Kamčatka – posledný raj.

13.Mar 2016 | 03:12
Autor: martin navrátil
Kategória: Zápisky z ciest
Značky: zápisky z ciest rusko kamčatka

„Vítam Vás na palube ruských aerolínií a zároveň na najdlhšom vnútroštátnom lete na svete," vraví náš pilot Boeingu na pravidelnej linke Moskva – Petropavlovsk Kamčatskij. Len si predstavte, že letíte takmer deväť hodín cez nekonečnú ruskú tajgu, Sibír, najväčší brezový prales, široké ruské rieky... A pristanete opäť v Rusku a preletíte deväť časových zón! Už let je neskutočný zážitok. Kamčatka sa postupne otvára svetu. Ešte donedávna bola uzavretou oblasťou aj pre samotných Rusov.


Pri pristávaní v hlavnom meste Kamčatky sme upozornení, že sa nesmie fotiť. Na pristávacej ploche to vyzerá ako na vojenských leteckých dňoch. Niekoľko desiatok migov ruských ozbrojených síl sa mieša s bojovnými vrtuľníkmi. Ako keby studená vojna neskončila, len si dala menšiu prestávku. Na ploche pochodujú vojaci v klasických bielo-čiernych tričkách. Aj toto je Kamčatka, kraj, kam sa chodí hlavne kvôli sopkám, nekonečným smrekovým pralesom a neskutočnej turistike, ale stále potrebujete povestné bumažky, čiže povolenia. Nie všade sa dá dostať a vraj sú stále miesta, kam ešte nevkročila ľudská noha. Až taká divočina je tento východný kút Ruska.


Čítali ste niekedy JackaLondona a jeho príbehy z Aljašky? Že by ste chceli niečo podobné zažiť aj v 21. storočí? Áno, dá sa to na ruskom území. Ale pozor!!! Musíte byť skvele pripravený nielen materiálne, ale aj fyzicky či psychicky. Vašu psychiku nielen preveria náročné výstupy na vulkány, kde pod vašimi nohami buble bahno, ale aj nespočetné mračná dotieravého hmyzu. Hlavne komárov. Zatiaľ čo slovenského komára odrádza zima, ten ruský lieta, aj keď teplomer ukazuje nulu. Neveríte? Príďte si vyskúšať! Ak už komára niet, nastupujú ovady a ak ešte aj tie zmiznú, nastupujú neviditeľné štípajúce biele mušky. Do troch dní ste taký doštípaný, že si až zvyknete. Najväčším nebezpečenstvom sú medvede. Náš sprievodca Viktor nás dôsledne upozorňuje, nech sa nevzďaľujeme od stanov. Všade sú. Jedinou záchranou je jeho pes, ktorý začne okamžite štekať, ak ucíti hnedého maca.

Raz pri rieke, keď sme chytali lososov, sme zakričali: ,,Medveď!!!" Samica sa prechádzala s mláďaťom na druhom brehu. Vyťahujeme fotoaparáty a fotíme ako japonskí turisti. Medveď je od nás 20 metrov a vôbec si neuvedomujeme nebezpečenstvo. Veď je to také veľké hnedé milé stvorenie. V tom pribehne nahnevaný Viktor a trieska palicou do vody a robí neskutočný hluk. Čo ste sa zbláznili? Veď ide k nám a chce naše jedlo!!!! Má niekto niečo v stane? Martin sa prihlási, že má len malú horalku. Viktor skáče do jeho stanu, vyťahuje ruksak a odnáša ho čo najďalej. Medveď všetko cíti a vraj celú noc krúžil okolo nášho tábora. Jedine prečo sa neodvážil priblížiť k stanom, bol pach psa. Ráno vidíme stopy štyroch medveďov. Uff, každá chyba sa tu trestá, toto je ako safari.


Naším cieľom sú sopky. Je tu 29 aktívnych sopiek, čo robí z tejto krajiny jednu z najaktívnejších oblastí na svete. Časté výbuchy a zemetrasenia sú tu na dennom poriadku. Najaktívnejšou sopkou je tu PloskijTolbačik, ktorý sa v 70. rokoch postaral o najprudšiu erupciu na svete. Minulý rok sa opäť sopka prebudila a predpokladá sa, že prekoná aktivitu spred 40 rokov. Chcete vidieť ako vyteká láva? Chcete zažiť na vlastnej koži, čo to je byť 20 metrov od žeravej lávy? Všetko tu je v pohybe. Aj sopky, ktoré tu vyzerajú, že už navždy zaspali, sa už prebudili. Čaká sa, čo na to všetko povie najväčšia sopka na severnej pologuli Klučevskaja. Medzi miestnymi horalmi je najpopulárnejšia sopka Mutnovskij. Sergej vraví, že sem môžeš chodiť aj 20 rokov, ale pohľady sú vždy iné. Vidíš tamtú jamu? Minulý rok to bolo jazero s hĺbkou 20 metrov. Stačil jemný otras a voda sa vyparila. Videli ste už ľadovec, ako sa prepadáva do útrob zeme? Všade nás sprevádza vôňa síry, bublajúcej vody a pohybujúceho sa bahna. Aj miesta, kde neexistuje poriadny život, môžu byť krásne. Ani tu však nestretávate zástupy turistov. Je ťažké sa sem dostať. Neexistujú poriadne cesty a jedine ako sa sem dopraviť, je prenajať si 10-tonové ruské vozidlo URAL, kde len jeho koleso má dva metre. Veď ako prejdete cez rozvodnené rieky, snehové polia či cez rúbaniská? Vodič Voloďa nevidí v ničom problém. Tento ruský tank, ako ho nazýva, len tak nič nezničí.

Najkrajší výhľad je z vulkánu Gorelij s jeho neprekonateľným kráterom vyše 200 metrov. Výstup patrí medzi namáhavé. Urobíš dva kroky, ale jeden dozadu. Celý čas ideš cez lávové pole a sopečný prach. Nič tu nerastie. Jeden deň je 30 stupňov a na druhý sa zobudíš do snehu. Podmienky sú extrémne a musíš byť pripravený. Hlavne fyzicky. Ak nevládzeš ísť, skupina na teba nečaká, proste budeš čakať, kým budú kamaráti zostupovať. Na nič sa tu nehrá. Každý si siahne na dno svojich síl pri výstupe na najťažšiu sopku Avačinskij. Najprv 1 900 metrov šliapania hore a potom to isté aj dole. Celý čas do strmého kopca, ako keby si bral schody po dvoch a na chrbte 15 kíl výzbroje, vody, jedla... Zabudneš na niečo? Nik ti nepomôže. Príprava musí byť precízna. Aj takúto tvár môže mať divočina. A do toho neustále dávať pozor na medvede. Minulý rok tu jedného kórejského turistu, ktorý chcel ušetriť a nezobral si miestnych horalov, zožral medveď. Nik z nás neľutuje doláre navyše za cenné rady od našich ruských kamarátov–sprievodcov. Celkovo sú tu Rusi oveľa viac priateľskejší ako v Moskve. Rusko som si precestoval krížom-krážom, ale nikde som nestretol povestnú ruskú otvorenú náruč ako tu. Sprevádzať turistov je zároveň jedinou možnou obživou v nehostinnom kraji, kde leto trvá len tri mesiace. Ešte aj v máji tu je desať metrov snehu a v októbri už padá prvý sneh. A čo robíte v zime? Nič, len čakáme, kedy príde leto a naberáme tuk! Prichádza dokonca aj pozvanie na zimnú Kamčatku, kde viac-menej nie sú kruté zimy. Len – 30 °C. Áno, ak to porovnám so Sibírou, kde bola nameraná najnižšia teplota na svete mimo Antarktídy, tak je to potom normálna zima.


Kamčatka nie sú len sopky, ale aj divoké rieky plné lososov. Chceme splaviť 88-kilometrový úsek na rieke Bystraja. Na raftových člnoch by nám to malo trvať tri dni. Príroda opäť nedotknutá, bez mobilného signálu, musíme sa spoliehať na svoje skúsenosti. Splavujeme ju v období, keď tiahnu lososy. Tisíce lososov – stačí nahodiť udice a každý si vyloví svojho, minimálne kilového. Je ich tu obrovské množstvo. Pod raftom sa červené ryby postupne lenivo predierajú proti prúdu. Za pár minút máme toľko nielen kvalitného mäsa, ale aj čerstvého kaviáru. Len si predstavte, že ráno máte čerstvé plátky lososa a zajedáte to tým najčerstvejším kaviárom. Na raňajky losos, na obed losos a aj na večeru. A dezert? Losos. Už nám postupne začínajú rásť žiabre. K tomu skvelá vodka. Rusi milujú, keď na spodok pohárika dajú lyžičku kaviáru a zalejú vodkou. Ani nám nevadí, že celé tri dni nám prší ako z krhly, premočení sme kompletne. Kamčatku prežívame dokonale so všetkými nástrahami.

Údolie gejzírov patrí medzi najkrajšie miesta. Vo svete máte len päť oblastí, kde môžete vzhliadnuť tento prírodný úkaz. Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, jediná možnosť, ako sa sem dostať, je ruským armádnym vrtuľníkom Mi8 z čias afganskej vojny. Vyše dvojhodinový prelet ponad vulkány, keď sa pozeráte na vytekajúcu lávu a lávové polia, patrí medzi najkrajšie zážitky na svete. Údolie gejzírov bolo objavené až v roku 1941 a vraj náhodou. Tieto gejzíry nechrlia tak vysoko ako tie v USA v Yelonstonskom národnom parku, alebo nemajú pravidelnosť ako na Islande, ale prekonávajú svojich kolegov vo svete množstvom a rôznymi variáciami. Vyzerá to tu ako v tepelnej elektrárni. Niekoľko desiatok komínov pary vystupuje zo zeme sprevádzaných hlučným vyprsknutím. Atmosféru dopĺňa tyrkysové jazero a hádajte, kto sa sem prišiel pozrieť? Statný hnedý ruský medveď. Koľkého sme už videli? Vrtuľník nás ďalej berie k najväčšej kaldere na svete. Teda k tomu, čo zostalo z bývalej sopky, ktorá sa prepadla sama do seba. Má 19-kilometrový priemer. Ideme vyskúšať pramene s bublajúcou teplou vodou. Okolo nás len divoká príroda, sem-tam medveď a vrtuľník, ktorý nás čaká. Už chýba len ruské šampanské a čierny kaviár.


Kamčatka je o prírode, kde ešte neexistuje úplný turistický priemysel. Ak chceš niečo vidieť, zažiť, musíš v prírode prespať v stane. Žiadne ubytovacie zariadenie, okrem hlavného mesta. Ak sem dorazia hotelové siete, už budete vnímať Kamčatku len ako ďalší vzdialený príbeh z diel JackaLondona o Aljaške. Ak máš odvahu na niečo netradičné, Kamčatka je najideálnejšou destináciou.


Autor: Martin Navrátil

FB stránka: https://www.facebook.com/travelistan
WEB stránka: http://travelistan.sk/

  • Super