Show big den 9 f 1

Irán, poviem Vám pravdu

16.Nov 2017 | 19:29
Autor: Lukáš Morávek
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: irán

Ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že v Iráne zažijem dobrodružstvo o akom sa mi ani nesnívalo, tak by som ho vysmial, alebo by som si pomyslel, že to myslí v rámci čierneho humoru. Lenže teraz už viem, že som to najväčšie dobrodružstvo v Iráne zažil a chcem sa o to s Vami podeliť. Preto, aby ste túto nádhernú krajinu a priateľských ľudí v nej žijúcich nesúdili podľa mediálneho obalu a hlúpej americkej propagandy.


Prvotným impulzom bolo rozprávanie príbehov a zážitkov z Iránu od mojej kamarátky Zuzky, ktorá navštívila Irán v roku 2016. Tento impulz ma natoľko nadchol, že som začal s mobilizáciou kamarátov, ktorí mali rovnako ako ja dobrodružného ducha, nadšenie pre kultúru stredného východu a lásku k histórii. Do Iránu som sa nakoniec vydal s Ronym, Mišom a Jožom. S každým som už dáky ten piatok precestoval a vedel som, že sa na nich môžem spoľahnúť.

Michal ako spolumajiteľ DanyGoTravel vedel, ako sa najlacnejšie dostať do Teheránu, čo bol pre nás odrazový mostík pri cestovaní po Iráne. Letenky sme kúpili s viacerými prestupmi, ale za výbornú cenu. Odlet bol z Bratislavy s jednodňovým prestupom v Kyjeve, následneodtiaľ do Azerbajdžanského Baku a nakoniec do Teheránu, pričom spiatočná letenka bola identická. Celkovo sme za letenky dali 200 €. Letenky boli vystavené na 11. až 22. október a leteli sme leteckými spoločnosťami Wizz Air a Azerbaijan Airlines s príručnou batožinou iba do päť kilogramov.


1. Deň

Hneď prvý deň a už nám posunul let a namiesto rána letíme až na obed z Bratislavského letiska M. R. Štefánika. Po rýchlom lete, ktorý trval ani nie dve hodinky pristávame v daždivom Kyjeve, kde mimochodom perfektne funguje UBER.


Cez UBER sa dostávame takmer všade a konečne poznávam Európsku krajinu, kde sa aj Slovák cíti byť o niečo bohatší. Všetky presuny taxíkom v meste nás stoja nanajvýš dve eurá a cítime sa ako buržuji. V Kyjeve sme mali vybavené ubytovanie v Hosteli za približne štyri eurá, čo je štandardná cena.

Bol som dosť unavený a chcel som sa poriadne vyspať lebo som vedel, že nasledujúce dni nás čakajú samé nočné transfery. Žiaľ nebolo mi dopriate. S Jožom sme bývali v izbe, ktorá bola hneď pri kuchynke, kde asi do štvrtej rána sedela skupinka mladých Ukrajincov a oslavovali.Keďže bola streda, opiť vodkou sa treba. Okej, tú oslavu by som možno vydržal, ale v izbe s nami bývalo dievča, ktoré asi každých 15 minú chodilo do izby, pozrelo sa do svojho batohu a išlo preč, ako taká vačica, ktorá si stráži svoju korisť. Vstávali sme o siedmej a už o šiestej som to vzdal so spánkom.


2. Deň

Ráno sme si dali kávu a raňajky z Mc Donaldu, ktorý sa nachádzal priamo na Majdane a išli sme smerom na letisko, ako inač UBEROM. Let do Baku trval niečo vyše štyroch hodín a na tamojšom supermodernom letisku sme čakali šesť hodín na ďalší let do Teheránu. Bol som vážne mega unavený, takže koberec medzi sedačkami na novom priestrannom letisku bol pre mňa ako päť hviezdičkový Hilton v Paríži. Konečne som si trošku oddýchol.


V umení zaspať kdekoľvek som obdivoval chalanov, tým nevadilo vzlietnutie lietadla, turbulencie ani prílet. To ja som ich musel budiť, keď sa rozdávalo jedlo v lietadle. Letíme z Baku do Teheránu, dvojhodinový let bol príjemný a na večer pristávame. Hneď na začiatku je vízové oddelenie, kde sme čakali na potvrdenie elektronických víz, ktoré sme si vybavovali už vopred. Na chodbe bola milá Iránka, ktorá všetkým zahraničným turistom pomáhala.

Asi do hodiny sme mali všetci okrem Michala potvrdené víza. Michal spolu s jedným chlapíkom, približne v našom veku, čakal na potvrdenie víz, pričom prešli už dve hodiny. Muž na vízovom vystúpil smerom k chlapíkovi a povedal mu po anglicky: "Prečo ste sem prišli, keď sme Vám dva krát zamietli víza? Povedzte mi prečo?"

Po asi hodinovom hádaní a dohadovaní zamietli chlapíkovi víza, pričom Michal stále čakal a keď sa spýtal čo sa deje, všetci mu s úsmevom na tvári povedali, že všetko je v poriadku. Museli sme rozložiť sily, lebo už bolo veľa hodín a na letisku sme chceli kúpiť letenky na ráno do Shirazu, čo je mesto na juhu Iránu. Rony ostal s Mišom na vízovom a ja s Jožom sme išli zistiť, koľko stojí letenka do Shirazu a kedy sa letí.

Obavy po ďalšej hodine boli na mieste, lebo Mišovi stále nedali víza. My s Jožom sme obehali čo sme mali a čakali sme na letisku chalanov, ktorí nás o chvíľku príjemne prekvapili a zas sme boli pokope. Po rozprávaní nám Mišo povedal, že keď na vízovom zistili, že ako zamestnanie vyplnil „Travel Agent", chceli pracovníci, ako sa hovorí, niečo do vačku. Ale nakoniec to išlo aj bez toho.

Voľne letenky boli až na druhý deň okolo obeda, takže nám neostávalo nič iné, ako ich kúpiť.


Chalani povedali, že si pospia na letisku a nepotrebujú moc spánok, lebo sa na hosteli v Kyjeve vyspali. No my s Jožom sme mali ešte riadny spánkový deficit po našej „vačici", tak sme si na pár hodín našli ubytovanie v Teheráne, aby sme nabrali sily.


3. Deň

Zobúdzame sa do rušného Teheránskeho rána, vychádzame z hotela, s tým, že niekde na okolí kúpime potraviny a vodu. Zistili sme, že na našej ulici nie je nič iné, iba samé autodiely, autoservisy, pneuservisy a všetky tie veci s predponou „auto". Asi to bola špecializovaná ulica.

Dohoda bola, že o 12-tej sa stretneme na miestnom letisku z ktorého sa presunieme do Shirazu, odkiaľ začne naša púť.

Ešte aby som Vám nezabudol povedať o Iránskej mene Rijál, ktorej kurz bol „1 euro = 48.100 rijálov", takže s pocitom milionára sme cestovali po krajine, keďže sme si vždy zamenili sto eur a tak sme fungovali. Poznáš ten pocit keď potrebuješ gumičku do vlasov, aby si udržal peniaze pokope? Ja tiež nie. Mohol som na pár dní natáčať zbohatlícke videá ako Connor Mcgregor s tým, že by som točil Iránsku underground verziu.

Zas sme boli kompletná zostava a nastupovali sme do malého lietadla spoločnosti Air Iran. Najväčší zážitok celého letu bolo, že Emergency exit pri Jožovi poriadne prefukoval a keď sme zatlačili na stenu prestal, takže sme sa hodinu „hrali" s lietadlom hru fučí/nefučí.

Pristávame v Shiraze, ktoré leží 700 kilometrov južne od Teheránu a nachádza sa v nadmorskej výške 1500 m.n.m. S počtom obyvateľov 1,3 milióna je šiestym najväčším mestom v Iráne.

V Shiraze sme mali dva hlavné ciele a to Shah Cheragh Shrine a Nasir al-Mulk Mosque. Prv sme zamierili na miesto Shah Cheragh Shrine, kde sa nachádzala obrovitánska mešita s krásnym námestím, ktoré je veľmi čisté a udržiavané, ako všetko ostatné v Iráne. Pred vstupom si musíte odložiť batožinu do úschovne a čakať na voľného sprievodcu, ktorý je mimochodom zadarmo. Ženy si musia dať dlhý biely alebo čierny závoj, lebo je to posvätné miesto. Ženy a muži majú zvlášť vchod a východ z chrámu. Pri vstupe sme uvideli nádherné nové nádvorie, ktoré bolo vybudované zo starých bazárových výklenkov a robilo vstupnú bránu k hlavnému námestiu, kde bola majestátna mešita Shah Cheragh Shrine. Vstupné brány tvorili prepracované mozaiky, ktoré svojim usporiadaním a farbami rozprávali príbehy.

Každá farba v perzštine reprezentuje určitý stav. Červená reprezentuje energiu alebo život, zelená je vitalita alebo regenerácia, žltá je choroba, modrá je nebo alebo duchovnosť, biela je čistota a čierna je smrť. Brány do Shah Cheragh Shrine boli vyzdobené mozaikami, tak aby rozprávali príbeh „Všetky mŕtve telá miera do neba, kde na nich čaká večnosť a nesmrteľnosť pod hviezdami".


Keď sme stáli pod Shah Cheragh Shrine, nevedeli sme aký je veľký, mysleli sme si, že je to jedna z ďalších mešít, ktorých sú stovky. Sprievodca povedal, „Nasledujte ma, ale neotáčajte sa kým Vám nepoviem". Jasné, že ja ako prvý som to porušil a prvý som sa po chvíli otočil a vykríkol „Wauu!". Chalani sa iba začali smiať, že chudák sprievodca, chcel nás prekvapiť a ty mu to pokazíš Lukáš. Shah Cheragh Shrine bol obrovský, veľkosťou mi pripomínal Bratislavský hrad. Do vnútra, ktoré bolo vyzdobené striebrom, zlatom a alabastrom sme sa však ako kresťania nedostali.

Pomaly sa stmievalo a chceli sme si hodiť batožinu na hotel, ktorý sme mali rezervovaný, pričom sme sa chceli na večer vrátiť a ešte raz si pozrieť Shah Cheragh Shrine, ale za tmy, pretože mešita mala byť podľa slov sprievodcu krásne osvetlená.


Rýchlo sme si hodili batožinu a vrátili sme sa. Sprievodca neklamal, ani Eiffelovka v Paríži nebola tak osvetlená, ako táto nádherná mešita. Spravili sme si pár fotiek a išli sme sa trošku pomotať v nočných uličkách Shirazu.

Každý človek nás zdravil, oslovoval a aj keď nevedel dobre po anglicky snažil sa s nami nadviazať komunikáciu. Mladí na nás kričali „Hello, How are you, Where are you from,...". Ľudia bolí usmievaví, pomáhali bez nároku za odmenu a hlavne chceli sa fotiť s bielymi turistami. Celebrity na týždeň? No problem J. Okolo polnoci som si išiel ľahnúť a rozdelil som sa s chalanmi s tým, že sa počkáme na izbe.

Ako som sa sám prechádzal nočnými ulicami Shirazu, vôbec som sa necítil ohrozene alebo nesvoj. Nemal som pocit, že by ma malo za nasledujúcou uličkou ozbíjať ISIS komando, nemal som pocit, že som tu nevítaný alebo nenávidený. Mal som iba pocit, že média svojou politikou voči Strednému východu umelo vytvárajú napätie a nenávisť a to ma štvalo.

Pred odchodom do Iránu som pozeral pár filmov, kde úhlavný nepriateľ Ameriky bol Irán. No viac ma vytočilo to, ako som mal pôžitok z toho filmu. Ľudia na ulici nechápu politiku Ameriky, nevedia prečo sa na nich hnevajú a majú o nich taký názor. Hovoria „Však sú to iba teroristi, moslimovia a utečenci". Ľudia čo neprečítali za svoj život ani šlabikár, idú odcudzovať Iránsky národ. Hlavne Amerika so svojou 300 ročnou históriou, no zbohom.


4. Deň

Budíky boli nastavené skoro ráno a ja som nenamietal. išli sme totiž na miesto, ktoré je očarujúce práve okolo siedmej hodiny ráno. Išli sme na miesto, ktoré mám v mobile uložené už vyše roka a vôbec som nevedel, že sa nachádza v Iráne.


Nasir al-Mulk Mosque bola malá nenápadná mešita, ktorá mala okná z farebného skla, na ktoré každé ráno dopadali slnečné lúče a vytvárali hru svetiel. Divadlo s farbami bolo viditeľné vždy iba skoro ráno na hodinu. Do mešity sme prišli ako prví a mali sme možnosť si spraviť čisté fotky. Bola to nádhera! Do dvadsiatich minút už bola mešita zaplnená turistami a my sme mohli spokojne odísť.

Na tento deň sme mali naplánovaný výlet do historického Perzeopolisu. Objednali sme si na ráno taxík z hotela a po približne hodine cesty od Shirazu, sme sa dostavili na miesto. Hneď bolo vidieť, že Perzeopolis je asi najväčšia turistická atrakcia, pretože tu už bolo cítiť rozvíjajúci sa turistický ruch v Iráne a stretávali sme rôzne národy.

Perzeopolis je staroveké mesto v Iránskej provincii Fárs a jeho názov je odvodený od „Mesto Peržanov". Za vlády achaimenovskej dynastie bol Perzeopolis metropolou Perzskej ríše a zakladateľom bol Dárius I., približne 500 rokov pred Kristom. Jeho nástupca a syn Xerxes dal dobudovať väčšinu budov, ktorých pozostatky môžeme stále pozorovať v dnešnej dobe.


V roku 330 pred Kristom Perzeopolis vlastnoručne podpálil a dobil Alexander Veľký Macedónsky, ako odplatu, za podpálenie Atén Xerxesom, pri Grécko-Perzských vojnách v 5. storočí pred Kristom. Dnes Perzeopolis patrí do svetového dedičstva UNESCO.

Po prehliadke Perseopolisu sme išli pozrieť ajdo neďalekého Nakš Rustam, čo je názov skalnej steny, do ktorej sú vytesané hrobky kráľov achaimenovskej dynastie Darius I., Darius II., Xerxes a Artaxerxovi I. Hroby sú v tvare Gréckeho kríža a nachádzajú sa vysoko v skale, aby sa nepriatelia nemohli dostať do hrobky.

Odchádzame späť do Shirazu a rovno na autobusovú stanicu, kúpiť si lístok na nočný spoj,ktorým sme sa mali presunúť do mesta Kerman.


Nočné spoje zabezpečujú luxusné autobusy s VIP sedadlami, ktoré si môžete dať do polohy na ležanie. Spoj Shiraz - Kerman trval približne 8 hodín v noci, počas ktorých sme sa mohli v autobuse vyspať a dokonca Vám dajú aj jedlo. Tento nočný spoj stál približne 13 €.


5. Deň

Prebúdzame sa v autobuse do ranného Kermanu, kde sa máme stretnúť s našim sprievodcom Mohamedom. Kerman sa nachádza v ešte väčšej nadmorskej výške a to 1800 m.n.m. Veľa ľudí sa nás pýtalo, prečo sme si vybrali mesto Kerman, keďže pre nich je to púštne mesto a nič zaujímavé neponúka. No práveže, my sme sa chceli dostať na známu púšť Dasht Lut, ktorá sa nachádza za Kermanom.

Ráno sme si dali čaj a vodnú fajku v miestnej reštaurácii, ktorá bola vyzdobená modro-zelenou mozaikou do najmenších detailov. V strede každej kaviarne alebo reštaurácie sa nachádzala vždy malá fontánka, ktorá ešte viac spríjemňovala danú atmosféru.


Výlet na púšť zabezpečil Michal cez známeho a ten mu dal kontakt na Mohameda, ktorý je učiteľom angličtiny na základnej škole. S Mohamedom sme sa stretli pri miestnej univerzite, zoznámili sme sa s ním a jeho spoločníkom Alim, ktorý mal na starosti druhú skupinu, troch španielov. Nasadli sme do áut a vyrazili do púšte.

Bolo to pre nás fascinujúce, dlhé rovné cesty okolo skál, kde sme raz stúpali a raz klesali. Cítil som sa ako na Road 66, aj keď som tam v živote nebol.V takej nadmorskej výške to spôsobilo, že sme mali vkuse tlak v ušiach. Raz za čas sa objavila oáza s domami v európskom štýle, kde bývali miestni zbohatlíci.

Dorazili sme na miesto, z ktorého sme mali pozorovať západ slnka nad púšťou Dasht Lut. Videl som, že slnko už pomaly zapadá preto som si vyzul žabky a začal som šprintovať do kopca bosý. Lenže za chvíľku som už lapal po dychu a na vrchol som došiel po štvornožky po západe slnka. Nevadí, i tak to bolo nádherné. Vrátili sme sa k autu, kde nás čakal Mohamed s Alim na rozprestretej deke s vodnou fajkou.


Najväčšie mesto bolo vzdialené neuveriteľných 290 kilometrov, preto táto púšť bola ideálna pre nočné pozorovanie oblohy. Pomaly už bola samá tma, lenže nie je tma, ako tma. Ak ste sa pozreli na oblohu uvideli ste desaťtisíce hviezd, ktoré boli na oblohe. Toľko hviezd a tak jasne som v živote nevidel. Dokonca som prvý krát jasne videl Mliečnu dráhu, ktorá bola čarovná. Predstavte si, že bolo tak jasno, že sme videli ako satelity obiehajú na našej obežnej dráhe. Ľahli sme si na deku a len tak pozerali na oblohu a posúvali si vodnú fajku. Bol to stav mysle, v ktorom som už dlho nebol. Naraz sa všetko zdalo úplne zbytočné a nepodstatné.


Keď už nám začala byť zima pomaly sme sa presunuli do malej dedinky s pár domčekmi, kde sme mali bývať v stane na záhrade u miestneho páru. Vždy sa mi vyčarí úsmev na tvári, keď si spomeniem, že za celú dobu čo sme prechádzali Iránom, som sa najlepšie vyspal v stane.


6. Deň

Ráno sme pokračovali na ďalšie miesto v provincii Kermán, kde sa nachádzal hrad Ryan, ktorý bol obývaný ešte pred sto rokmi, pričom celkový vek sa odhaduje na tisíc rokov. Tento hrad bolo bývalé obchodné a strategické stredisko, kde sa obchodovalo s kvalitným textilom a hodnotným tovarom. Neskôr sa považovalo aj za centrum meča, nožov i zbrane. Dosť bojovný názov, že? Nad krásnym hlineným hradom sa rozprestieralo pohorie Kuhe Palvar, ktoré má výšku 4300 m.n.m.


Po prehliadke hradu sme boli dosť vyhladovaní a tešili sme sa na obed, ktorý nás čakal v reštaurácii, ktorá bola v korunách stromov. Každý z náš štyroch si objednal kráľovské jedlo na rošte. Mohamad s Alim na nás len pozerali, že či vieme aká to je veľká porcia. Že vraj sa toto jedlo podáva na svadobných hostinách, ale tak verili sme si lebo sme boli hladní ako vlci. Prišla pre každého obrovská porcia mäsa a ryže a my sme to dali tak do seba, že len fukot ostal.


Ali, ktorý bol hlavným sprievodcom španielskej skupiny, bol dosť vtipný a za každým a pri každej príležitosti rozprával o „čaru" ópia a ako je všetko lepšie, keď si dáš ópium. Ópium je jedna z drog, ktorá je v Iráne rozšírená, keďže ľudia moc nekonzumujú alkohol. Ali bol očividne závislý, ale nevadí, aspoň s ním bola sranda.

Po obede nás Mohamad zobral na autobusovú stanicu v Kermane, kde sme si išli kúpiť lístok na ďalší nočný spoj a to do mesta Yazd. Vyzeralo to biedne, keďže spoj šiel o 22:00 a už o 2:00 ráno sme mali byť v Yazde a to bez ubytovania. Bože, ako som si nadával, že sa zas nevyspím.

Nastupujeme na autobus a pokúšam sa rýchlo zaspať aby som mal aspoň štyri hodiny kvalitného spánku.


7. Deň

Zobúdzam sa v autobuse, už som vedel, že je zle a nevyspím sa viac. Prichádzame do Yazdu okolo druhej hodiny ráno a ulice sú prázdne. Raz za 5 minút prefrčí dáky taxík. Hľadáme nejaký otvorený hotel, ale nič nevieme nájsť, všetko je zatvorené. Po hodine hľadania hotela to vzdávame a ideme na námestie pred mešitu a ľahneme si na lavičky s tým, že čakáme na východ slnka. Jediné čo sme registrovali boli iba upratovacie čaty, ktoré fungujú presne ako hodinky. Námestia, chodníky, budovy, všetko bolo čisté vďaka nim. Strhávali staré plagáty, polievali zeleň v mestách a dbali celkovo na čistotu. To by ste asi nepovedali, že? Však ani ja.


Je tu východ slnka a my zababušení v zimných bundách pomaly vstávame z lavičiek a spamätávame sa z tejto noci bezdomovca. Kráčame smerom k historickému centru, kde sme mali vyhliadnutý jeden hotel. Akonáhle ho o siedmej ráno otvorili, tak sme sa ubytovali, dali si raňajky a išli si pospať aspoň na dve hodinky.


Okolo obeda sme sa vybrali na prehliadku mesta s tým, že večer sme chceli vidieť tradičnú Iránsku kultúru. Tú sme mohli vidieť pri národnom bojovom tanci Košti, ktorý je známy po celej Perzii. Je to jeden z tradičných zápasníckych tancov, ktorý je predvádzaný spolu s rôznymi rituálmi.

Bolo to veľmi zaujímavé, muži v bojisku, ktoré malo tvar kruhu a bolo postavené nižšie ako diváci sa rozcvičovali a predvádzali, medzi tým im do toho spieval spevák národne piesne a zároveň bubnoval. Do rytmu bubna začali predvádzať rôzne bojové a tanečné štýly.Bolo vidieť, že bojovníci boli fyzicky a kondične zdatní a na veku nezáležalo. V zápasníckom kruhu bol chlapec, ktorý mohol mať nanajvýš dvanásť rokov, ale aj starší muž okolo šesťdesiatky.


Po skončení predstavenia sme išli na čaj, ktorý sme pili všade a neustále. Tentokrát sme si ho dali na streche jednej reštaurácie v starom meste. Yazd bolo nádherné historické mesto, ktoré bolo známe aj vďaka terasám na oválnych hlinených strechách a množstvom mešít v centre.


8. Deň

Ráno sme išli pozrieť posledné významné miesto v meste Yazd. Tým miestom boli Veže Ticha. V Zoroastrijskej tradícii(druh náboženstva pred Islámom), ako náhle telo prestane žiť, môže byť ihneď kontaminované démonmia byť vystavené nečistotám. Aby sa zabránilo tejto infiltrácii, Zoroastriáni vyčistili mŕtve telo tým, že ho vystavili elementom a miestnym vtákom na vrchole s plochými vežami v mieste nazývanom "dakhmas".

Podľa tradície, ktorá sa datuje viac ako 3000 rokov, boli na vežiach usporiadané telá v troch sústredených kruhoch. Muži boli umiestnení vo vonkajšom kruhu, ženy v strede a deti vo vnútornom kruhu. Telá boli potom ponechané, kým ich kosti nebudú biele a ojedené supmi.Následne kosti posunuli do diery, ktorá sa nachádzala na vrchole veže a poliali kyselinou, aby nič nezostalo.


Presun do posledného významného mesta pred Teheránom sme mali naplánovaný počas dňa. Bol ním Isfahan Toto mesto žiarilo, bolo to mesto v ktorom sme videli moderný luxus spojený s pamiatkami. Najviac nás očarilo námestie, kde sa nachádzala obrovskáfontána okolo ktorej prechádzali koče s koňmi. Malo to trošku európsky nádych a spomenul som si na Viedeň, kde sú všade v centre kočiare. Tu sme v obchodoch kupovali najviac magnetiek a suvenírov, ktoré sme doniesli naším blízkym.

V Isfahane sme mali doposiaľ aj najväčšiu „fanúšikovskú" základňu. Miestami sme sa cítili sme sa ako One Direction alebo Backstreet Boy, lebo ženy sa s nami chceli fotiť každú chvíľku.


Cestou do Isfahanu som dal príbeh na Instagram, s tým, že som tam označil mesto. Odpovedal mi naňho miestny chalan, ktorý študuje medicínu v Moskve. Celú cestu autobusom sme si písali a dohodli sme stretnutie na námestí pri fontáne, kde sme sa aj nakoniec stretli. Zobral nás do tamojšej známej reštaurácie, kde sme sa zas výborne najedli a potom nám spravil prehliadku mesta a ukázal krásne Isfahánske kráľovské mosty pod ktorými už netečie bohužiaľ rieka, lebo tá vyschla pred siedmimi rokmi. Na nábreží sme si vychutnali vodnú fajku, ktorá je v Isfahane zakázaná a išli pomaly na hotel.


9. Deň

Prebúdzame sa na Hoteli s tým, že sme chceli ešte trošku pochodiť Isfahán a večer ísť na nočný spoj smerom do Teheránu. Každý sme chceli vidieť iné miesta a pamiatky, preto sme sa rozpustili s tým, že sa o 18-tej stretneme pri fontáne.

Ja som išiel s Jožom, Rony s Mišom. Chalani obiehali pamiatky, my sme obiehali obchody s oblečením a jedlom. Mimochodom Iránci majú veľmi dobrý štýl obliekania Slim-Fit, ktorý sa mi páčil, tak som si niečo na pamiatku kúpil. A jedlo, to sa nedá nazvať inač, než výborne Všade, kde sme niečo ochutnali sme sa oblizovali ešte za ušami. Nakoniec sme sa stretli pri fontáne a išli sme sa pobaliť na hotel a smerom nočný spoj Teherán.


10. Deň

Zavčas rána prichádza náš autobus do Teheránu a my vidíme skutočné Mega mesto. Svojou rozlohou a počtom obyvateľov dvanásť miliónov patrí skutočne k najväčším mestám sveta. V Teheráne sme sa mali stretnúť s Faride, na základe ktorej sme vlastne aj mohli odcestovať do Iránu, pretože sme mohli uviesť jej adresu do vízového formulára, že u nej strávime prvú noc.

Faride sme zavolali, keď sme boli pred jej domom, ale asi na nás trošku zabudla, lebo deň predtým bola žúrovať s kamarátmi a zobudili sme ju. Faride je mladá ambiciózna žena, ktorá pracuje ako grafická dizajnérka. Niektoré z jej sestier sú už vydaté v Európe a majú prestížne zamestnania. Po anglicky vedela veľmi dobre a boli sme hosťami v jej byte. Spravila nám raňajky a potom sme sa vybrali jej autom naprieč Teheránom.

Ukázala nám najlepšie reštaurácie, historické budovy ale aj novodobé pamätníky. Ja som naliehal na chalanov aby sme išli na televízny vysielač, ktorý je 5. najvyšší na svete a je z neho výhľad na celý Teherán. Zas sa mi splnil malý sen, keď so mnou chalani súhlasili a išli sme na vrchol vysielača. Z hora bol nádherný 360 stupňový výhľad na všetky strany Teheránu.


Po prehliadke Teheránu sme išli ešte na čaj k Faride a potom už len smer letisko, kde nám večer išlo lietadlo a zas sme mali absolvovať trasu Teherán – Baku, Baku – Kyjev, Kyjev – Bratislava.


11. Deň

Nachádzame sa v Kyjeve a ja tentokrát viem, že nechcem bývať v žiadnom hosteli ani spať v nočnom autobuse, preto si cez booking objednávam luxusný apartmán za prijateľnú cenu aby som sa vyspal ako v bavlnke. Jožo sa pridáva ku mne, pričom Rony a Michal sú zas naklonení Hostelu. Večer sa stretávame v meste a čo by to bola za noc v Kyjeve bez tradičnej Ukrajinskej vodky. Takže vo večierke kupujeme liter vodky a ide sa k nám na apartmán. V stánku som ešte zohnal karty a trošku sme si spravili náladičku.

Popri hraní kariet spomíname a smejeme sa na zážitkoch, ktoré sa nám prihodili posledné dni.


12. Deň

Odlietame z Kyjeva a až v lietadle si rekapitulujem , čo všetko som zažil a uvedomujem si s úsmevom na tvári, že toto bolo moje najväčšie dobrodružstvo a všetky tie nevyspaté noci, frflanie a čiastočné nepohodlie stáli zato a neľutujem nič za posledný týždeň. Skôr s odstupom času ďakujem aj chalanom, že na niektoré veci som sa dal nahovoriť.

Na záver by som rád povedal všetkým, ktorí sa dostali až sem pár viet. Neodcudzujme niekoho a niečo na základe toho, čo sme počuli alebo čo sme sa dozvedeli od zdroja, ktorý nemusí byť príliš dôveryhodný. Riaďme sa podľa vlastných pocitov a skúseností a podľa nich si tvorme aj názor.

Moja skúsenosť hovorí, že som mal práve dočinenie s najpriateľskejším národom ktorý som na mojich cestách zatiaľ stretol. Možno nie sú na tom tak, ako vyspelá západná Európa, ale vážia si svoje pamiatky a starajú sa o ne , lebo vedia, že znalosť histórie je dôležitá pre budúce generácie.

O Iráne budem hovoriť vždy rád a iba s láskou, pretože chcem, aby si ľudia uvedomili, čo všetko v sebe Irán skrýva, aby sa nebáli cestovať do nepoznaných a na prvý pohľad nebezpečných krajín. Chcem aby ste vycestovali a zažili také dobrodružstvo, aké som zažil ja.

Pravdu o Iráne som Vám povedal, už je iba na Vás, ako s ňou naložíte.


Autor a foto: Lukáš Morávek

Web: Na cestách s Lakym

Instagram: som_bez_nicku


Takto sme cestovali



  • Ahoj, ďakujem pekne za výborný článok, super sa to čítalo a ide z neho veľmi veľká pozitívna energia. :) K veci by som sa chcel opýtať asi len toľko, že okrem leteniek ste koľko peňazí minuli v Iráne počas svojho pobytu?

    • Ahoj Michal,

      Ďakujem pekne :). Ja som minul 550 €, pričom približne 40-50 € som minul na darčeky pre najbližších. Veľkou výhodou bolo, že nočné presuny sme spojili so spánkom a tým pádom sme ušetrili za ubytovanie.