Dobrodruh MICHAL KNITL: Nenechajte sa pribrzdiť!

03.Feb 2016 | 17:54
Autor: Ľubica Sekerková
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: uruguaj india patagónia zápisky z ciest rozhovory

Nekorunovaný kráľ všetkých svetobežníkov, Michal Knitl, by mohol pokojne založiť vysokú školu cestovania. Nikdy nekráča tam, kadiaľ vedie cesta. Vydáva sa tam, kam nič nevedie, aby nechal za sebou trasu. Po nej teraz kráčajú mnohí, aby na vlastných ruksakoch pochopili význam skutočnej SLOBODY, ktorá je ústredným motívom Michalovho svojského cestovania. Aj životného štýlu, pretože tento provokatér domasedov nezažíva bežné dni. Ani doma. A kde je uňho vlastne doma?

 

O VLAJOČKÁCH NA KNITL MAPE

Čo sa odohráva v tvojej hlave pred každou cestou? Rešpekt? Vzrušenie? Strach? V čom spočíva tvoja príprava?

Keď si obujem vibramy, cítim sa skrátka dobre. Naposledy, keď som si balil ruksak do Indonézie, pocítil som po rokoch vzrušenie. A príprava? Vytlačím si pár máp a napíšem couchsurferom.

Znamená to, že sa túlaš v duchu hesla „dobrý cestovateľ nemá žiadne fixné plány“?

Idem tam, kam ma to ťahá. Už som počul a videl všeličo, ťažko povedať, čo všetko má na to vplyv. Pri poslednom tripe do Indonézie zohrali úlohu dva faktory: išli tam moje dve kamarátky a bola tam lacná letenka. Všeobecne veľmi neplánujem. Príklad. Do poslednej chvíle som nevedel, či dostanem víza do Papuy-Novej Guiney. Nakoniec mi ich dali za 48 hodín, zadarmo a na dva mesiace. Zostal som tam 6 týždňov:-).

Papua-Nová Guinea v humornom duchu  zaplať alebo...

 

A trafil si niekedy pri výbere vedľa?

Sklamaný som bol zo spôsobu cestovania v Uzbekistane, kde potrebujete oficiálne potvrdenie o prenocovaní, v metre vám policajti stále prehľadávajú ruksak, kadečo sa vypytujú – necítil som sa tam celkom v pohode. A ani v Afganistane človek nikdy nevie.

Aká bola tvoja vôbec najdlhšia expedícia a aká zasa finančne najmastnejšia?

V Južnej Amerike som strávil 15 mesiacov (2008-2009). V Ázií o týždeň menej (2011-2012), no práve tu to bolo fyzicky najnáročnejšie. Za takmer 15 mesiacov som prešiel 1600 km peši. Pri poslednom treku som za 18 dní prechodil v Himalájach cez 350 km, z čoho sa môj chrbát spamätával ešte dlho... Čo sa týka financií, Amerika ma vyšla 5000 €., Ázia 4000 €.

Viacero ostrieľaných cestovateľov sa mi v poslednej dobe zverilo s akousi krízou typu „už ma to tak nebaví, všade na svete je to v zásade rovnaké“. Ty si podobné „odbočenie“ nikdy necítil?

Presne toto som cítil po viac ako roku v Ázií. Až zrazu, v Bangladéši, som si uvedomil, že ľudia sú všade dobrí a príroda je hockde krásna. Dôležité je to, s kým ste. Väčšinou som totiž cestoval sám. A aj keď som bol stále s ľuďmi (u niekoho doma a pod.), akoby som pocítil túžbu podeliť sa s niekým o to, čo prežívam.

Sám či s niekým, precestoval si takmer 70 krajín a aj keď sa hovorí, že človek by nemal porovnávať, podvedome sa tomu akosi nevyhne...

Myslím, že to, čo človek zažije ako posledné, má zafixované najživšie. Ľudia sú veľmi pohostinní v Iráne, hory sú krásne v Kirgizsku, Patagónii, Nepále, tradície zas v severovýchodnej Indii. No celkom iný level bol život s domácimi v Papue-Novej Guinei. Ťažko to opísať slovami. Tak či onak, každá z krajín je niečím jedinečná.

Čo inak čítaš na cestách – okrem informačných tabúl a spol.:-)? Zapôsobila na teba, v tomto smere, nejaká kniha?

Jedna z najkrajších kníh, aké som kedy čítal, je Shantaram. Pustil som sa do nej v Indii, a dočítal som ju pol roka po návrate domov (má cez 800 strán). Ak by som sa k nej dostal predtým, asi by som strávil nejaký čas v Bombaji a skúsil by som si trošku zajazdiť na Royal Enfielde. Takýmto spôsobom inšpirovala kniha aj Lukáša Čecha, ktorý po jej prečítaní išiel do Indie a kúpil si Enfielda.

Bojové umenie Kalaripayattu z Keraly v Indii.

 

O COUCHSURFINGU A JEHO FEELINGU

Spomenieš si ešte na svoje couchsurferské „tenkrát poprvé“?

Samozrejme. Písal sa apríl 2006 a hostil ma Portugalec Luís (v Sines). Celé to prebehlo cez organizáciu Servas, ktorá vznikla po 2. svetovej vojne na znak šírenia mieru a funguje na rovnakom princípe ako couchsurfing. Vtedy som to vnímal ako fajn spôsob ušetrenia peňazí. Rýchlo som však zistil, že o to vôbec nejde a k ľuďom som začal chodiť preto, aby som videl, ako žijú.

Dokážeš podčiarknuť zážitky, ktoré doslova svietia v tvojom couchsurfing CV?

Keďže ma hostilo viac ako 200 couchsurferov, viaže ma k nim neskutočné množstvo príbehov! Vďaka couchsurfingu som sa niekoľkokrát zamiloval, zúčastnil sa svojho prvého „free hugs“ a vankúšovej vojny na námestí v Štokholme, koncertu Manu Chao v Brazílii, svadby v Indii, narodeninovej oslavy v Iráne a i.

Z druhého brehu – zažil si niekedy neželané situácie? Narážam i na to, že posledné roky sa couchsurfing mení na sexsurfing (true story u mojich známych ženského rodu).

Ohľadne sexsurfingu – odomňa to nikto nikdy nevyžadoval (a to som aspoň raz bol u geja). Pre ženy to však môže byť v niektorých krajinách trošku ťažšie. Zo všetkých skúseností si pamätám nepríjemné iba dve. Prvá bola v Uruguaji, kde domáca – slobodná mamička – bola veľmi otvorená (drogová minulosť, neistý otec dcéry atď.). To mi, samozrejme, nevadilo, no keď začala na dcéru kričať a potom ju nepekne ignorovať, necítil som sa najlepšie. Druhá bola v Indii. Išiel som k chalaniskovi, ktorý mal asi 50 pozitívnych a 7 negatívnych referencií. (Toľko negatívnych som v živote nevidel!) A veru, po polhodine som odišiel, lebo na mňa začal ziapať. Nuž, nemal všetko v hlave v poriadku, a tak mu pribudla ôsma negatívna.

Správna päťka v iránskom Tabrize.

 

O LÁSKACH (NIELEN) PLAVOVLÁSKACH

Vieš sa vcítiť do obáv tvojich rodičov? Ako by si reagoval, keby takto „besnili“ tvoji potomkovia?

Ja ich chápem, ale čo narobím? Keď prosto cítim, že chcem ísť pozrieť kamarátov do Kábulu a mám to po ceste... Žijeme tu a teraz! Mali by sme si plniť svoje sny. Netreba ľuďom brániť a hovoriť, čo sa nedá. Ako to však bude s mojimi deťmi, to sa ma opýtajte o 20-30 rokov:-).

Akoby to nestačilo, na cesty vyrážaš v sólo štýle. To sa nikto nesnaží votrieť do tvojho ruksaku?

Pár ľudí by aj išlo, ale v tomto som dosť náročný. Myslím, že pri 9 z 10 kamarátov by to krátkodobo nebol problém, ale dlhodobo, to je o inom! Trochu sa prispôsobiť viem. Ale iba trochu:-). No rád by som cestoval s niekým! Tu mám skúsenosť dokonca aj so ženami. Najdlhšie som sa túlal s Nasťou z Ukrajiny (cca mesiac a pol). Nájsť ženu, ktorá by rada cestovala rovnakým štýlom by bolo ideálne.

Zmenili sa niektoré tvoje vzťahy potom, ako si začal aktívne couchsurfovať/cestovať? Predsa len, bežní smrteľníci riešia kolobeh iných tém, a tak každý môže byť mentálne úplne inde...

Áno. Dá sa povedať, že s väčšinou kamarátov zo strednej sa už nestretávam. I keď by sme sa rozprávali o jednej téme, naše pohľady by boli celkom iné. Posledné tri roky som prevažne s ľuďmi, ktorých som stretol po návrate z Ázie. Rozmýšľame podobne a máme spoločné záľuby.

Na základe odpozorovaného – čo by sme sa mohli my, Slováci, od cudzincov učiť?

Mohli by sme sa oveľa viac usmievať:-)! V Uruguaji ma prekvapila jedna miestna, ktorá chcela ísť žiť do Brazílie. „Tam sa ľudia usmievajú aj keď čakajú na autobus,“ povedala. Taktiež by sa nám zišlo viac optimizmu a radosti do života.

Prehodnotil si nejako výrazne vzťah k Slovensku? K svetu? Si viac kritický, či práve naopak?

Po Južnej Amerike som si začal všímať, aké je Slovensko prekrásne. Máme úžasné lesy, hory, jazerá, hrady, zámky, jaskyne. A či som kritický? Myslím, že v každom štáte niečo nefunguje a neviem o krajine, kde by ľudia boli spokojní so svojimi politikmi. Sme však vyspelá krajina a aj keď veľa toho u nás nefunguje, sme na tom oveľa lepšie ako väčšina populácie a mali by sme byť za to vďační.

K čílskému vlkovi samotárovi Mateovi prifičal Michal na katamaráne.

 

O SVOJOM „DIEŤATI“ CESTOU NECESTOU

Traduje sa, že „múdry cestovateľ nikdy neopovrhuje svojou vlastnou krajinou“. Aj vďaka tvojmu projektu Cestou necestou si toho živým dôkazom. Ako dlho sa v tebe rodila myšlienka rozbehnúť takýto formát?

Ono to prišlo samo. Na cestách som chcel urobiť niečo s fotkami, a tak vznikla kniha. Z kníh prezentovanie a z prezentovania festivaly. Ďalšou víziou je Expedičný fond, v ktorom sme začali podporovať expedície. Sám som zvedavý, akým smerom sa to bude ďalej vyvíjať.

Je menežovanie takéhoto festivalu náročnejšie v porovnaní s inými projektmi?

Robím to, čo ma baví. Medzi zorganizovaním jedného alebo piatich festivalov nie je veľký rozdiel, ale keď sú už v 15 mestách, tak je to dosť masaker. No mám veľkú výhodu, že skoro dve tretiny prezentujúcich sú kamaráti alebo ľudia, ktorých osobne poznám. I tak mám najviac práce s náborom prezentujúcich. Len v Bratislave sme mali v roku 2015 okolo 100 prezentácií! Našťastie tím, ktorí sa poskladal, je úžasný. Už len pre toto sa oplatí robiť festival. Momentálne by som nechcel začítať niekde inde vo svete – prakticky od nuly.

Myslíš si, že práve v týchto destabilizačných časoch má Cestou necestou oveľa väčší zmysel ako inokedy?

Takto som sa nad tým nezamýšľal. Cieľom festivalu je inšpirovať ľudí, aby sa nebáli cestovať a ukázať, že to môže robiť naozaj každý. Napríklad. O Iráne média hovoria kadečo, ale Iránci patria medzi najpohostinnejších ľudí, akých som kedy stretol. To isté mi rozprávali kamaráti, ktorí navštívili Sýriu ešte pred vojnou.

Tím festivalu Cestou necestou nás inšpiruje cestovať na všetky svetové strany.

 

Aj prostredníctvom festivalu meníš život ľuďom. Kto však na cestách ovplyvnil najviac teba?

:-) Áno, zopár ľudí mi povedalo, že som im zmenil život. Napríklad kamarátke Marci. Tá sa prostredníctvom mojej prezentácie dozvedela o Európskej dobrovoľníckej službe, cez ktorú sa najskôr dostala do Ruska, potom cestovala v Južnej Amerike. Priamo na cestách som stretol dve silné osobnosti. V Nagalande a Nepále som sa túlal s najscestovanejším Maďarom Gáborom a na poslednej ceste v Indonézií som spoznal low-costového extrémistu Rusa Antona Krotova. Ten za svoj život prestopoval viac ako milión kilometrov, napísal množstvo kníh a od roku 2006 organizuje House for everybody – domy pre každého. Všetko funguje z dobrovoľných príspevkov v duchu myšlienky prísť, prespať a najesť sa môže každý (netoleruje sa však alkohol, ani iné drogy).

Aby ľudia neboli za dvadsať rokov sklamaní z toho, čo neurobili, máš pre nich nejaký prevenčný odkaz?

Zbaľte si ruksak a choďte! Nemajte strach! Najskôr začnite s pokojnejšími krajinami v Európe, Južnej Amerike, juhovýchodnej Ázii, a potom si pridajte ďalšie. Treba zahodiť predsudky. Cestuje obrovské množstvo ľudí, pretože cestovanie je úplne normálne. Hlavne si to užite!

 

Pozn.: Ak by ste chceli z Michala viac, prečítajte si niektorý z jeho dobrodružných knižných počinov: Na juhoamerickej vlne (Južná Amerika), Hodvábny vietor (stredná Ázia) alebo Farebný svet (indický subkontinent).