Dlhé prestupy zámerne nevyhľadávam, no keď sa naskytnú neberiem to ako prekážku, práve naopak. Letenka z Viedne do Cancúnu za 399€ mala jedinú malú nevýhodu – 17 hodinový prestup v Toronte – Kanada. Predtým, ako sme letenky kúpili, som klikla na mapu a hľadala, ako tých pár hodín využiť. Každý Kanaďan Vám povie, nech v zime do Kanady necestujete – ibaže by ste chceli lyžovať...no ja tak rada robím všetko opačne. Po pár minútach bol cieľ jasný – zároveň aj argument, prečo tých 17 hodín nie je problém – požičiame auto a pôjdeme sa pozrieť na Niagarské vodopády.

Víza do Kanady

Kanada zaviedla systém eTA – systém povinnej elektronickej predcestovnej autorizácie. Žiadosť vyplníte jednoducho cez stránku kanadskej vlády, prichystajte si pas a kreditnú kartu, ktorou uhradíte 7 kanadských dolárov. Po schválení sú „víza" platné do skončenia platnosti pasu. Už na letisku vo Viedni sa nás pýtali, či máme autorizáciu schválenú. Úprimne povedané, keby nechceme isť na tie vodopády ani by ma nenapadlo to vypĺňať, veď v Kanade máme len prestup a teoreticky letisko ani opustiť nechceme. Takže pozor! Žiadosť sa vypĺňa aj keď máte v Kanade len prestup !!! V lietadle vám dá letuška vyplniť už len tzv. „Declaration card", ktorú odovzdáte na letisku.

Posielate batožinu až do cieľovej destinácie?

Neviem, čo mi to v danej chvíli napadlo, no tak pozorne sme sledovali, či nám na kufre nalepia označenia s čiarovými kódmi, až som sa opýtala, či ich posielajú z Mexika priamo do Viedne – automaticky som čakala odpoveď Áno. Keď mi típek odpovedal Nie, až som zvýšila hlas, že to akože prečo?! Bla bla bla nejaké dohovory medzi Mexikom a Kanadou a priletíme v noci, máme dlhý prestup, a jedno s druhým...proste si musíme v Kanade vyzdvihnúť našu batožinu, a pred nasledujúcim letom ju zase odovzdať (čo bolo možné tak 3-4 hodiny pred odletom).

Do Toronta sme prileteli okolo jednej ráno. V danom momente sme mali všetci asi poriadne zalepené oči, nakoľko jediné čo sme videli boli šípky s označením EXIT – a tak sme ich bezhlavo nasledovali. Prišli sme na kontrolu a odpovedali na otázky typu: Ako dlho sa zdržíte v Kanade? Čo budete robiť počas toho času (Čo? Vodopády? Veď tam je zima) Poznáte niekoho v Kanade? Máte nejaký alkohol? (Áno 330 ml tequilly) Fú vy ste ale spálený, nebolí Vás to? (Môjho drahého občas prezývam lobster) ... úspešne sme sa absolvovali rozhovory, prešli dverami a vtedy mi nad hlavou blikla obrovská žiarovka s nápisom BATOŽINA! Otočila som k dverám, z ktorých sme práve vyšli.

Sedela pred nimi obrovská černoška, ktorej som zmätene s otáznikmi v očiach oznámila, že sme si zabudli vyzdvihnúť batožinu, ona len odvrkla, že naspäť to už nejde a máme sa pýtať na informáciách. Pani A na informáciách nahodila úškrn typu – nie ste ani prvý ani posledný a poslala nás hľadať pracovníčku spoločnosti za dvere XY. Pani B nám vypísala lístky, a poslala nás čakať na pracovníka C, ktorý nás vezme za batožinou k „hodinám hanby". Okoloidúci policajt sa uškŕňal, že to je miesto, kde vždy niekto čaká na nejakého pracovníka. Batohy už na nás čakali, tak isto ako opätovný prechod cez kontrolu, kde sa na nás vŕšili pracovníci s výčitkami typu: Prečo ste si nevyzdvihli batožinu? Si myslíte, že ju niekto prinesie až k Vám? Máte šťastie, že ste sa k svojej batožine vôbec dostali!? Jaaaaaj akú chuť som im mala povedať, či môžem ja za to, že majú na hovno letisko a asi neboli šípky dosť jasné, keďže sme ich prehliadli...

Niagarské vodopády

Auto sme nebookovali vopred, nakoľko jeden nikdy nevie, čo sa môže stať – hlavne to počasie, kvôli ktorému tam netreba v zime cestovať... Na druhej strane sme mali šťastie, že zo všetkých požičovní, sme vychytali akurát zamestnanca v Herz, ktorý bol práve na odchode, no ešte s nami stihol vybaviť formality. Oficiálne totiž otvárali až ráno okolo 5-6 hodiny.

To by sme neboli my, aby sme to celé neskomplikovali. Náš spoľahlivý šofér si totiž zabudol kreditnú kartu doma, a šofér požičaného auta má byť totožný s majiteľom karty, na ktorú bude nahlásené auto. Tak sa navrhla kamoška, že to pôjde na ňu a doplatíme dodatočného šoféra. Tá zistila, že nemá pri sebe vodičský preukaz. Tak som to nakoniec zobrala na seba, síce moja karta nebola kreditná, peniažky z nej ušli rýchlosťou blesku... Auto sme si vyzdvihli z garáže. Kľúčiky na nás čakali na palubnej doske. Šikovné. Všetky autá mali kľúče na palubnej doske. V garáži sú kamery, a von sa dostanete jedine cez rampu, kde si pán od vás vypýta potrebné papiere, skontroluje vaše doklady a ešte dá niečo podpísať. Skontroluje auto, či je všetko v poriadku a hurá na cestu.

Smerové tabule na Niagarské vodopády sú už od letiska, a neplatenou cestou č. 427 (lepšou ako naše diaľnice a s tromi pruhmi) sa za vyše hodinu (cca 120 km) dostanete rovno do cieľa. Prekvapenie nás čakalo, keď sme hľadali nejakú pumpu, kde by sme si dali kávu, čaj, prípadne niečo na zahryznutie. Popri ceste sa nenachádzalo žiadne odpočívadlo a aj za pumpou bolo treba zísť z cesty. Prvý fast food, v ktorom sme si mohli posedieť, sme našli až o pol 5 ráno, s rôznymi druhmi občanov, ktorý sa prišli posilniť po prehýrenej noci...

Do mesta Niagara Falls sme dorazili za tmy, a tak sme do svitania podriemkavali v aute. Pred pár rokmi som mala možnosť počas programu Work & Travel ísť na výlet práve na toto miesto. Odmietla som so slovami, že ma fakt nezaujímajú nejaké vodopády, ktoré sú v strede mesta a úprimne, vtedy by to boli vyhodené peniaze, teraz sme si spravili super trip za minimum. Moji kamaráti tiež nemali ani zdanie, kde presne sa to nachádza, pretože všetky fotky, čo vidíte obsahujú šťastné tváre a padajúcu vodu. Ani ja nemám zachytené to Las Vegas čo sa nachádza pár metrov od rieky (keby nebola taká zima isto pripojím názornú ukážku).

Jediné, z čoho som mala úprimnú radosť bol všetok ten sneh a cencúle vôkol vodopádov. Možno nemám dokonalé fotky, ale keď začalo snežiť, na mojej tvári bol taký úsmev, že som na chvíľu zabudla aj na to, že doslova mrznem...pár hodín pred tým sme ležali v Mexiku na pláži, tomu sa asi hovorí tepelný šok . Nečakali sme, kým otvoria atrakcie ako vyhliadkové plavby atď. nám toto k šťastiu stačilo a tie peniaze si radšej odložím na nejaký vodopád v džungli...

Ja len, že ak by ste mali aj vy kopec času na letisku v Toronte, môžete ho využiť napríklad takto.

Koľko to vyjde?

My sme platili len za požičanie auta, v našom prípade trochu predraženom, nakoľko sme platili aj náhradného vodiča a nerezervovali sme si auto cez internet vopred. Plus nejaký príplatok za to, že bola nedeľa, jedno s druhým..Kto chce čo najlacnejšie auto nech si porovná ceny za prenájom na 24 hodín cez internet.

Na vodopádoch sme boli tak skoro, že nevyberali ani za parkovné, čo sme našli najlacnejšie bolo 15 Kanadských dolárov na 3 hodiny. Ak by vám nevadilo sa prejsť - čím ďalej od vody tým lacnejšie. Je už na vás, či si chcete priplatiť za nejaké atrakcie...

Autor: Andrea Slobodová
Web: http://andyslobodova.blogspot.sk/