Po mojej veľmi nepríjemnej skúsenosti z výletu po Malajzii, Singapure a Srí Lanke v roku 2014, keď som si okrem neopísateľných zážitkov a množstva nových skúseností domov priniesol aj horúčku Dengue, som sa po necelom roku a pol opäť rozhodol vrátiť spolu s priateľkou Maríou do Juhovýchodnej Ázie. Tentokrát to malo byť cez Vianoce a teda ideálne obdobie na trip do Kambodže s medzipristátím v Bangkoku.
Prečo Kambodža? Ideálna by bola klasická backpackerská štvorka Thajsko, Kambodža, Laos a Vietnam, avšak na to všetko sme mali málo času. Do Thajska už chodia turisti takmer ako na Senecké jazerá, Laos nemá more a to by mi priateľka neodpustila a medzi Vietnamom a Kambodžou ma viac oslovila krajina Kmérov.
Keďže sme mali na celý trip iba 16 dní, museli sme hľadať letenky na konkrétny dátum z čoho nám najlepšie vyšla ponuka Aeroflot cez Moskvu do Bangkoku. Aj keď sa na trase Moskva-Bangkok na palube lietadla nesmie podávať, kupovať ani konzumovať žiaden alkohol, tak predsa ako správny Slovák som si tú ruskú Vodku aj tak do lietadla prepašoval. V Bangkoku sme strávili príjemné 2 dni a vopred kúpeným letom Airasia za 27,- Euro šup do Phnom Penh, hlavného mesta Kambodže. Po výstupe z lietadla si odstojíte prvú radu, kde odovzdáte pas, fotku a vypísané vízové formuláre. Následne sa presuniete do druhej rady, kde počkáte na váš pas a zaplatíte 30 amerických dolárov, čo je v Kambodži oficiálna mena. Až potom sa môžete postaviť do poslednej rady na vstup do krajiny. Po opečiatkovaní pasu ma prekvapilo, že mi doň prištikli aj letáčik s reklamou na nové Japonské byty v meste. Marketing ako sa patrí.
Náš príchod sprevádzal silný dážď čo v nás vyvolávalo zmiešané pocity, nakoľko by tam v decembri pršať vôbec nemalo. Bolo to zároveň aj posledný krát čo sme dážď videli. Už počas nočnej jazdy taxíkom z letiska nám bolo jasné, že miera turizmu a rozvinutosti mesta bude za takým Bangkokom riadne zaostávať a práve to bolo na tom to pekné. V Phnom Penh sme strávili dve noci, ale neskorým príchodom a veľmi skorým odchodom to v podstate bol iba jeden komplet deň, čo na hlavné mesto postačuje. Hlavným turistickým ťahákom sú „killing fields", alebo tiež polia smrti, kde Khmer Rouge počas svojej diktatúry v krajine od 1975-1979 dal zavraždiť okolo 1,4 milióna Kambodžanov. Dokopy za jeho diktatúry zomrelo viac ako 2 milióny obyvateľov, čo predstavovalo štvrtinu populácie krajiny.
Túto pamiatku sme sa nakoniec rozhodli vynechať, ale zato sme navštívili nemenej populárne väzenie S21, nazývané aj Tuol Sleng Genocide Museum, ktoré bolo jedno zo 150 popravných centier v krajine, kde bolo zavraždených 20,000 väzňov. Aj keď veľmi neholdujem múzeám musím povedať, že toto naozaj stálo aj za priplatenie si audio guide a strávenie cca. 2 hodín prechádzaním jednotlivých izieb, miestností a ciel. Nie každý z návštevníkov dokázal potlačiť plač pri prezeraní fotografií mučených väzňov a krutého, ale bohužiaľ pravdivého výkladu z nedávnej histórie krajiny. Najznámejšou pamiatkou v meste je Royal Palace, sídlo kráľa Kambodže. Komu sa Royal Palace zdá ako veľmi chabý názov, tak v Kambodžtine sa volá Preah Barum Reachea Veang Chaktomuk Serei Mongkol.
Po dvoch nociach strávených v hlavnom meste nás čakala cesta VIP minibusom na Juhozápad. Neviem prečo, ale aziati veľmi ľúbia všetko nazývať VIP a teda aj obyčajný mini van musel predsa mať označenie VIP. Len tak tak sme stihli prísť do mestečka Sihanoukville, odkiaľ nás mala loď odviesť na prvý z dvojice ostrovov Koh Rong Samloem. Ako sme si už za pár dní v Kambodži zvykli nič nefunguje podľa rozvrhu a tak aj na loď sme museli čakať. Po cca. hodinke plavby po nepokojnom mori sme dorazili na nami najočakávanejšie miesto a to magický, stále turizmom negatívne nepoškvrnený ostrov Koh Rong Samloem.
Bol Štedrý deň a my sme sa už nevedeli dočkať studeného piva a teplého mora. Naše ubytovanie Sweet Dreams Samloem bolo jedno z najlepšie hodnotených na celom ostrove a naše očakávania boli veľké. Ukázalo sa však, že Ukrajinci Max a Alex (mimochodom veľmi typické ukrajinské mená), ktorí tieto bungalovy vlastnili a zároveň ešte len stavali, to zrejme prepískli s ubytovacími kapacitami na booking.com a agoda.com a na Štedrý deň sme sa ocitli bez ubytovania. Alex nám však dal na výber 3 možnosti. Prvá bola vrátenie peňazí a zrejme hotel pod hviezdami. Druhá bola ubytovanie v inom rezorte, ktoré sme však odmietli, nakoľko sme chceli zostať na pôvodnom mieste s tou partiou sympatických Ukrajincov. Nakoniec sme prijali poslednú alternatívu a tou bolo nasťahovať sa do úplne nového bungalovu na pláži, ktorý však bol ešte v rekonštrukcií a zato sme od chalanov dostali all-inclusive grátis na celé 3 dni. A to sa predsa neodmieta...
Podobne ako naši hostitelia Max a Alex, tak mali v prenájme pozemky na ostrove aj iní Európania, najmä Poliaci a Nemci. Pozemok je možné si iba dlhodobo prenajať, nakoľko iba domáci podnikateľ si pôdu môže kúpiť. Na pláži Saracen Bay bolo stále ešte niekoľko voľných miest na prenájom čo svedčí o tom, že nielen ostrov ale aj samotná krajina sa turisticky ešte len rozvíja. Napríklad náš rezort tam ešte rok dozadu ani nebol. Pod slovom rezort netreba chápať hotel s bazénom, ale pár drevených chatiek vsunutých do vysekanej džungle. Ako sme sa od Alexa pri večernej debate a slovenskom domácom dozvedeli, postaviť nový rezort na malom ostrove a prakticky v džungli nebolo až také jednoduché akoby sa mohlo zdať. Vraj prvý mesiac spávali iba pod širákom a zvykali si na pavúky, hady a opice. Keď už si ako tak chalani navykli na miestnu divočinu a chceli začať stavať boli samozrejme závislí od dodávok materiálu z pevniny. Ten však niekedy meškal aj 5 dní, čo záležalo od toho kedy sa rozhodne kapitán byť triezvy. Aj tieto prestoje viedli k tomu, že náš bungalov ešte nebol hotový, avšak sa už ponúkal na webe.
Oáza pokoja a oddychu tak sa to zvykne hovoriť a presne to platilo aj počas našej návštevy na ostrove. Aj keď na nemalej pláži bolo niečo viac než 10 rezortov, tak si človek pripadal akoby tam bol sám. Neviem kde všetci tí ľudia boli, ale vždy keď som bol vo vode tak som široko ďaleko nikoho nevidel. Krásna modro-zelená priezračná voda v nás vyvolala túžbu po šnorchlovaní a tak sme si zjednali krátky výlet po okolí. Taliansky párik, my dvaja a domáci Kambodžan, ktorý po anglicky nevedel ani O.K. sme vyrazili smerov von zo zátoky. Kapitán hneď od začiatku nahodil veľký štýl a s cigaretkou v ústach, pivkom v ruke a vodiacim lankom od kormidla uviazaným o prst na nohe poháňal loď smerov vpred.
Po asi 15-tich minútach plavby sme dorazili na miesto kde sme mali šnorchlovať, ale tak rýchlo ako sme do vody poskákali, tak sme sa aj vrátili naspäť na loď. Voda bola úplne kalná a nebolo vidieť na meter. Lepšie podmienky na šnorchlovanie by snáď boli aj v Dunaji. Nevadí, videli sme aspoň kopec opíc, ktoré sa na nás zjavne dobre bavili a už na čakala druhá aktivita, chytanie rýb. Tu bol kapitán zjavne doma a každým hlasitým smiechom nám naznačoval, že chytil ďalšiu rybu. Po pol hodine sa dokonca aj mne podarilo uloviť jednu, avšak z nej by nebola snáď ani návnada. Šnorchlovanie ma teda veľmi sklamalo, nakoľko som dúfal, že podmorský život popri útesoch bude aspoň taký pestrý ako ten v Malajzii, avšak nebol. Výlet ako taký bol naopak príjemným spestrením nášho pobytu na ostrove.
Pokračovanie - Z kokosovej pláže do chrámového mesta. Kambodža, časť 2.
Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com
