Cesta kostí alebo cestovanie pri mínus 55°C

19.Mar 2016 | 03:43
Autor: martin navrátil
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest rusko Jakutsk Ojmiakon Cesta kostí Kolymská diaľnica

Kolymská diaľnica alebo aj Cesta kostí. V roku 1932 sa Stalin rozhodol, že spojí dve mestá na ďalekom východe. Jedno z najchladnejších miest na svete Jakutsk s najopustenejším mestom na svete na brehoch Ochotského mora s exoticky znejúcim menom Magadan. Vyše 2500 kilometrov cez večne zamrznutú pôdu s najnižšou teplotou na svete na okraji Sibíri a na niektorých miestach s večným snehom a ľadom. Toto bol náš cieľ cesty.


Na moskovskom letisku sa ma colník spýta kam ideme. Keď počuje, že smerujeme v tomto období do Jakutska a najchladnejšej dediny na svete Ojmiakon, strasie sa zimou a vyhlási, že jeho by tam nikto nedostal. Keď už toto povie Rus má to poriadnu výpovednú lehotu. Keď letíme cez 6 časových zón ponad Sibírou a obrazovka na palube lietadla oznamuje, že vonku teplota vo výške 9 kilometrov je niečo cez -60°C a my túto teplotu budeme zažijeme, kladiem si otázku či už nie som fakt blázon. Pristávame v Jakutsku, ktoré je hlavným mestom Sakhskej republiky s rozlohou podobnou ako má India a je zároveň aj najväčšou provinciou ruskej federácie. Ani neprekvapí, že je zároveň aj najmenej osídlená a s najnižšou priemernou teplotou.

Vyjdeme von z letiskovej haly a v tom dostaneme poriadny teplotný šok. Je -45°C! Chcem sa poriadne nadýchnuť, ale mráz mi poriadne stiahne pľúca. Keď sa nadýchnem nosom, okamžite sa mi vytvárajú jemné kryštáliky v nose a ani nie za minútu mám bielu špirálu na očných viečkach a na brade. Vyzerám ako dedo mráz, ale radosť zo zimy mi kazí chlad na prstoch, ktoré som si zabudol poriadne obaliť. Keď si zabudneš niečo obliecť, zima ti to hneď pripomenie. Keď chceme fotiť, do minúty máme jemné omrzliny a pár minút ich musíme poriadne zohrievať.


Radujem sa z každej minúty z tohto mrazivého pekla. Všetko okolo nás je zamrznuté, primrznuté a ľadové. Rozvodná sieť, mosty, stromy, lavičky v parkoch, antény, vodovodné potrubie, autá... to všetko má ľadovú prikrývku. Čudujem sa, že niekto dokáže v tomto žiť. Kamarátka Oľga však len sucho skonštatuje, že takéto teploty sú na január veľmi teplé. ,,Teraz by mala zima dosahovať hodnoty okolo – 55°C. Takéto počasie máme, keď začína jar. Ale teším sa, že sa zajtra pôjdem prejsť s kamarátkami po meste a pôjdeme na kávu".

Naše auto s ktorým budeme cestovať sa vôbec nesmie vypnúť, inak ho naštartujete až na jar. Ten, kto má viac peňazí si môže dovoliť vyhrievanú garáž. Každý deň je pre nás učením, čo sa môže a čo nie počas treskúcej zimy. Slovák by mal pocit, že by sa neustále zohrieval vodkou, ale aj tá tu zamrzne! Čiže ak by ste chceli piť vodku, tak tu sa skôr líže! Alkohol však ťažko dostať napriek tomu, že sme v Rusku. Každý vie, že alkohol je zabijak a vôbec nepomáha na zohriatie. Tu nám hneď narušia našu storočnú slovenskú poveru. Ideme si dať teplý čaj a aj ten musíš veľmi rýchlo vypiť, lebo zamrzne. Už ste niekedy videli, že vyhodíte do vzduchu vriacu vodu a padne vám sneh?


Alebo keď necháte zeleninu vonku na priedomí za pár minút je tak zamrznutá, že keď ju hodíte o zem, tak sa vám rozbije ako sklo! Keď si chceme v obchode kúpiť mlieko, dostanete ho len v tuhej kockovej forme. S miestnymi ideme na lov rýb v zamrznutej rieke Lene, ktorá je tretia najdlhšia rieka v Rusku. Do malej dierky hodí nylón a za chvíľu máme úlovok, ktorý sa ani poriadne netrepe. Do 20 sekúnd ryba stuhne na kameň! Neveríte? Príďte si to vyskúšať! Viesť reči o kvalite potravín je asi veľmi scestné. Aj taký bublifuk vám zamrzne a padajú zmrznuté guľôčky. A aký je bežný život miestnych? Školáci vedia veľmi dobre, že ak teplota klesne na -55°C, tak nemusia ísť do školy. Už si viem predstaviť ako sa modlia k svojim bohom každý večer, aby teplota bola čo najnižšia.

Mesto Jakutsk vyzerá na prvý pohľad nie príliš vábne miesto na planéte zem. Keď ho však porovnám po ceste s ostatnými mestami, ktoré som uvidel ako Ust Nera, Handyka či Susuman, postupne mením svoj pohľad. Socialistická výstavba, ktorá milovala betón nadovšetko. Len si predstavte ako keby Petržalka bola úplne rozbombardovaná a niesla názvy ulíc ako leninská či komunistická. Opustené fabriky a domy či neexistujúce služby ako je pošta, internet či verejná doprava. Jediné, čo je stálicou každého mesta je socha večne živého Lenina v nadživotnej veľkosti. V meste Ust Nera aj Lenin sa nám zdá jemne primrznutý, keď ortuť nám už pár dni neklesla pod -40°C. V meste Ust Nera museli zasadiť príbeh o mordore. Po ceste míňame opustené gulagy na ktoré si však už nemal nikto spomenúť. Keby nebolo miestnych, ktorí majú svoj osobný životný príbeh, svet by zabudol. Žiaden nápis či pamätná tabuľa, len rozpadajúce sa trámy ruských koncentračných táborov. Keby nebolo ruskej tuhej zimy, ktorá tu vládne a geniálne zakonzervovala celú oblasť, už by sme ani nič netušili.


Náš šofér Igor vraví, že ten kto bol silnejší bol poslaný do zlatých či diamantových dolov, tí menej odolnejší dolovali uhlie. Ženy poslali šiť kabáty na zimu a plnili aj nechcenú funkciu prostitútok pre dozorcov. Ostatní stavali kolymskú ďialnicu a ten kto nevládal, alebo zomrel získal svoj hrob okamžite v novopostavenej ceste. Preto ju nazývajú Cesta kostí. Nikto nevie presné číslo, koľko ľudí zomrelo pri stavbe cesty.A aký je život v tejto východnej časti Ruska o ktorej svet ani netuší? Len si predstavte, že bývate v klasickej ruskej dedine, kde nie je plyn, vodovodné potrubie či kanalizácia a niekedy ani elektrina. Neexistuje pošta, banka a obchodíky sú veľmi zle zásobené.

Vladimír z jednej dedinky v strede Sibíri hovorí: ,,Zásoby si treba spraviť počas krátkeho leta. Čerstvá zelenina či ovocie je skôr sen ako skutočnosť. Ale vôbec nám to nevadí. Všetci si pomáhame ako sa dá. A či by som sa chcel odsťahovať? Nie, a prečo? Veď je tu tak krásne" Nevieme si to stále predstaviť. Celé dni v šialenej zime opravujú svoje hospodárstva plné miestnych koníkov a sobov, ktoré zároveň plnia hlavný prísun potravy. Vegetarián by tu zahynul! Ako vraví Vladimír: ,,pred zimou sa musíš chrániť aj mäsitou stravou" Okoštujeme surové zmrazené konské mäso. Také ruské suši! Aj palacinky sú plnené mäsom.

Dokupujeme posledné zásoby a nasadáme do našich upravených ruských áut. Kto by čakal nejaký LandCruiser je na omyle. Len ruská mašina vie toto všetko zvládnuť. Je jedno či sú záveje či teplota klesne hlboko k -60°C, ten stroj ide! Tu pochopíte, že nejaká elektronika v aute by bola odsúdená na zánik.


Pred nami je 2000 kilometrov cez územia, kde nie je telefónny signál, civilizácia je od seba vzdialená stovky kilometrov a musíš si pomôcť sám. Keď sa pokazí auto nemáš ani ako dôjsť pešo do najbližšej dedinky ani keby bola 10 kilometrov. Zamrzneš na kosť a nájdu ťa ako mamuta za 2000 rokov. Počas cesty sa nám raz pokazilo auto a mali sme šťastie, že prechádzal ťahač Kamaz a dokázal nás dostať do najbližšej dediny. Je tu nepísané pravidlo, že sa zastavuje pri každom stojacom aute. Čo keď nevieš sa pohnúť? Všetci si musia pomáhať. Dĺžka cesty sa pohybuje podľa toho aký je stav vozovky, aký silný vietor je a hlavne mráz. Raz sme mali v pláne ísť 400 kilometrov za 12 hodín. Cesta na natiahla na 25 hodín. Keďže sme na miestach, kde vôbec nedorazil turistický ruch, nemôžeme očakávať hotel, reštaurácie či splachovací záchod.

Toto je ultimate expedition! Spíme u domácich, využívame latríny a kúpeme sa v ruských saunách a vôbec nám to nevadí. Námaha je odmenená zážitkami, ktoré v živote nezdevalvujú a časom získavajú na svojej hodnote. Už len ten pocit, keď si v strede ničoho! Neuveriteľné ticho, ktoré počuješ. To sa nedá opísať! Alebo večerná obloha s miliardami hviezd je pre mňa lepšia ako v Tibete pri Mount Evereste. A keď máte šťastie ako my, príde aj polárna žiara pri teplote -52°C. Obloha sa vám sfarbí na tyrkysovo, zeleno, modré predstavenie. Raz je maličká a za pár sekúnd zaplní celý obzor. Ani treskúca zima nám odrazu nevadí. Vtedy si poviete, že sa sem oplatilo prísť!

Ojmjakon je dedinka kam prichádzame neskoro večer. Žije tu dokopy 470 obyvateľov a kde namerali najnižšiu teplotu na svete. Ortuť tu v roku 1926 klesla na neuveriteľných -71,2°C. O politike na Ukrajine sa nezaujímajú a ekonomický prepad rubľa sa ich nijak nedotkol. Nemajú kde zarobiť peniaze ani kde ich minúť. Platiť dolármi sa tu tiež nedá, nemajú si ich kde zameniť. Namiesto peňazí funguje pradávny výmenný obchod. Celý deň sa premotajú. Narúbu drevo, nakŕmia kone a postarajú sa o kravy, ktoré prežijú do -70°C. Idú naloviť ryby a deti chodia do školy. Všetko tu funguje, pokiaľ je teplota do -55°C. Potom celú zimu čakajú na horúce leto, rýchlo dopestujú zopár plodín, idú do obchodu do najbližšieho mesta, ktoré je vzdialené cca 500 kilometrov.

V najchladnejšom mieste na svete nás s veľkou slávou vítala starostka, hneď nám odovzdala certifikát. Oslávili sme s nimi pravoslávne Vianoce a lízali zmrznutú vodku. Keď sa jej pýtam, koľko Slovákov tu bolo, tak počíta na prstoch jednej ruky. Tento rok príde vraj ešte jedna skupina. Dvaja Japonci. Je to veľa? Vraj je to nadpriemerný počet. V lete sem príde viac turistov i keď cesty sa menia na bahno a všade je šialené veľké množstvo komárov.


Keď je v zime príjemných -50°C, idú domáci na poobednú prechádzku po dedine, na návšteve u susedom preberú najnovšie udalosti z dediny. Inak všetko plynie pomaly a svojím tempom. Nevyhnutne poopravujú závady na domoch a jediné, čo ich zaujíma sú otázky prežitia. Domáci sú veľmi pohostinní a na druhej strane sme sa museli totálne spoľahnúť len na nich. Nie sú tam hotely, reštaurácie, proste nič. Vegetarián by v týchto podmienkach prežil len veľmi ťažko. Servírovalo sa neustále kravské alebo konské mäso. Na raňajky, na obed, na večeru. Musí byť aj patrične mastné, lebo telo potrebuje vrstvu tuku, aby človek vydržal vonku na chlade aspoň chvíľu. A samozrejme ryby sú ďalšou nevyhnutnou zložkou potravy. Voda a potrubia tu nefungujú, stačí si zobrať ľad a zohriať. To je najčistejší zdroj pitnej vody. Používajú vonkajšie latríny, iný spôsob sa zatiaľ neujal. Čítať si knihu na toalete sa neoplatí.

Večer ideme vyskúšať ruskú saunu. Malá drevená budova, kde teplota je niečo cez +80°C. Tak toto sú extrémne podmienky. Stačí len otvoriť dvere a dostaneš poriadnu ľadovú facku. Lepšie ako skákať do studenej vody. Alebo len sa vyváľať v snehu. Sauna tu zároveň slúži aj ako sprcha. Keďže žiadne vodovodné trúbky tu nie sú a teplá voda sa ťažko zohrieva. Mne to všetko príde ako keby som bol súčasťou nejedného príbehu zasadeného do ruskej dediny od Tolstoja. Krásny zážitok, sedíš na neopracovanej lavičke zo smrekového dreva, v malej piecke praská drevo, popíjaš čierny čaj a vedieš rozhovory o ničom v strede ničoho a vonku taká zima, ktorú ti nik nechce doma veriť. Je to neuveriteľné, ale nechce sa mi vrátiť späť na cestu a pokračovať. Nikdy by som si nemyslel, že sa mi bude niekde páčiť, kde nemáš kontakt s civilizáciou a veci, ktoré sú už pre mňa pochopiteľné, my vôbec nebudú chýbať. Žiadne termíny, žiaden stres, len zima, Sibír a nekonečné ticho.

Nekonečná cesta má svoj záver v podobe bývalého najopustenejšieho mesta na svete s exoticky znejúcim názvom Magadan. Vysvietené široké ulice na mňa pôsobia ako keby som prišiel do New Yorku. 100 tisícové mesto je odrazu plné barov, reštaurácii, ale aj príjemnejšou teplotou pre Európana. Len -20°C! Ideme sa prejsť k pobrežiu Ochotského mora. Miestny prístav patrí podľa mňa k najkrajším prírodným prístaviskám. V tomto období je morská hladina komplet zamrznutá a to využívajú miestny na lov. Stovky ľudí si spraví svoju dierku do ľadu a chytá morské potvory. Lode, ktoré nestihli ujsť pred ľadovým kráľovstvom odpočívajú v zajatí a čakajú na jar.


Čo však v Rusku milujem sú miestne trhoviská. Neuveriteľne čisté a plné kvalitných potravín. Tu sa však nakupujú za zlomkové ceny gigantické kraby, krevety a ten najlepší kaviár. Kupujeme si a zapíjame šampanským! A keď ste sem už došli, treba pozrieť novú nádherný pravoslávny kostol. Zastavuje sa pri nás metropolita magadanskej oblasti a čuduje sa, čo sme to prešli a zároveň praje šťastnú cestu domov.

Pred cestou nás mali doma za jemných bláznov. Niekto by radšej trávil nový rok na krásnej pláži s gýčovým tyrkysovým morom, ale my sme sa rozhodli ísť na najchladnejšie miesto na svete. Neľutujem. Síce sme mrzli, mali veľké nepohodlie a prekonávali neskutočnú únavu, ale vieme povedať čo to je zima a čo to je Sibír. Keď sme nasadli do lietadla smer Európa a naše mobily nám vraveli, že u nás je okolo -6°C, tak sme zahlásili, že sa ideme zohriať.


Autor: Martin Navrátil
Foto: Miroslav Schwab

FB stránka: https://www.facebook.com/travelistan
WEB stránka: http://travelistan.sk/

Plôšky:

Kolymská cesta sa začala stavať na nariadenie Stalina v roku 1932 a bola dokončená v roku 1975. Ide o spevnenú cestu, kde nie je asfalt. Je prejazdná počas celého roka. V zime je priemerná teplota -45°C a v lete teplota vystúpi aj na +30°C.

Počas zimy treba minimálne 2 autá a mať to najteplejšie oblečenie. V lete buďte pripravený na mračná komárov či ovadov alebo neviditeľných bielych mušiek.







  • TOTO je pecka. Ako sa tam dostat? Kolo to stoji? Super clanok! Bavi ma

    • Ahoj Peťo,
      Maťo je momentálne niekde v Nepále a internet je tam kadejaký, tak zatiaľ takto:
      "Cesta stoji cca 2000 eur plus oblecenie cca 1000 eur aby niekto nazamrzol. Treba ist vo vacsej skupine. V lete sa da ist aj sam, ale zozeru ta komare"

      • Co je zahrnute v tych 2000€ ? To boli len vydavky na 1os na letenky a dopravu tam ? Dakujem

        • Cesta vyjde na osobu cca 2000 eur v zavislosti od kurzu. V cene je doprava, poistka, plna penzia , jednoduche hotely ktore su vsak asi najlepsie v danom regione. Individualne sa da, ale miestny tu cetsu v zime velmi nechcu a nevyjde to natolko lacno. Ak ide niekto individualne, treba byt vacsia skupina aby zaplnila dve auta. Ziadna pravidelna doprava na tomto mieste nie je.

          Ak by si chcel viac info, tak napíš email Maťovi, načitavanie web stránok mu ide v Nepále katastrofálne, jedine ako tak FB messenger alebo email. Tu je adresa: [email protected]