. Pobavil nás a let helikoptérou sa nekonal, ale možno tento nápad niekoho inšpiruje. Nakoniec sme sa teda dohodli, že nás odvezie od Dubai Mall k známemu ostrovu v tvare palmy – Palm Jumeirah, na ktorom je hotel Atlantis the Palm, v ktorom sa nachádzajú zas a znova obchody, obchody a obchody, ale aj obrovské akvárium. Pre predstavu, káva tu stojí nejakých 23 AED (takmer 6 eur). My sme sa doň išli najmä schladiť a skryť pred spaľujúcim slnkom, pozrieť sa na tú megalomániu a následne sa prejsť po pobreží Perzského zálivu. Kúsok od Palm Jumeirah sa nachádza aj známy hotel Burj Al Arab, v bezprostrednej blízkosti ktorého je verejná pláž. Neváhajte a čľup do mora!
Keď nás už slnko dosť opražilo a poprechádzali sme sa po pobreží, nasadli sme na metro a odviezli sa späť na letisko. V metre je pre zmenu zas brutálna zima, takže sa pripravte na teplotné šoky a vybavte sa ponožkami a mikinami. Obľuba klímy sa nezaprie ani v arabskom svete. Rovnako je to aj v taxíkoch, obchoďákoch, na letisku, všade. Enormná zima. Zaujímavosťou dubajského metra je, že obsahuje aj vagóny čisto iba pre ženy a deti, muži do nich nesmú. Za porušenie hrozí dokonca pokuta až 100 AED.
Prílet do Bangkoku
Po nejakých šiestich hodinách letu prilietame na bangkocké letisko Suvarnabhumi. Je 6.10., niečo po polnoci, vonku je takmer tridsať stupňov. Ako všade, aj tu sa vás budú snažiť taxikári natiahnuť. Netreba sa však nechať, treba si vybrať taxíky s nápisom TAXI METER a dohodnúť sa s vodičom, nech si ten meter aj zapne. Nástupné je 35 THB. Keďže ubytko sme chceli – ako inak – hneď vedľa (kedysi batôžkárskej mekky, dnes preplnenej a hlučnej ulice) Khaosanu (nie priamo na tejto ulici), cesta s taxi metrom z letiska stála 240 THB, čo je slušná cena. Mali sme šťastie, že nebola príliš veľká zápcha, cesta trvala asi 40 minút. Jednoznačne ale nie je na škodu nechať si pri ceste späť na rodnú hrudu alebo do inej destinácie aj hodinovú rezervu.
Ubytovali sme sa na Chao Fa Road (hneď vedľa Národnej bangkockej galérie), ktorá je od Khaosan Road vzdialená len 5 minút chôdze. Má to minimálne dve výhody: ste hneď blízko Khaosanu, kde to žije, možno až príliš, ale na deň, dva sa to dá vydržať a ulica nie je hlučná. Guesthouse, v ktorom sme zakotvili sa volá Sawasdee Smile Inn, noc stojí 450 THB (dvojlôžko/sprcha/TV/AC), tá s ventilátorom je ešte lacnejšia. Ubytovaní sme vyskúšali viac, napríklad tieto: Merry V (ktorý nám pripomínal guesthouse, v ktorom býval Richard z Pláže aka Leo, keď bol v BKK), New Siam II. (trošku drahší, s bazénom, noc pre dve osoby s ventilátorom stála 740 THB) a New Siam III. – jeho lacnejšieho punkovejšieho brata.
Všetky sú viac-menej v pohode, človeku to na prespatie a osprchovanie stačí, šváby ani ploštice sme v izbách nemali. Khaosan večer ožíva nočnými trhmi, diskotékami, barmi, klubmi, výborným aj horším jedlom, propagátormi pingpong show a hemžiacimi sa lady boys. Z tých lepších jedál nesmiem opomenúť typické thajské palacinky, grilované mäso či hríby na paličkách, ovocie, ovocné shaky, mango sticky rice, pad thai (ceny od 30 – 50, ale aj 100 THB, záleží na tom, či ide o pouličný stánok, alebo reštauráciu) a iné rezancovité pokrmy polievky a curry. Pivo stojí okolo 50 – 60 THB, whisky, ktorá je fakt dobrá (ale na tú mjanmarskú nemá) stojí raz toľko. Bežné veci sa dajú kúpiť v obchodíku 7/11, ktorý je na každom druhom rohu.
Vnútrozemie: Ayutthaya a Kanchanaburi
V Bangkoku stačia dve noci na aklimatizáciu a prezretie si mesta. Nemali sme vymyslený žiadny striktný plán, kam pôjdeme ďalej, vedeli sme zhruba, čo by sme chceli vidieť. Preto sme sa na ďalší deň rozhodli ísť smer historické bývalé kráľovské mesto Ayutthaya. Na prepravu je skvelý vlak, lístok stál iba 15 THB a cestovanie vlakom s domácimi má nezameniteľnú atmosféru. Pokrikujúcich predavačov dobrôt, sladkých vôd, ale aj koláčikov či ryže s kuraťom sa vo vlaku premelie veľa. Do pozornosti dávam famózny ryžový koláčik, ktorý dostanete ešte teplý. Je fakt vynikajúci. Lacný. A sladký.
Keď sme dorazili do cieľa, vzali sme si tuk-tuk za 50 THB (zjednaná cena) a spýtali sa šoféra, či nepozná nejaký normálny lacnejší guesthouse. Zobral nás do Ayutthaya Guesthouse, kde noc stála 300 THB. Izba bola krásna, s ventilátorom za fakt super cenu. Ayutthaya patrí do svetového dedičstva UNESCO, kedysi bola dokonca hlavným mestom Siamu, nájdete v nej množstvom nádherných chrámov, z ktorých bolo veľké množstvo zničené v 18. storočí barmskou armádou. Jedným z nich je aj zrúcanina budhistického kláštora Wat Maha That, v ktorom sa nachádza veľa zničených sôch Budhu a aj známa Budhova hlava vrastená v kmeni stromu. Po zotmení nastáva invázia komárov, dlhé gate a citrónový repelent boli našimi stálymi kamošmi. Ayutthaya má úžasnú atmosféru, málo turistov a vynikajúce večerné trhy.
Na večeru sa nám podarilo zasadnúť si do pohostinstva, kam chodia väčšinou zrejme len domáci, pretože tam nikto okrem majiteľky s jej kamarátmi nebol a nikto nevedel ani len ceknúť po anglicky, naozaj ani slovo a kde sa na nás strašne zabávali, keď sme ochutnávali tie ich pekelne štipľavé dobroty. Jedlo bolo vynikajúce, lacné, poctivé, jednoducho perfektné. Naozaj sa oplatí hľadať takéto domáce podniky, kde jedia miestni. Nechali sme si poradiť od pani kuchárky, doniesla nám poctivé Tom Yum s hojnou nádielkou plodov mora, plody mora v štipľavej omáčke s ryžou, k tomu pivá Chang. Jojo očakával, že budeme platiť nejakých 500 THB a na naše prekvapenie nás to celé stálo iba 240 THB (6 eur a nejaké drobné).
Na druhý deň sme chceli vidieť z mesta čo najviac, tak sme si za pár drobných požičali od domáceho bicykle, za 100 THB pre oboch na celý deň. Mesto je rovinaté, a tak sa dá krásne celé prejsť. V Ayutthayi sme ostali dva dni, pobehali chrámy, mesto, trhy, nasali atmosféru a vydali sa ďalej smer Kanchanaburi!
Cesta k mostu cez rieku Kwai
Pôvodný plán bol nasledovný: ísť priamo z Ayutthayi do Kanchanaburi. Výsledok: návrat do BKK, pretože priame vlaky a autobusy do Kanchanaburi idú iba odtiaľ. Do Bangkoku sme sa vrátili opäť vlakom a z vlakovej stanice Hualamphong sme išli na autobusovú stanicu (Southern Bus Station, Sai Tai Mai) odkiaľ chodia medzimestské autobusy (cesta na stanicu stála taxíkom 110 THB). Na stanici sme si kúpili lístky, jeden stál tiež 110 THB a cesta do Kanchanaburi trvala iba dve hodiny. Na stanici v Kanchanaburi nás odchytil týpek, že nás odvezie songthaewom na dobrý guesthouse. Dohodli sme cenu a vyrazili sme. Nikdy nemáme problém ísť sa pozrieť na nejaký guesthouse, človek môže vždy odmietnuť a veľakrát taxikári alebo tuk-tukári poradia dobre. Naše ubytko v tesnej blízkosti rieky Kwai sa volalo Sugar Cane, išlo o bungalovy (250 THB/noc/dvojlôžko/ventilátor/bez teplej vody).
V Kanchanaburi sa nachádza neslávne známy most cez rieku Kwai, nazývaný aj Železnica smrti. Preslávil ho najmä rovnomenný román a film. V roku 1942 bolo toto mesto pod nadvládou japonskej armády. Most stavali robotníci – vojnoví zajatci a miestni obyvatelia sužovaní hladom, mnoho z nich pri stavbe zahynulo. Či už na podvýživu, maláriu, pri nehodách, alebo boli zabití. Vyše 6000 zajatcov je pochovaných na vojnovom cintoríne Don Rak, pri stavbe ich ale zomrelo mnohonásobne viac. Most viedol počas druhej svetovej vojny z Thajska až do vtedajšej Barmy (Mjanmarsko) a Indie a bol dôležitou zásobovacou tepnou. Ku koncu vojny bol takmer celý zničený, no po vojne sa dočkal opravy a v súčasnosti je mementom vojny.
Dnes ho navštevuje obrovské množstvo turistov, ktorých je v jeho okolí naozaj požehnane. Premávajú po ňom výletné vlaky pre turistov, v jeho blízkosti sa nachádza aj vojnové múzeum JEATH. Vstupné do múzea je 40 THB na osobu. Múzeum je dosť veľké, sú v ňom vojnové artefakty, mince, autá, zbrane, nachádza sa v ňom aj chrám. K exponátom sú aj anglické texty. V Kanchanaburi odporúčam miestny podnik Korat, kde naozaj výborne a za dobrý peniaz varia. Papaya salad by vás nemal sklamať.
Tip: Z Kanchanaburi sa dá ísť do národného parku Erawan, k Erawanským vodopádom, čo sme my bohužiaľ nestihli, ale ak budete mať dosť času, tieto vodopády za návštevu určite stoja.
Ďalej naša cesta viedla z tohto mesta do Hat Yai a na ostrovy, ale o tom už v ďalšom príspevku.
Autor a foto: Martina Žifčáková