Brazílske Rio, Talianske Benátky alebo Francúzske Nice? V našom prípade prevzali žezlo jednoznačne Benátky. Žiadny romantický dôvod v tom nehľadajte. Flákali sme sa totiž už niekoľko dní vo Verone, a tak nápad užiť si komerčný karneval ako jednu z najstarších udalostí v histórii Benátok bol taký jasný a prirodzený, ako predražené ceny v benátskych hoteloch. Čo pre nás prirodzené nebolo, bol hluk (očakávali sme to, no dá sa na niečo také pripraviť?). A davy ľudí. Stále a všade. Striehli a tlačili sa, kým nás nepretlačili na okraj mesta. No, vďaka nim sme sa nakoniec vydali na tzv. „Zlatý ostrov", ktorý v sebe skrýva exotickú krásu spojenú s tými najluxusnejšími hotelmi…
Karneval na nás zareval. Do Benátok sme vyrazili zo stanice Verona Porta Vescovo raňajším regionálnym vlakom, ktorý viac ako pol hodinu meškal (kupodivu). Do vlaku, kde sa viezlo asi 4000 hlučných Talianov, nastúpili dvaja šokovaní Slováci. Nebolo kde sedieť, stáť, dýchať. Vlak praskal do poslednej skrutky, čo som si myslela, že zažijem len v povestnej Indii. Viac ako dve hodiny som vedela, ako sa cítia umelo vyhnané kurence v chovoch. No, hneď ako som vypadla z vlaku (doslova vypadla), sa ten počet zo 4000 Talianov zvýšil na 100 000 cudzincov všetkých národov. V takýchto prípadoch máte iba jedinú možnosť. Kúpiť rýchlo mapu a vydať sa na nemilosť preplnenému mestu.
Ponte di Rialto: Most cez budúcnosť. Na benátskej stanici Santa Lucia sa nachádzalo informačné centrum, kde mapy nedávali „gratis", ale predávali aj spolu s knihou za 2,50 eur. A tak sme vyrazili smerom cez Ponte degli Scalzi pozdĺž kanála Rio Marin, ktorý nás viedol uličkami až k oblúkovému mostu Ponte di Rialto. Práve na ňom bola taká koncentrácia ľudí, že by sa tam človek stihol zamilovať aj zomrieť. Ponte di Rialto je postavený nad najužším miestom Canalu Grande s množstvom predražených butikov, pri ktorých sa radšej pozerajte do mapy (v záujme udržania rovnováhy vašej peňaženky). Či sme chceli a či nie, o chvíľu nás námestie San Marcopostupne vtiahlo do svojho diania…
Benátčania milujú turistov! Všade, kde sme sa pozreli, sme videli masky. Visiace a mŕtve – nikomu (ešte) nepatriace – ale aj živé, ktoré si ľudia nechali namaľovať priamo na tvár. Tretia kategória boli masky ožívajúce, ktorým ste mohli práve vy vdýchnuť na jeden deň dušu. Koľko stojí taká „duša" v Benátkach?
Najmenej okolo 8 eur, no ak viete oceniť skutočné majstrovské dielo, môže vás to vyjsť aj na vyše 80. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že obchodníci nemajú radi, keď si masky skúšate len-tak a popritom sa zvečňujete. Na viacerých miestach nás upozornili, že najskôr máme zaplatiť „európske doláre", až potom môžeme cvakať ako David LaChapelle. Tak toto chce kávu! Malá presso káva na námestí San Marca nás vyšla na krásnych 4,70 eur a keď sme chceli tento peňažný šok zapiť fľašou pol litrovej minerálky, prichystali sme si 3,50 eur (niekde to bolo aj viac!). Tomu sa hovorí silná káva, ale piť sa predsa musí! A aj nakupovať! A so vkusom! Obchodík na námestí San Marco1925/b (Campiello della Fenice) bola umelecká oáza pre všetkých tvorivo mysliacich. Prenádherné pohľadnice, knihy, obrazy a rôzne iné suveníry umelca Francesca Amica boli o tristo krokov (aj rokov) vpred v porovnaní s čačkami s lacnou pachuťou. Navyše tomu obchodíku šéfovala veľmi príjemná Britka, ktorá si zvolila za svoje doživotné táborisko práve Benátky! Wau!
Raz tam v uličkách… Popri tom všetkom, čomu sa vyhnúť nedá a je zároveň nesmierne krásne, ako napr. Basilica di San Marco na Piazza San Marco, nie je nič príjemnejšie, ako sa nechať intuitívne viesť úzkymi, akoby zakliatymi uličkami. Ako zistíte, že idete správne? Jednoducho prestanete počuť ducha karnevalu, ale začnete vnímať obyčajných domácich, ktorí na obed vešajú spodnú bielizeň, zavadíte o túlavého psa a zacítite smrad Benátok, ktorý vám bude voňať. My sme sa takto stratili a dovolili sme uličkám Calle Stella či Salizz san Canciano, aby nás odviedli od hlavného prúdu a zaviedli k nábrežiu, kde sme boli len my, more a pred nami ostrovná pevnosť San Michelle – benátsky cintorín. A potom prišiel nápad! Čo tak obohatiť svoj výlet o niečo, čo sme neplánovali? Ostrov Lido, v preklade „piesočnaté pobrežie", nám padol do rany ako žiadna iná destinácia pred ním. „A ževraj tam chodil leňošiť aj Mussolini," kričí na nás pred odchodom postarší Benátčan.
Lido di Venecia: „Zlatý ostrov". Na nábreží nebola možnosť zakúpiť si lístok na Lido priamo, a tak sme sa museli dostať z toho kľukatého labyrintu uličiek a čo najrýchlejšie si v špecializovanom obchode zakúpiť lístok (6,50 eur na osobu). Za pol hodinku nás verejná vodná doprava (čln) bezpečne doviezla na pevninu Lida, ktorého niektoré pramene nazývajú „Zlatý ostrov". Po celom dni strávenom chodením po benátskych uličkách, v ktorých sa dostatočne prejavil môj orientačný nezmysel, som sa na tomto mieste dobila energiou ako Dorota Nvotová v budhistickom kláštore.
Dolce far niente! Na ostrove, ktorý má 12 km pláží som hlboko ocenila atmosféru pokoja a prechádzky v poloprázdnych uliciach lemovaných stromami, obchodíkmi či reštauráciami. Takto sme postupne natrafili na veľmi dobre vyzerajúcu pizzeriu, ktorá mala k dispozícii útulnú, ale hlavne funkčnú terasu (bol začiatok marca). Práve tu sme sa zložili a nekonečne vyhrievali na prvých teplejších dotykoch slnka. Kým nám doniesli miestny pokrm, stihli sme vypísať umelecké pohľadnice, ktoré si vždy úspešne nájdu svojich adresátov. Pošta je úžasný vynález! Keby sa vám zunovalo kupovať suveníry bez ducha, iskry a nápadu, verte mi, že taká obyčajná pohľadnica v dnešnej dobe prekvapí a poteší každého – aj rodeného IT maniaka! Za dve najlacnejšie pizze, kolu a pivko sme dali 30 eur aj s drobným tringeltom (drobným – podľa výrazu pána čašníka) a takíto spokojní sme sa vybrali pozdraviť more…
Čerstvé ryby: naša záruka! V čom spočíva jedno z najväčších kúziel tohto miesta? Ostrov Lido je hranicou benátskej lagúny a do mora sa z nej môžete pozerať z dlhých piesočných pláží. A môžete sa z nej kochať aj Benátkami. Miestne pláže sú prístupné rôznym druhom športu ako tenis či golf. V čase karnevalu boli však ukrátené (alebo ušetrené?) o tento druh zábavy a na verejnej pláži Spiaggia Comunale sme videli iba miestneho chlapca ako poctivo zbiera mušle – pravdepodobne putujúce do jednej z rybích reštaurácií, ktorých bolo v okolí hneď niekoľko.
Šľachta a „movie stars". Každý rok sa ostrov Lido stáva dejiskom slávneho medzinárodného filmového festivalu (tzn. bohemizmu), kde sa rozdávajú známe okrídlené levy. Tento rok sa uskutoční už 69. ročník a to v termíne od 29. 8. do 8. 9. 2012. Ak sa vám podarí uchmatnúť si pár dní voľna, nech padne vaša voľba práve na tento dátum a toto miesto. Keď vás nepresvedčí svet filmu a odhalené chrbty krásnych herečiek, dajte sa zlákať na skutočné príbehy. Ostrov Lido bol totiž od 19. storočia hotovým rajom a útočiskom pre takých umelcov ako Lord Byron či Thomas Mann. Pobudli tu aj zástupcovia triednych nepriateľov, šľachty a buržoázie. Na Lide si vetral hlavu Goebbels a vylihoval tu aj spomínaný Mussolini. Aby bol luxus kompletný, ostrov Lido disponuje aj súkromným letiskom. V praxi to znamená, že je vhodné mať menšie – najlepšie vlastné – lietadlo. A kde si môže človek po príchode odložiť kufre? To bude možno trošku problém, pretože na Lide vyrástlo množstvo pompéznych hotelíkov. Mňa osobne zaujal maďarský 4-hviezdičkový hotel Ausonia Palace Hotel, takže ak tam pobudnete nejakú tú noc, dajte mi, prosím, vedieť, ako sa spalo v tých buržoáznych posteliach…
Čo sa dá zažiť za jeden deň? O pol šiestej večer sme museli byť pripravení opustiť Lido, nakoľko to bola posledná možnosť, ako sa dostať späť. O chvíľu sme sa znovu ocitli na nábreží Riva degli schia voni, ktoré bolo spojené s námestím San Marca, kde to vo večerných hodinách začalo naberať „grády" rôznymi divadelnými predstaveniami a koncertmi. Postupne pred našimi očami ožívali masky a kostýmy nielen historické, ale prevažne moderné, s vtipným a občas aj dosť kontroverzným podtónom. Minulosť sa prepojila s budúcnosťou. Nás však zaujala práve tá minulosť.Campanile di San Marco – kostolná vež – bola posledná historická pamiatka Benátok, ktorá nám v ten deň vyrazila dych. S takýmto neopísateľným pocitom (napriek faktu, že sme sa na hodinu stratili v benátskych uličkách a skoro nestihli posledný spoj), sme odfičali večerným regionálnym vlakom opäť do Verony, kde nás čakala naša úžasná „couchsurferská rodina", pred ktorou sme mohli zložiť masky už v prvý deň ako sme sa spoznali…
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima
