V minulom článku sme rozprávali o našich zážitkoch zo trojdňového safari a v tomto článku sa dozviete, ako sa dá stráviť pár dní v regióne Kilimanjára.
18.2.2017 Ako sme sa prebudili, mali sme možnosť vidieť hostel v plnej kráse. Raňajkovali sme v záhradke, kde bolo množstvo zelene a mali sme krásny výhľad na Kilimanjaro. Najbližšie 3 dni sme mali stráviť s domácim chalanom, ktorého sme našli cez couchsurfing. Mal byť našim sprievodcom v okolí mesta Moshi. Prvý deň sme sa vybrali kúpať do oázy - The Hot Springs. Cesta tam bola hrboľatá, veľmi prašná. Boli sme uprostred ničoho. Slnko bolo veľmi silné, a tak sme sa už tešili ako sa do tej priezračnej vody hodíme. Keď sme tam dorazili, už z diaľky sme počuli, ako ľudia skáču do vody.
Samozrejme, že domáci vyberali vstup 5 dolárov, ale iba od bielych. Tá oáza bola krásna, množstvo paliem, voda taká čistá, akú som nikdy pred tým nevidel. V momente som sa vyzliekol a hodil sa tam. Miestni tam mali aj taký africký bufet, kde robili jedlo na prírodnom ohni a predávali pivko. No čistá dokonalosť. Náš spoločník sa nekúpal, pretože nevedel plávať a bál sa hĺbky. Tak sa na nás len niekoľko hodín pozeral. Naše odporúčanie na toto miesto je, že ak tam chcete ísť, mali by ste ísť zrána, pretože okolo obeda sa to začína napĺňať turistami. Keď sme sa dokúpali, išli sme naspäť do mesta Moshi, pozrieť najväčší miestny trh - Memorial market.
Keď sme dorazili do Memorial marketu, nikdy som nevidel toľko blbostí na jednom mieste. Predávali tam vlajky od Calgary flames až po florbalové dresy z 3 anglickej ligy. Všade to isté...Tričká, ktoré sa dovážali z Európy, dresy, topánky, klobúky,... Tento trh sme veľmi rýchlo vybavili a presunuli sme sa na trh s ovocím. Chceli sme okoštovať snáď každé ovocie, pretože sme vedeli, že jeho chuť bude vynikajúca. Z trhu sme ši s plnou taškou s papájou, mangom, melónom a banánmi. Mne osobne najviac chutilo mango z Kene, ktoré definitívne odporúčam.
19.2.2017 Mimochodom, ten náš kamarát z Moshi sa volal Hillary. S Hillarym sme sa na tento deň dohodli, že o 9 ráno nás bude čakať pred hostelom. Nanešťastie sa mu pokazilo auto, tak sme museli ísť k vodopádom Materuni na vlastnú päsť. Musím uznať, že som bol aj veľmi rád že sa mu to auto pokazilo, pretože tak dobrodružnú cestu som ja osobne ešte nikdy nezažil. Vyrazili sme z hostela, zobrali sme si tuk-tuk na hlavnú stanicu. Tam sme nasadli na autobus, ktorý nás vyložil neďaleko Materuni. Aktivisti na stanici nás posadili do posledného autobusu v rade, tak sme v ňom čakali, až pokým samozrejme nebol úplne natrieskaný, aby šofér čo najviac zarobil.
Mimochodom, cesty v autobuse dala dala sa pohybovali asi okolo 1 USD na osobu za cestu. Po hodine čakania v horúcom autobuse, otrávení od staničných predavačov čohokoľvek, sme konečne vyrazili. Ako sme vychádzali von z mesta, cesta bola horšia a horšia. Nakoniec to nemalo s cestou nič spoločné, ale bola to sranda. Dala dala nás vysadila 7 km od vodopádov, tak nám neostávalo nič iné, ako ísť peši.
Motorkový taxík Boda boda sme na tej ceste riskovať nechceli. Ako sme išli k vodopádom, miestni dedinčania vybehovali na cestu ako keby prvýkrát vidia turistov. Mávali nám, obzerali sa na po nás, no pre nás to bol tiež zážitok. Sem-tam prišlo ku nám dieťa s natrčenou rukou a čakalo od nás peniaze. Z ničoho nič prišiel ku nám asi 16ročný chalan, že nás zavedie k vodopádom. Poznal jednu skratku, tak sme išli s ním.
Po ceste sme mali krásny výhľad na banánové doliny a mesto Moshi. Popri ceste nás sprevádzal aj malinky potôčik. Potvrdenie o zaplatení vstupu nám na pol ceste skontrolovala rendžerka v ružovýh teplákoch (veď sme boli v osade) a čoskoro sme spoza kopca počuli buracajúcu vodu. Vedeli sme, že vodopád je nablízku. Bol krásny, nečakal som že bude až taký obrovský. Chcel som sa tam aj okúpať, ale voda bola strašne studená, tak som si dal paštékový chleba a vychutnával si tu krasu.
Mladý chalan - Flavián nám povedal, že jeho bratia vyrábajú aj organickú kávu, že či sa nechceme ísť pozrieť. Samozrejme, že sme súhlasili. Doviedol nás k nim domov. Zoznámili sme sa s jeho bratmi a bratrancami a kamarátmi a začali nám všetko dopodrobna vysvetľovať o výrobe kávy. Po teoretickom vysvetľovaní prišla na rad praktická výroba kávy. Od natrhania až po opraženie sme si spravili vlastnú kávu, ktorú sme si zobrali so sebou aj do Dánska. Pri každom procese výroby kávy chalani spievali, tancovali do rytmu, celé to bolo super. Po exkurzii sme sa vybrali naspať do mesta Moshi.
Po ceste som našiel rozbitú budovu pred ktorou sa zdržiavali miestní dedinčania. Vošiel som zo zvedavosti dnu a na moje milé prekvapenie to bola krčma. Mali na výber až jeden druh piva. Domáce banánové pivo. Jedno som si od zvedavosti vypytal. Čakal som že mi ho aspoň dajú vo flaške alebo v pohári, no dali mi ho v asi litrovom ,, kýbli ''. Okoštoval som ho a nastalo v mojom žalúdku peklo. Nikdy v živote som nikdy nič horšie nepil, nedá sa to slovami opísať ako to chutilo. Ľudia v krčme sa hneď začali smiať. Oni si to tam pili jedna radosť, staré ženy očividne už pod parou sa veľmi zabávali.
Ako sme dorazili do dedinky Materuni, zistili sme že nám nejde žiaden autobus, pretože bola nedeľa a budeme musieť absolvovať cestu peši. Vôbec nám to nevadilo, pretože cesta bola krásna. Po okolí boli samé bananovníky. Milí dedinčania nám kývali a pýtali sa nás, ako sa máme, odkiaľ sme a podobne. Bolo to veľmi milé a priateľské. Tak skvelých ľudí ako tu som nikdy nestretol. Z ničoho nič nás zastavilo jedno auto, bol to farár ktorý išiel z omše na faru, že nás hodí niekoľko kilometrov bližšie mestu.
Samozrejme, že sme súhlasili. Zaviezol nás asi 7km od mesta Moshi a ďalej sme pokračovali opäť peši. Po niekoľkých minútach nás zastavilo ďalšie auto, pickup. Ponúkol sa, či nechceme pomoc a zviesť do mesta. Bez váhania sme naskočili a išli. Nechcelo sa nám veriť, že by nás niekto odviezol zadarmo. Po príjazde do mesta Moshi sme si dali super večeru a išli spať.
Musím povedať, že Tánzania je snáď jediná krajina ktorú som zažil, kde si kúpite jedlo v reštaurácii, vás to vyjde lacnejšie, ako keď si nakúpite v obchode a navaríte. Krásna cesta k vodopádom Materuni Vodopády Materuni Takáto lesná cesta nás sprevádzala celý čas Výroba vlastnej organickej kávy Hotová káva, Tanzánia + Slovensko Krčma popri ceste v ktorej som ochutnal domáce banánové pivo (servírované v modrom "kýbli" vľavo) Dobrí ľudia nám ponúkli odvoz
20.2.2017 sme mali dohodnuté v miestnej základnej škole, že môžeme učiť malé deti niečo o športoch a živote v Európe. Keď sme prišli do školy, na stretnutí s riaditeľkou sme zistili, že v priemere je v triede 80 žiakov. Na to sme fakt neboli pripravení. Deti sedeli natlačené v laviciach tak, aby sa ich zmestilo čo najviac. V škole nemali žiadne počítače ani iné elektronické zariadenie. Na všetko museli stačiť len papiere, perá, tabule a kriedy. Hneď ako sme sa objavili v škole, už sme mali na rukách zavesených každý po 5 malých okatých černoškov.
Všetci mali povinné uniformy, a hneď ako sme prišli do triedy, začali nám spievať uvítaciu pesničku. Boli nesmierne šťastní. Nie z toho, že zdržíme hodinu, ale z toho, že mohli počuť o časti sveta, o ktorej vedeli veľmi málo. Nepoznali hokej, nevedeli, že máme v Európe 4 ročné obdobia alebo že existuje nejaké Slovensko. Deťom išla angličtina veľmi dobre, sem-tam im tlmočila pani učiteľka. Naskytli sa nám aj pohľady na neposlušných žiakov, kľačiacich pred tabuľou. Pani učiteľky mali pri sebe aj palice, takže režim bol prísny. Z toho, čo sme videli však môžem potvrdiť, že učitelia boli veľmi oddaní tomu, čo robili a snažili sa deti vzdelať najlepšie, ako vedeli.
Po troch odučených hodinách o Európe sme išli smer jazero Chala, ktoré sa nachádza na hranici Tanzánia - Keňa. Hillary prišiel po nás. Cestovali sme tam autom asi hodinku a pol. Párkrát sme poblúdili, ale nakoniec sme úspešne sme dorazili. Ako sme sa blížili k jazeru, bola tam veľká stopka. Zastavili sme, z domčeka vybehla jedna žena, že pokiaľ chceme ísť k jazeru, musíme zaplatiť vstup za ľudí a auto. Veľmi nás to nahnevalo, pretože sme nikde nečítali, že sa tam musí platiť. Nechali sme tam dokopy 60 USD. No hold, mali sme smolu, pred niekoľkými týždňami sa stalo toto miesto prírodnou rezerváciou.
Ako sme sa blížili k jazeru, z ničoho nič prišla za nami ďalšia žena, a opýtala sa nás či chceme ísť aj k vode. Povedali sme jej samozrejme, že áno. Tak vytiahla obrovskú knihu, a už to išlo, platenie. Ďalších 5 USD na osobu. (nemali sme ani poňatia, že to bol súkromný pozemok) Už som mal vážne nervy, že za všetko si tu pýtajú peniaze. No nevadí, nenechám si pokaziť deň len skrz peniaze. Tie boli aj budú haha :D Keď sme schádzali k jazeru, všade boli obrovské nápisy "Zákaz kúpania, hlboká voda''. Taktiež sme si museli dávať pozor aj na veľmi jedovaté hady. Cesta bola stŕma ale krásna. Prišli sme k jazeru, voda bola čisto modrá, Výhľad bol nádherný. Ihneď som sa dal do plaviek, zbadal som jeden zlomený strom, a aj cez tie všetky zákazy som tam skákal do vody.
Po dobrom kúpaní sme išli naspať do hostela, museli sme sa pobaliť pretože skoro ráno sme mali let do Dar Es Salaam a trajekt na ostrov Zanzibar. Sever Tanzánie - región Kilimanjaro definitívne odporúčame navštíviť, pretože sú tam krásne miesta, milí a nápomocní ľudia (hl. v dedinách) a málo turistov. Základná škola Soweto, kde sme učili deti, Moshi Každý chcel byť na fotke, Moshi Jazero Chala, výhľad smerom na Keňu Náš strom, z ktorého sme skákali, jazero Chala Plošina pri jazere, z ktorej si môžete vychutnávať prekrásny výhľad, jazero Chala O tom, ako sme cestovali na Zanzibar a ako sme tam strávili niekoľko dní sa dočítate v ďalšom článku. Taktiež pripojíme aj celkový rozpočet a naše záverečné video tohto nezabudnuteľného tripu.
Autor a foto: Dávid Haring
Africká trilógia
- I.časť: Safari v Tanzánii
- III.časť: Zanzibar
