K Číne som sa dostal cez lásku k bojovým umeniam. Je teda pochopiteľné, že keď už v Číne raz žijem, mal by som sa vybrať na miesta, kde sa čínske bojové umenia rodili. Takýchto miest je hneď niekoľko. Najznámejšie sú Šaolinský chrám, taoistické hory Wudang a mesto Foshan na juhu Číny. Šaolin je dnes príliš turistický, Foshan je mesto a pri živote v Šanghaji mám miest už dosť. A tak som sa tentokrát rozhodol vydať do taoistických hôr Wudang. V Číne je množstvo hôr, z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory, štyri sväté taoistické hory.

Wudangshan patria medzi štyri sväté taoistické hory Číny, dnes taktiež patria medzi pamiatky UNESCO. Celý park má 72 vrcholkov z ktorých najvyšší je 1 500 m n. m. Na výstup spod hory až na vrchol si treba rezervovať aspoň 10 hodín chôdze do schodov. Vstup stojí síce 140RMB, je ale povinnosťou si k nemu doplatiť ďalších 100RMB za (ne)dobrovoľnú dopravu. Po celom areály je zavedená kyvadlová autobusová doprava. Nádherné taoistické kláštory sú roztrúsené po celej ploche hôr. Veľké sú väčšinou sprístupnené ako pamiatky a stavia pri nich spomínaný autobus. Keď sa však rozhodnete chodiť menej autobusom a viac pešo, nachádza sa ich tu omnoho viac. Niektoré sú navštevované striedmo, iné vôbec, a sú tu aj také, ktorú sú žiaľ zavreté. Počasie nám prialo, keďže popŕchalo neboli tu takmer žiadni turisti a my sme si mohli vychutnať tu pravú taoistickú atmosféru.

Chrámy sú tu veľké aj malé, niekedy sú to len sochy skryté vo vytesaných skalách a niekedy naopak neuveriteľné stavby visiace na nebezpečných previsoch. Väčšina dnes stojacich budov pochádza približne z 15. storočia, avšak dejiny tohto miesta sa datujú ešte skôr. V desiatom storočí tu mal vzniknúť štýl bojového umenia wudang boxing. Zaslúžil sa oň mních Zhang Sanfeng, ktorý žil v jednom z miestnych kláštorov. Nepáčil sa mu tvrdý štýl neďalekého Šaolinu a hľadal pokojnejšiu a plynulejšiu formu bojového umenia. Pri jej vzniku sa nechal inšpirovať zápasom vtáka a hada, ktorého sa stal svedkom. Had sa hladko a rýchlo uhýbal pazúrom a zobáku, až kým sa vták úplne nevyčerpal a zápas neprehral.

Wudangshan sa označujú za taoistické hory preto, lebo je to miesto kde sa táto filozofia rodila a kde sa začali stavať prvé, už spomínané chrámy. Taoizmus je spolu s Konfucianizmom jednou z pôvodných filozofií Číny. Obe vznikli okolo piateho storočia pred naším letopočtom, keď žili najslávnejší mudrci týchto filozofií – Konfucius a Lao-c'. Úplne na začiatku to neboli dve filozofie, ale len jedna. Filozofia, ktorá sa zaoberala životom, tým ako správne žiť a ako byť ušľachtilým človekom. To je presne to, čo majú oba smery spoločné dodnes, rozdiel je však v tom, ako sa o to človek má usilovať.

Konfucianisti vravia, že všetky veci musia byť správne pomenované, keď sa zle pomenujú, vzniká spoločenská nestabilita. Vravia, že ušľachtilý človek sa riadi prísnymi pravidlami a obradmi. Taoisti vraveli presný opak. Verili v Tao, cestu. Mohli by sme ju prirovnať aj k nášmu osudu. Taoisti veria, že keď človek pomenuje Tao, Tao prestáva byť Taom. Veria v nestálosť a premenlivosť vecí, vysmievajú sa z Konfuciových pravidiel a zviazanosti. Aj preto boli konfucianisti kedysi úradníkmi a taoisti umelcami, ba často aj žobrákmi. Taoisti verili v jednoduchý život. Kedy je človek šťastný? Keď sa naje ak je hladný, keď sa vyspí ak je ospalý, keď sa oblečie ak je mu zima. Znie to veľmi primitívne, taoisti však vedeli, že to vôbec nie je jednoduché. Rozhodne nie v dnešnom svete a aj preto sú Wudangshan skvelým miestom na hľadanie svojej prirodzenosti.

Pútnici na horu Wudang väčšinou absolvujú výstup na vrchol. Nachádza sa tu aj lanovka, pretože Číňania svoj turistický ruch usilovne budujú. Okrem lanovky na vrchol ešte vedú dve trasy, kratšia a dlhšia. My sme si vybrali tou dlhšou cestou. Sú to síce len štyri kilometre, ale neustálych schodov hore a dolu. Hlavne však hore. Mysleli sme si, že to nebude nič namáhavé, nohy nás však boleli ešte týždeň. To nič, čo by sme to boli za taoistických pútnikov keby sme nevyšli aspoň jedenkrát pešo? Okrem toho cesta na vrchol je nádherná, plná kamenných mostov a bystriniek.

Turistov je málo a dajú sa stretávať len miestni ľudia, ktorí nosia náklady stavebného materiálu a potravín na vrchol na pleciach. Cesta na vrchol nám trvala takmer 5 hodín. Na vrchole skaly sa nachádza obrovský kláštorný komplex, ktorý nás úplne ohromil. Výhľady čo sa nám naskytli boli neopakovateľné. Bolo vidno kilometre a kilometre ďaleko. Chrámy na vrchole sú krásne, výhľady sú ešte krajšie. Ale pre človeka, ktorý nie je zvyknutý na Čínu, môžu byť trošku preľudnené.

Hory Wudangshan rozhodne odporúčam každému. Nie sú ani zďaleka tak preľudnené ako iné Čínske národné parky a chrámy sú to naozaj nádherné. Rozhodne však neodporúčam cestovať tak ako bežné cestovky - ísť lanovkou na vrchol, prespať jednu noc a ísť preč. Chrámy ukryté v lesoch a prechádzky medzi nimi sú to, o čom sú hory Wudangshan.

Medailón autora

Pavel Dvořák je tlmočník, cestovateľ a (video-foto)bloger. V čínskom Šanghaji žije od roku 2009aj so svojou Šanghajskou manželkou. Čína a čínština sú jeho vášňami od detstva, od momentu kedy prvýkrát videl film Jackie Chana. Svojho veľkého hrdinu neskôr aj osobne spoznal. Na svojom blogu Cesty Čínou pravidelne publikuje články o živote a cestovaní v Číne, video bloga fotografie z tejto nádhernej krajiny.

Web: www.cestycinou.sk
Instagram: www.instagram.com/viktormugli
Facebook: www.facebook.com/bamboome.sk

Foto galéria