Show big 30425528 950102795156823 23805070093715719 o

​Dva týždne v Japonsku

27.Máj 2018 | 12:27
Autor: Laco Feher
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: japonsko

Cestovanie je ako droga, silná droga, ktorú keď niekto vyskúša, ťažko sa jej zbaví. Pohltí veľa času, uberá z pokladničky ťažko našetrené peniaze a nenechá vás, aby ste na ňu nemysleli. Rozdiel je len v tom, že účinky cestovania vám nezničia zdravie a že zážitky nie sú výplodom chemikálií. Po dvojročnej abstinencii, keď som letecky nešiel nikde, sa zrazu začal zreálňovať môj dlhodobý cestovateľský sen – Japonsko. Prečo práve Japonsko? Lebo je iné. Videl som predtým veľa dokumentárnych filmov a youtube videí o tejto krajine a čímviac som ich prešiel, tým viac som neveril, že to tam môže byť naozajstné

Bookli sa letenky a začiatkom apríla sa letelo z Budapešti cez Helsinki do Narity. Let bol samozrejme dosť dlhý, ale zvedavosť a očakávania tento fakt utláčali do úzadia. Už niekde nad Vladivostokom bolo v lietadle vidno to najčervenejšie vychádzajúce slnko, aké som kedy videl.O pár minút neskôr, kolesá nášho Airbusu A350-900 aerolinky Finnair pohladkali Japonskú runway a ukončili cestovanie v čase smerom do budúcnosti. Rozdiel je síce 7 hodín, ale toto bola len číslom vyjadriteľná hodnota. Pocitovú som objavil až počas tých štrnástich dní.

Vystupujeme teda z lietadla, až sme sa dostali k nejakej tej vstupnej kontrole a registrácii do ich systému. Odhadom tá miestnosť musela zvládnuť nápor asi troch veľkých lietadiel naraz. Tam však mali pracovníčku, ktorá zábavným spôsobom organizovala ľudí do pomyselného „hadíka", pokračujúceho aj za tým fyzicky vytvoreným stĺpikmi a páskami.

Fungovalo to tak dokonale, ako keby na podlahe mali nakreslené čiary. Trvalo to vyše 45 minút, kým sme sa mohli presunúť k batožine a následne k druhému, skoro rovnako dlhému „hadíkovi" , kde sme,spolu s ostatnými turistami, potrebovali vybaviť preukážku na japonské železnice. Tie nám umožňovali používať takmer všetky vlaky (okrem metra a súkromných prepravcov) bez nutnosti kupovať si lístky. Oplatilo sa to, kedže po Japonsku sme plánovali prejsť veľké vzdialenosti.

Prvý vlak nás odviezol na hlavnú tokyjskú stanicu Tokyo station. Doma som si myslel, že najväčšia výzva bude hľadať správny vlak, bol to omyl. Na prvýkrát sme nevedeli nájsť východ na správnu svetovú stranu stanice. Orientovať sa podľa čísel od jedna po milión, znamenalo zabiť kus života v podzemí. Potom sme sa rozhodli zmeniť nejakú hotovosť v zmenárni (stále v tej stanici) a výjsť hocijakým východom von na svetlo.


Vyzerali sme tak zmätene, že sa nás informátori pýtali, či by vedeli pomôcť. Po troch hodinách od pristátia to bol prvý moment, kedy sme boli mimo uzavretého letiskového, či železničného systému. Za pomoci doma vytlačenej google mapky, sme nabrali správny smer k súkromnému ubytku. V polceste sme zastali a chceli overiť, či sa nemusíme vrátiť, no bez toho, aby sme sa pýtali, oslovila nás pani a spýtala sa, či vie pomôcť. Vtedy mi napadlo, či nemám niekde na ruksaku tabuľku s nápisom TURISTA= potrebujem pomoc.

Bolo to veľmi milé a po jej pomocnej rade sme šli ďalej. Moja mapka nebola veľmi detailná a dúfal som, že ten vchod spoznám podľa street view obrázku. No nespoznal som. Tak mi do rany padol náhodný okoloidúci tokyjčan. Nepôsobil, že sa ponáhľa, tak som to skúsil a angličtinou, ktorej nerozumel, som sa mu prihovoril, či náhodou nevie, kde je ten vchod. Zobral mapku do svojich rúk a rýchlym tempom vyrazil vpred. My sme zničení po ceste s ťažkými ruksakmi utekali za nim.

Prešiel jednu uličku, pozeral na druhú, trošku sa vrátil a asi po troch minútach nám presne ukázal na miesto, ktoré sme chceli nájsť. Medzitým sme mu samozrejme naznačovali, že keď sa ponáhľa, nech to nechá, no on bojoval do úspešného konca. Konečne sme sa mohli osprchovať, čo doslova vrátilo pol energie naspäť. Boli už 4 hodiny poobede, tak sme už nezačínali žiadne veľké výpravy do neznáma. Bývali sme však blízko Akihabary- časť Tokya známa ako elektronické mesto.

Potreboval som kúpiť USB nabíjačku pre nabíjanie kamery, foťáku, mobilu a „wifi krabičky" a tak prechádzka smerovala priamo tam. V tej lokalite určite neprehliadnete Akihabara –yodobashi obchodný dom s elektronikou. Budova s deviatimi poschodiami bola plná všetkého, čo hocijako súvisí s elektrinou, no mali tam aj iné veci a aj tú 4xUSB nabíjačku.

V obchoďáku som objavil tiež zaujímavosti, ktoré boli pre mňa dosť netradičné. No kde inde by sa dali kúpiť detské herné automaty, akvárium na pestovanie malých rastliniek, obal na mobil v tvare čohokoľvek, mončičáky, pokémoni a obrovský 8k televízor na jednom mieste, keď nie v Tokyu?! Nič podobné som nevidel ani v iných vyspelých krajinách, nie to na Slovensku.


V tú noc som cítil zemetrasenie, lebo kvôli jetlagu som o tretej ráno veľmi nespal. Prvý deň sme začali hľadaním miesta, kde sa dá kúpiť niekoľkohodinový/dňový lístok na metro a tiež banku, kde si zmeníme eurá za yeny. Banka mala najvýhodnejší pomer euro/yen, tak bolo rozhodnuté. Zamestnanci aj bez angličtiny dokázali vysvetliť, čo treba spraviť a vždy boli milí a ochotní. Neďaleko Tokyo station je japonský chrám s parkom, tak sme okolo neho spravili kolečko a hľadali nejaké ešte rozkvitnuté čerešne.

Veľa ich nebolo, lebo všetká paráda sa udiala nejaký ten týždeň pred našim príchodom, no aj tých pár stromov vedelo spraviť radosť a zapózovať na fotkách. Plán cesty už viedol do Kamakury. Je to miesto neďaleko Tokya, s veľkou sochou budhu - Kotoku-in. Mohla mať tak 14 metrov na výšku a zhotovená bola v trinástom storočí.

Prechádzaním sa v Kamakure sme večer po dobrom jedle zastihli naozajstnú svadbu ich štýle. V samotnom Tokyu sme boli asi 5 dní a videli veľmi veľa známych miest ako Skytree tower a Tokyo tower s výhľadmi na mesto, Ueno park, Sumo arénu, Pokémon mega center, chrám v Asakuse, ale v pamäti mi určite ostanú konkrétne zážitky, ako napríklad prechádzanie najrušnejšou križovatkou sveta Shibuya, prasiatko na vodítku, motokáry v premávke, na ktorých jazdili ľudia prezlečení za supermaria, obrovská socha robota v Odaibe, alebo hlavná stanica v čase najväčšej vyťaženosti.

Písať o všetkých miestach krajiny zvlášť, by bolo na veľa strán, tak len vyberiem tie, ktoré spomenúť treba. Kto by išiel do Japonska a nechcel vidieť sopku Fuji? Nie som ten prípad, takže Fuji som mal možnosť vidieť z auta, keď sme autom vyrazili k jednému z piatich jazier pri Fuji, do najlepšej tradičnej rodinnej reštaurácie v okolí ochutnať, čo majú. Porcie boli také veľké, že je problém ich zjesť celé. Zámok Odawara cestou naspäť do Yokohamy a Tokya stálo za to navštíviť tiež.

Bol čas opustiť Tokyo a ísť smerom na juhozápad Japonska. Ako nadšenec áut a obzvlášť tých japonských, som si dlho vopred rezervoval termín na prehliadku továrne a múzea Toyoty. Tá sa nachádza smerom na Nagoyu. Na tejto trase som prvý krát zažil ich rýchlovlaky Shinkanseny. 250 kilometrovú rýchlosť nebolo cítiť, no krajinou si to ten vláčik rezal, ako nôž do masla.

Ani sme sa nenazdali a boli sme na Toyohashi station, odkiaľ sa prestupmi na rapid traine a lokalnom vlaku dalo dostať do blízkosti centrály Toyota-kaikan. Prehliadka bola zadarmo, zobrali nás tam autobusom, umožnili vidieť, ako sa tie autá skladajú a ešte sme dostali drobnú pozornosť na záver prehliadky. Odtiaľ bola Nagoya blízko.

Tam toho na pozeranie veľa nebolo, ale dobrosrdečnosť ľudí sme zažili aj tam a to v situácii, keď sme sa postavili do radu, v ktorom čakalo asi 50 ľudí. Bolo to miesto, kde sa kupujú dňové lístky na metro. Vyzeralo to tak na 45 minút čakania, ale anjel v podobe miestnej okoloidúcej pracovníčky nás oslovil a spýtal sa, či si ideme kúpiť spomínaný lístok. Povedali sme, že áno, že tu by ich mali predávať. V tom momente nám otvorila ohraničujúcu pásku a priviedla úplne dopredu, k jej kolegyni s vysvetlením, že ostatní čakajú na iné priehradky a že lístok si máme kúpiť tu.

Túto situáciu som rozdýchaval ešte nejakú dobu. Mesto samotne je rušné a veľké, no z môjho pohľadu asi najmenej zaujímavé.Nasledujúce ráno bolo v itineári Kyoto. Jeden a pol miliónové mestečko pôsobí o niečo útulnejšie, ako Nagoya, no má to, čo ostatné veľkomestá. Kyoto je zastávkou, ak chcete vidieť bambusový les, alebo prekrásne záhrady v jeho blízkosti.

Najznámejším turistickým bodom sú pravdepodobne oranžové piliere/bránky, ktoré tvoria cestu na vrchol kopca Inari. Na začiatku budete očarení, no po kilometri rovnakých častí trasy to pomaly prestanete registrovať a zbierate už len sily na výstup.

Ďalší deň bola na rozpise cesty Osaka. Výzorom podobná Nagoyi, či Kyotu, no väčšia a hlučnejšia. Rovnako ako v Tokyu a Nagoyi aj tu pobehovali ľudia v maskách. Najkrajšie časti sú podľa mňa Umeda tower a Osaka station (nie Shin-Osaka). Tieto dve budovy sú architektonicky veľmi zaujímavé. Aj tu sme mali veľmi pozitívnu príhodu zo stanice metra, keď jeden z nových lístkov nechcelo načítať. Pracovník stanice nám ukázal, aby sme prišli k nemu. Po anglicky nevedel, ale telefonátom vybavil, že po troch minútach došiel druhý pracovník. Ten mal v ruke nový funkčný lístok a hneď sme mohli pokračovať v ceste.

Osaka je zhruba v strede dvoch turisticky veľmi známych miest - Nara park a zámok v Himeji. Do Nary sa ide asi tak hodinku vlakom z centra Osaky, no nechať srnky klaňať sa za kúsok keksíka, je niečo, čo inde na svete nenájdete. Fialovým shinkansenom typu EVA 500 sa dostávame do mestečka Himeji s približne 2-násobným počtom obyvateľov, ako majú napríklad Košice.

Tu už z vlaku v diaľke vidieť ich pýchu, ktorú do UNESCO zapísali medzi prvými v Japonsku. Krásny Himeji zámok obkolesuje rovnako krásny park. Aj keď sme sa za uplynulé dni presýtili tými rovnako vyzerajúcimi chrámami a zámkami, tento rozhodne vyniká z priemeru.

Predposledným mestom nášho výletu bola Hiroshima. V porovnaní so zvyškom Japonska bola hneď citeľne iná. V prvom rade na mňa nepôsobila, ako mesto s miliónom obyvateľov. Nebolo tam vidieť toľko oblekov a rovnošiat a ani obrovský zhon. Hľadali sme hotel no opäť nás tie rovnako vyzerajúce križovatky s automatmi na nápoje poplietli, tak sme sa opýtali náhodnej okoloidúcej. Tá zmobilizovala snáď celú ulicu, len aby pomohla a ukázala správny smer.

Po zhodení ťažkých ruksakov bola na rade obhliadka mesta turistickým autobusom, ktorý je v cene preukážky na vlaky (JR pass). Prvá zastávka bola pri budove, ktorá ostala stáť po výbuchu atómovky. Vraj ju navrhol český architekt a nezničila sa úplne aj preto, lebo na ňu ten tlak pôsobil zhora. Neskôr sme natrafili na jednu staršiu pani, ktorá v rukách držala akoby knižku, či zošit, tak sme chceli vedieť, o čo ide. Také zimomriavky a pocit, ktorý vo mne pri jej rozprávaní akou-takou angličtinou o udalostiach z pred pár desaťročí ostal, som nečakal ani náhodou.

Toto bolo úplne o niečom inom, ako keď pozeráte video na internete, alebo sa o tom všetkom učíte v škole. Fakt silný zážitok. Pár krokov pešo odtiaľ je vybudovaný pamätný park, takže tieto dve miesta je možné prejsť na jeden šup. Vôbec by som nepovedal, že ide o mesto, ktoré bolo celé zbombardované. Tradíciu si držia v starých električkách a taxíkoch, ktoré stále fungujú a vozia ľudí, hoci by si mohli dovoliť nasadiť tú najnovšiu techniku, aká existuje.

Tak nejako to majú vymyslené aj v poslednom meste našej cesty po Japonsku – Nagasaki. V prvý z dvoch dní, sme zmokli do nitky, no to bola asi len daň za super počasie za celú dobu, odkedy sme prileteli. Našťastie v hoteli mali susičky, tak sa oblečenie vrátilo do stavu pred dažďom. Rozdiel oproti iným mestám bol ten, že do Nagasaki nechodia shinkanseny, ale len rapid express vlaky a aj veľkosť vlakovej stanice napovedala, že nejde o obrovitánske mesto.

Nasledujúci deň bola nedeľa, takže domáci určite oddychovali po náročnom týždni a ja som si pripadal, ako v maličkom mestečku na Slovensku. Kto zavíta do tohto polmiliónového mesta, určite pôjde na kopec s nádherným výhľadom, odkiaľ je vidno more aj kopce. Okrem toho je samozrejmou zastávkou pamätník na udalosti z vojny.

Každý výlet máva svoj koniec a ten náš bol práve v Nagasaki. Ten úplne posledný deň pred odletom domov, sme trávili cestovaním do Narity a to bol vlastne presun cez celú polovicu Japonska. A hoci sme určite nevideli všetko, jednoznačne okolnosti hrali v náš prospech a okrem toho dažďa sme nemali jedinú nepríjemnosť. Keby som mal povedať, čo sa od Japoncov môže zvyšok sveta učiť, tak je to zmysel pre súdržnosť, zdvorilosť, poctivosť a snahu vyriešiť veci do úspešného konca.

Okrem toho by som spomenul ich záchody. Majú ich úplne všade, zadarmo a príkladne udržiavané. V nákupných centrách a vo viacerých domácnostiach boli dokonca elektronicky ovládané a s ostrekovačmi. Napriek tomu, že sú japonci technologicky vyspelí, vo vreckách sme mali stále milión drobných mincí, lebo kartou sa tam nedá platiť tak bežne, ako na Slovensku, či v iných krajinách, ktoré som mal možnosť navštíviť. Našťastie, minimálne v tých troch najrozšírenejších predajniach, hotovosť potrebná nie je. Dokonca v každej jednej predajni bez výnimky, poskytovali úžasné služby.

Neuveriteľne pôsobí aj to, keď sprievodca, či iný personál v shinkansene vzdá úctu cestujúcim poklonením sa vždy po prejdení vozňa. Veľakrát stačilo namiesto angličtiny povedať tých pár naučených fráz v ich jazyku a pozerali sa na vás akosi radostnejšie. Možno by si mohli vyčleniť viac času na svoje životy a netráviť v práci toľké hodiny naviac každý deň. Boli by menej unavení a asi aj šťastnejší.Takto silno konkurujú krtkom, lebo presuny metrom ich udržujú mimo slnečného svetla.

Majú svoje zvyky a tradície a tie spájajú minulosť s ich prítomnosťou, u nás nazvanou budúcnosť a to je to, čo som spomenul na začiatku. Všade majú čisto, vandalizmus akéhokoľvek typu som tam nevidel, o každé prostredie sa starajú, ako o ich vlastné. Oni si už dávno uvedomili to, čo my inde vo svete budeme ešte dlho hľadať- že svet nie som ja, ale svet sme my a formulku o tom, aby sa správali k iným tak, ako chcú, aby sa správali k nim, aplikujú bez toho, že si to uvedomujú. Sú tak učení a vďaka tomu sú tam, kde sú.

Pre ostatný svet budú Japonci stále iní, hoci nie dokonalí, lebo taký nebude nikto nikdy. A teraz budem musieť vymyslieť nejaký svoj nový cestovateľský sen, novú dávku drogy s názvom cestovanie.

Tu sú linky na moje fejzbukové fotky:

Tokyo - https://goo.gl/p2fYBq
Nagoya+Toyotakaikan - https://goo.gl/6ZB9Hf
Kyoto - https://goo.gl/nd7oyw
Osaka Narahimeji - https://goo.gl/VBM3RE
Hiroshima - https://goo.gl/9MUJ59
Nagasaki - https://goo.gl/UNNru2